Prosím vás, len sa nechcite podobať na Ballu - na toho zúfalého novozámockého škrabáka, ktorý do hry vsádza vždy to isté - sám seba! Žiadne vopred vykonštruované pózy, žiadne poprevracané kabáty, zdegenerované chrbtové kosti. Prosto nič, čím by zapadal do uhladenej spoločnosti bielych košieľ, bezchybne uviazaných kravát a striktne ukotvených morálnych a mravných kódexov.

Balla je jednoducho čudák. Rád premýšľa a púšťa si pritom tvrdú muziku, pri pohľade na mačky mu mäkne srdce a jednoizbový bytík má zaprataný  knihami autorov s čudesnými menami. Svoje vlastnoručne vyfabrikované tituly nevystavuje na obdiv. Leptokariu, Outsideriu, Graviditu, Tichý kút či aktuálny Unglik musíte hľadať dôkladne a dlhodobo.

Balla je skromný. Verejne sa prezentuje veľmi neochotne (alebo vôbec nie) a ani na dlhšie cesty sa nevydáva s radosťou. Prednedávnom sa však predsa odhodlal a zamieril na Medzinárodný literárny festival Vilenica v Slovinsku. Ale už je doma. Píše, tvorí, vymýšľa. Tuším je tomu aj sto rokov (žeby sa to začalo niekedy v minulom živote?), čo sa poznáme. Neraz spolu vedieme dlhokánske rozhovory pri pive (to je pre neho) a čaji (ten je pre mňa). Ako napríklad tento!

I/

Gordon Shanway ponúka vo svojej poviedke Svoloč originálny, priam metaforický  pohľad na vzájomný vzťah literárnej kritiky a literárneho diela, keď na ktoromsi mieste píše: Raz som kráčal po pobreží a zrazu som pochopil, že umelecké dielo je ako skala a všetci jeho kritici more, ktoré hučí pod ňou, triešti sa na márne kúsky ležiac bezmocne skale pri nohách, čím viac more naráža, tým je skala pevnejšia…. (Dotyky 1/2003)

Ty rozhodne nepatríš k spisovateľom-outsiderom, ktorí by mali najmenší dôvod sťažovať sa na nedostatok morských vĺn, na absenciu búrlivých prílivov vo svojom tvorivom napredovaní. Skutočne máš pocit, že pod ich nárazom pevnieš, mocnieš, naberáš svalovú hmotu a silu boriť sa so spŕškami nechutne studenej vody?

Vôbec nie. Ale kritika je užitočná, vďaka nej sa možno dozvedieť, ako všelijako môže na čitateľa pôsobiť text, pri ktorého písaní som sa nazdával, že „toto už je konečne ono” - súdiac podľa názorov kritikov, ono to nebolo prakticky nikdy. A ani nemôže byť, lebo každý očakáva a hľadá čosi iné, aspoň o kúsok iné než tí ostatní alebo sám autor. A keď to nenájdu, keď “nedostanú svoje”, celkom oprávnene to považujú za problém. Gordon si vec predstavuje príliš romanticky a zároveň, vo vzťahu ku kritike, paušálne znevažujúco. Ak však niekto potrebuje písať, aby mal okrem pocitu, že žije, aj pocit, že žije pre niečo, potom bude písať, nech je kritika akákoľvek, alebo aj keď nie je žiadna, keď k žiadnej odozve nedochádza… Alebo keď dochádza k odozve, ktorá ako keby reagovala na niečo celkom iné a nie na to, čo autor v skutočnosti napísal.

II/

Poďme teda k tvojej (zatiaľ) ostatnej knihe nazvanej jednoducho podľa jednej z postáv UNGLIK.  Nezačínaš ju - vzhľadom na seba samého - práve lichotivo: silou-mocou sa utiekaš k Ballovi spred siedmich rokov, dokonca ho považuješ za svoj vzor. V čom je vlastne problém? Čo Ti prekáža na Ballovi po siedmich rokoch?

