35 / 105 ‹ First < 33 34 35 36 37 > Last ›
O čom sú príbehy Ballových próz? Stále o tom istom, ako často tvrdia literárni kritici? Azda predsa len nie. Ballove príbehy sú dejovo rôznorodé, zväčša evokujú realitu vnímanú rozprávačom ako niečo ťažko pochopiteľné, čomu sa postavy pokúšajú rozumieť, ale akosi sa im nedarí. Alebo naopak. Čomu veľmi dobre rozumejú.
V týchto textoch sa Balla predviedol ako mysliteľsko-reflexívny typ autora, ktorý na minimálnej ploche dosahuje výpovedné maximum… Z hľadiska vlastnej literárnej kvality predstavujú tieto prózy najvyšší štandard v kontexte súčasnej slovenskej prozaickej tvorby.
Rozhovor s Vladimírom Ballom o dobrých knihách, recenziách, kritikoch, spisovateľoch a jeho čerstvom Ungliku
Volá sa Vladimír Balla. Jeho vzorom je Vladimír Balla spred siedmich rokov, z čias, keď práve dokončieval svoju prvú knihu a pracoval na jej záverečnej korektúre celé dni a noci.
Ak patríte medzi silne veriacich ľudí, akéhokoľvek vierovyznania, asi by ste sa mali tejto knižke radšej vyhnúť. Takisto by som ju neodporúčal ľuďom s „ľahším žalúdkom“. Dôvody sú celkom jednoduché...
,,Kedysi som chcel veľa hovoriť, najmä o sebe. Teraz už nie, ani keby som mal možnosť, nehovoril by som, a ak áno, boli by to úsečné, strohé, príkre vety – príkazy“, znie jedno z rozprávačských (a prečo neveriť, že aj autorských?) vyznaní piatej knižky autora, ktorý sa odmietol identifikovať krstným menom, pravdepodobne najmä preto, že obsahom jeho písania bolo hľadanie identity.
Zahľadený do sveta, ktorý sa odohráva na pomedzí šera neistoty každodennej premenlivosti a vlastných paranoických predstáv zostáva aj vo svojej najnovšej knihe jeden z najzaujímavejších slovenských spisovateľov, ktorý rád vystupuje len pod menom Balla.
Našťastie, ešte nevymreli autori s nevtieravo empatickou, zrkadlovo ironickou schopnosťou písať vtipne a zaujímavo aj o bežnom rozjímaní hĺbavejšieho smrteľníka v pomyselnom lese banalít.
Keď Novozámčan Balla debutoval v roku 1996 tenučkou zbierkou poviedok Leptokaria, spôsobil na slovenskej literárnej scéne rozruch. Napísal knihu, o ktorej sa diskutovalo, ktorá sa požičiavala, odporúčala a hltala, kým sa jej krehká väzba nerozpadla.
„Unglik je Unglück,“ povedal Balla v jednom rozhovore na margo názvu svojej najnovšej knižky a s gestom ústretovosti voči svojim čitateľom pridal aj ďalšie podrobnosti: zásluhou nemenovaného nemeckého expresionistu v ňom zarezonoval pojem nešťastia a tento dojem bol taký silný, že vydal až na meno literárnej postavy a vlastne aj na knižku. Že by to však bola nejako zvlášť šťastná voľba, ťažko povedať.