60 / 69 ‹ First < 58 59 60 61 62 > Last ›
“Nerozhodujem sa, akým štýlom budem písať. Píšem tak, ako viem. Je to vo mne, taká som. Človek si nedokáže niečo iba tak vymyslieť. Všetko má svoje korene v hlave, v minulosti… Len to tam nájsť!”
“Každý potrebuje mať ohlas na to, čo robí. Keď už má raz človek pečiatku, že jeho písanie stojí za niečo, píše ďalej. A tak sa mi postupne nazbieralo niekoľko krátkych próz.”
“Musím sa priznať, že moja večná inšpirácia, to je štvrtá cenová skupina, osobné vlaky… Ľudia, ktorých v tej chvíli ani nenapadne, že by ich veta mohla v niekom vyvolať úsmev. Z toho vznikol aj spôsob vyjadrovania, ktorý som použila v Knihe o cintoríne.”
Jedenásty ročník literárnej súťaže Poviedka už pozná víťaza. Spomedzi 615 poviedok sa porote najviac páčil text Richarda Pupalu Zo školy a domov.
“Som rovnaká ako ostatní. Čím je horšie, tým je pocit nutnosti vyjadriť sa intenzívnejší. Čím je lepšie, tým ťažšie sa hľadá téma. Po voľbách som povedala jedinú vetu: Á, bude o čom písať!”
“Ak sa vám podarí opísať pocit na dvadsiatich riadkoch, začínate pochybovať, či je vlastne potrebné opisovať ho na dvesto stranách… neviem, ako si s tým dokážu poradiť ostatní, mňa to dosť trápi.”
“Od začiatku som musela navádzať stopy, ktoré som v závere chcela použiť ako detektívove dôkazy usvedčujúce vraha. Tragédia nastala, keď som si uvedomila, že som nejakú vec zabudla napísať, hoci som bola presvedčená, že som ju tam napísala.”
Ján Johanides býval na konci našej ulice, ale vidieť ho bolo skoro nemožné. Stretla som ho len raz, ešte v socialistickom papiernictve. Vypočula som si, ako sa rozpráva s rodičmi, ale desaťročná hlava skoro ničomu nerozumela. Zapamätala si len, a možno aj skreslene, ako sa Johanides sťažuje: „Táto spoločnosť je ako prostitútka.“
Ján Johanides žil životom literárneho rehoľníka. Bol taký oddaný svojmu spisovateľskému poslaniu, že všetko podriaďoval písaniu. S miernym zveličením by sa dalo povedať, že žil iba pre dobre napísanú vetu a že pre ňu bol ochotný obetovať takmer všetko.
“To by ho tu musel někdo číst, aby mu umřel! Rejžek, já a ještě snad pár lidí z celého národa, to je na obraz ztráty málo. A to ještě já mám jednu vinu: že jsem dosud nepřečetl jeho asi poslední knížku Hmla našej trpezlivosti.”