To bol len vtip. Balla spred siedmich rokov bol taký istý patologický prípad, ako tento dnešný.  Ale bol mladší, to je pravda, ešte si hádam mohol myslieť, že sa čosi zmení k lepšiemu. Vlastne si to môže myslieť aj dnes, takže, hovorím, v skutočnosti sa nič nezmenilo. Každý si robí nádeje, kým ešte žije. Tak aj tento tvor. Naivný, naivný. Toho sa ešte celkom nezbavil: naivity. Ale zbavil sa adorácie hodnôt: to si dokázala všimnúť  napríklad kritička Kršáková. Vďaka jej aj za to. A dokázal sa zbaviť - aspoň v niektorých najnovších textoch - trápne prvoplánovej poľudštenosti písania. Aj to si všimla kritička Kršáková, aj za to jej patrí vďaka. Škoda, že netuší, koľko ľudskosti treba na to, aby bol človek konečne chladný. A koľko jej treba ešte na to, aby sa človek zbavil nádejí: treba mať stále na pamäti to, čo väčšina ľudí potláča čo najďalej do nevedomia, preferujúc úbohé náhražky pravdy, smiešne falzifikáty, práve iba tú povrchnú “poľudštenosť”, ktorá u mňa našťastie už niekedy hádam naozaj absentuje a ktorá je inak vytúženým plodom vytesňovania.

III/

Ty ale máš odvahu! Siahneš si po nejakom tom reálne jestvujúcom človiečikovi (starosta, Ester, Beštia, Atlét…), preinačíš meno, pozmeníš identitu a svojvoľne ho vtiahneš do ktorejsi zo svojich poviedok.. Jedným slovom - kradneš, aby si z úbožiakov následne stvoril obete svojich nespútaných literárnych chúťok. Nehanbíš sa?!

Nie je to ani odvaha, ani hanebnosť, skôr lenivosť. Lenivosť - čiže predsa len hanebnosť?  Načo si vymýšľať postavy, keď aj tých existujúcich je priveľa, načo si vymýšľať príbehy, keď sa dejú... Ale nedejú sa vzorovo, s úvodom, jadrom a záverom, navyše sa dejú bez pointy, aj v čase sa uhniezďujú pomerne ťažko - a tak potom vyzerajú aj poviedky.  A nedejú sa veselo, iskrivo, dejú sa kŕčovito, vlečú sa ako hnis, a z toho hnisu sa potom usmievajú postavy s dobrovoľne potlačeným zmyslom pre pravdu. Od nepamäti tu dochádza k celospoločenskému konsenzu: ak sa niekto pozrie na hnis a vidí hnis, nie je v poriadku. Foucault sa tým veľmi pozorne a zrozumiteľne zaoberal vo svojich statiach o internácii a o flexibilnosti hraníc medzi normálnym a šialeným. Je to vec väčšinovej dohody.

IV/

A už sme pri sexe. Ten (vraj) hýbe svetom a držiac sa spomínanej zásady si ním hodne okorenil aj svoje aktuálne poviedočky.

Pri čítaní poniektorých naturalisticky ladených, silným sexuálnym nábojom prešpikovaných scén mi priam naskakuje husia koža. To, že sa mu oddávajú tvoje postavy, je v poriadku (to sa stáva aj v lepších rodinách). Ale čo ty a sex? Oddávaš sa mu rád a nechávaš sa pritom inšpirovať aj sexuálnymi praktikami Debila a ďalších protagonistov svojich kníh?

Už sme pri sexe? Ako to? V mojej tvorbe takmer žiadny sex nie je. A ak je, ak sa napríklad debil oddáva nejakým sexuálnym praktikám, tak sú to potom aj moje praktiky… Škoda, že nemám poruke nejaké moje knihy, nespomínam si, že by v nich bol sex, aspoň teda v nejakom zmienkyhodnom množstve. Alkoholu je tam iste viac. Inak, som nerád, že sa sexu oddávam rád. Aj naše mačky v mojom rodnom dome sa rady oddávali sexu, a pritom ich správanie nikdy nebolo pre mňa smerodajné. Vychovávali aj potomstvo. A ani vtedy sa nezdalo, že by to robili s nechuťou. A ani v tom som sa nimi nikdy nechcel riadiť. Asi ma v mnohom presahovali. No ale už je po nich, tieto zvieratká majú  prikrátku životnosť.

V/

V poviedke Konšpirácia (a nielen v nej) som postrehla neklamné náznaky hororovito-fantazijných úletov, ktoré v podobe agresívnej, desivo reálnej masy pohlcujú všetko živé a životaschopné okolo nás. Priznám sa - vzbudili vo mne strach a večer som mimovoľne nazrela pod posteľ, čo ak náhodou… Teší ťa strach a des, ktorými infikuješ svojich čitateľov; rád sa bojíš pri písaní podobných „konšpirácií”?

Neteší ma skoro nič, ale toto asi najmenej. Keď som písal Konšpiráciu, pociťoval som to všetko ako holé, chladne podávané fakty. To a to sa stalo, čo ja s tým mám? Záležitosť s roztvárajúcou sa kožou mi bola porozprávaná, živé kvasené holuby v hustom pikantnom náleve sa mi prisnili, ale prichodili mi celkom reálne a normálne, prečo by nemali byť živé holuby v kyslom náleve? iste, asi by nechutili dvakrát dobre, ale chutí dobre povedzme chrenová omáčka alebo rybí tuk? A rozhovory sú takmer bezo zmeny odpísané zo skutočnosti.  Asi preto potom kadekomu tak “šuštia papierom.” Chodím po novozámockých uliciach, počúvam ľudí a oni šuštia papierom. Asi ich budem musieť v budúcnosti prepisovať, aby nešušťali. Skutočnosť si treba vymyslieť, aby nepôsobila ako vymyslená. Málokedy mi ľudia veria, že naozaj rozmýšľam tak, ako rozmýšľam, a že prežívam to a tak, ako to prežívam, a že oni naozaj hovorievajú to a tak, ako to hovorievajú: stále si myslia, že to je len taká póza, čosi vyfabrikované, že takto predsa ľudia nerozmýšľajú, takto veci nevnímajú. No dobre, tak teda nie. Ale prečítajte si Michaela Giru a jeho knižku Konzument, pri nej som sa ešte aj ja čudoval, ale napriek tomu si nemyslím, že je to póza.  A potom, keď s tým napísaným, odpozorovaným nesúhlasia, nazvú to napríklad pseudofilozofovaním. V poriadku, veď aj Nietszche bol pre mnohých len taký pseudofilozof, lebo nefilozofoval systematicky a, predovšetkým, dospel k nepríjemným záverom. Ak sa nám závery nehodia, sú pseudo, to je jasné. Koho by to prekvapovalo.

VI/

A čo smrť? Prisudzuješ jej výsostné postavenie iba preto, že v istom zmysle znamená oslobodenie, únik od všetkej tej neznesiteľnej bolesti pozemského sveta?

Ak jej prisudzujem výsadné postavenie, tak iba preto, že ho má. To hádam nebude nikto spochybňovať. Veď už “popikona” Morrison povedal, že to tu nikto neprežije. Predpokladám, že sa nemýlil. Nesmrteľnosť asi nejestvuje, iba romanticko-zahmlené reči o nesmrteľnosti, o kadejakom pretrvávaní buď v nesmrteľnom diele alebo v potomstve.  Ten názor o prežití v potomstve poteší prinajmenšom gény, veď presne toto chceli dosiahnuť, ak je prípustné v prípade génov hovoriť bez začervenania sa o vôli.

VII/

Za zmienku rozhodne stoja tvoje Tekuté poviedky, z ktorých prýštia - ako názov naznačuje - všakovaké vábivé (alkohol) i menej vábivé (krv, hlien, výlučky opúšťajúce v osudnej chvíli telo smrteľníka) tekutiny. V tomto apokalyptickom procese Ti výdatne pomohla Svätá biblia, Novozákonné evanjeliá, osvedčený Dostojevskij, zvrhlý Bukowski, škandalózny Burroughs i ďalšie pútavé pramene. Z akého dôvodu si siahol práve po nich? Nedochádzalo ku konfliktu záujmov, ktoré by si musel šalamúnsky riešiť (viď šokujúce susedstvo Bukowského a Svätej biblie).

Tieto texty, zostavené výlučne z viet pôvodných, v podnadpise zakaždým uvedených autorov, vraj spôsobujú čitateľom veľké problémy. Akosi sa s tým nevedia zmieriť, niektorí sa domnievajú, že ide o mnou vymyslené nápodoby spôsobu písania velikánov, iní sa priamo dožadujú vysvetlenia, o čo teda vlastne kráča. Ale o čo by kráčalo? Jednoducho o žart. Pritom sa stačí začítať a keď čitateľa ten či onen text “nechytí”, jednoducho ho treba nechať tak. Čo tu už pomôžu dodatočné vysvetlenia? Napríklad také, že mi šlo o to, zhustením typických čŕt jednotlivých autorských postupov, autorského slovníka dosiahnuť nejaký, čo ja viem, hádam šok - to sa v podstate zvyčajne očakáva od paródie, medziiným. Aspoň ten Burroughs sa vydaril, myslím.

VIII/

Vlado Balla spred siedmich rokov býval tu i tam psychicky zdecimovaný, väčšinou sa dokázal cítiť nádherne. Dnes to už o Vladovi Ballovi neplatí? Vari je súčasný, aktuálny Vlado Balla nešťastný, vari sa necíti nádherne? To hádam nie…

Nemôžem uveriť vlastným ušiam, keď počujem po všetkých tých rokoch a všetkých tých mojich beznádejne beznádejných knihách takúto otázku.

Jitka Rožňová
Dotyky č. 3-4/2003