Nebudeme však ďaleko od pravdy, ak za hrdinu vyhlásime spisovateľa Ballu, ktorý zarastá písmenkami asi tak, ako bezmocné „ja”  (v príbehu príznačne nazvanom Trpezlivosť)  obrastá chrobákmi z (ešte) dýchajúceho suterénu. Toho Ballu, ktorý nás v 90. rokoch zaskočil nielen vyzretosťou svojho večne rozkolísaného anti-hrdinu, ale aj svojím anti-diskurzom, a ktorého tvorbu je – z môjho pohľadu – dosť nepresné priraďovať k módnej postmoderne, k vlne a/estetiky coolness (Utte Raßlof) alebo k prejavom tzv. genitalizmu (Tim Beasley-Murray) v slovenskej próze. A to aj napriek tomu, že autor na hru s citátmi nezabúda, že chlad a odstup majú v tejto próze svoje miesto, a sex sa tu stáva tematicky dominantným prvkom. Významová  prespektíva týchto prvkov je však celkom odlišná ako u iných debutantov 90. rokov a odvíja sa nie od umeleckej či literárnej alternatívy postštrukturalizmu, ale od najčírejších polôh filozofie existencializmu,  od avantgardného pátosu, ktorý nesúvisí s „rozpúšťaním” subjektu (subjektivity vôbec) v štruktúre textu, ale sa opiera o jeho (tu negativistickú) hypertrofiu a pôžitkom naplnenú deštrukciu každého priestoru, kde Ego prežíva samo seba.

Hoci nástroje tejto autorskej stratégie sú rôzne, raz je to takmer alegorická scénka (Stvoriť),  inokedy budovanie fiktívneho sveta až po labyrint psychopatologických uličiek v ňom, alebo zase prísna deduktívna metóda so slepou koncovkou…,  vždy ich spája základný pohľad na svet. Balla ako tvorca nemá odstup od literatúry ani od života, naopak – prežíva ich tak intenzívne, neustále pri tom pozorujúc seba aj iných pod náporom neodvratných detailov, že utrpenie, úzkosť z bytia, rozkolísané hladiny sebaprojekcie sa stávajú  základnými ľudskými charakteristikami tohto rozprávania. Jeho autobiografickosť je v príkrom rozpore s fenoménom coolness, aj autorom pomenované „medzery v bytí” nie sú interpretované v zmysle objektívnych nálezov „prázdnej” skutočnosti, ale len a len subjektívneho stavu postavy, interného či externého rozprávača, ich zmúdrenia, poučenia,  oslabenia, rozčarovania, straty identity alebo zrieknutia sa vonkajšej logiky vecí – skrátka ich posunu v súradniciach individuálneho jestvovania. Ak sa aj zdá, že potenciál ďalších možných transformácií je vyčerpaný, ešte vždy je tu nejaký iný „Boh”, nejaká iná „predstavivosť”  (aj ako komentár k opusom Tomáša Horvátha), teda vedomím obdarené  bytie, ktoré sa s nami pohráva alebo ktorého sme súčasťou. Práve pre túto vlastnosť sú Ballove texty nielen emocionálne exponované, ale aj ľudský vypäté a ešte vždy sľubné, aj pokiaľ ide o ďalší autorov vývoj.  Myslím tým iba (až) toľko, že nám nehrozí nuda. Za skepsou, sklamaním,  nevierou Ballových postáv sa ešte vždy totiž skrýva (či už prekonané,  alebo tajne živené) presvedčenie o ovládateľnosti sveta i našich životov, o tvorení, o „gundži predstáv o kráse”, hoci Combáľovi, vdove Ajnovej, Jamkinmu obdivovateľovi… sa to nedarí ani v najmenšom, ba naopak. Všetci anti-hrdinovia v týchto poviedkach končia – i symbolicky –  v odpadkoch medzi kontajnermi, v blate alebo na psom vodítku rozmarnejších hrdiniek, zaskočení a pokorení, smutní alebo rozvrátení,  no deje sa im tak práve pre ich neprimerané predstavy a „naozajstné  túžby” („Zošuchol sa popri dverách na dlážku a schoval si tvár do dlaní. Aký typický pohyb! Aký zvyčajný koniec snažení!”).

Autor svoje postavy trestá a súčasne hýčka, obdarúva autorskou empatiou, ktorá má ďaleko k ignorancii i odstupu vševedúcich:  „Aha, teda plazenie sa a láska k Bohu sú zjednotené v hlinenej figúrke,  ktorá sa na teba tak ponáša…Láska a plazenie sa a ty… zjednotené…” Nechá  ich hýbať sa, postavy – figúrky, aby cez ne mohol svedčiť o slastnom utrpení vnímavého a kritického indivídua. A nie je to bolesť,  odriekanie, záhuba ako (dobrovoľný) spôsob života, ktorý môžeme odpozorovať u romantických hrdinov a ktorý sa odvíja od ideologických osídiel sebaprezentácie. Je to bolesť ako elementárne pociťovanie, dotyk s druhým, ako narúšanie vyváženého stavu vo vzťahoch, v ľuďoch, v organizmoch, ktoré sa navzájom stravujú. Prenesenie tejto filozofie do sociálneho a textového priestoru nie je ničím novým. Nový je Ballov príspevok k súčasnému diskurzu, poznamenanému prevahou konceptu a „ready madu“, dôsledným tvorením paralely, ktorá spočíva v emocionálnom bilancovaní súčasníka a jeho možností uchytiť a udomácniť sa vo svete.  Časté pokusy o prekrytie tejto senzibility zdôrazňovaním tzv. vnútornej logiky myslenia (napríklad v poviedke Boj)  či vulgarizovaním zážitku (najčastejšie v súvislosti s rôznymi, najmä  sexuálnymi závislosťami) fungujú ako katalyzátory a zosilňovače účinku.  Všetko je ešte zúfalejšie, absurdnejšie – a tragikomickejšie: naše úsilia rozhádžu nás, ale nerozhýbu svet a zablúdené hodnoty a problematické záležitosti neuložia na ich pravé miesta. Človek zostáva tehotný úšľachtilými pohnútkami, poviazaný ľudskými slabosťami, ale keďže sa nestáva osou tohto sveta, bolestne sa vrtí v ňom a s ním a proti nemu – s pieskom v očiach, s narastajúcim odporom, ktorý ho nakoniec pribrzdí, až prestane klásť i tie najnevinnejšie otázky;  napríklad: kto stojí za oknom a hýbe záclonou?

V Ballových poviedkach je veľ brilantných miest, ktorých prostredníctvom by bolo možné ilustrovať vyššie tvrdenia. Vyberme si hoci len topos sexuality; ten tu nachádzame v hlboko protirečivom a výrečnom zobrazení. Symptomatický je hneď názov prvej poviedky tohto súboru: Jemný príbeh o rozprávaní príbehu o láske. A za ním citát z Wittgensteina: Je to nesplnená túžba, čo privádza človeka do šialenstva?  (…)

Láska, resp. príbeh lásky je u Ballu tak exponovanou záležitosťou s vysokým emocionálnym koeficientom, že jeho text ju priamo neunesie.  Možný a ako tak znesiteľný je iba príbeh rozprávania tohto príbehu, aj to ešte s odkazom na banálne zistenie klasika-filozofa. Toto zaštiťovanie funguje u Ballu ako hodinky. Môžeme postupovať od scény ku scéne, vždy ho tam v nejakej podobe nájdeme čoby svedectvo o emocionálnom potenciáli erotiky, sexuálnej príťažlivosti, obcovania v životoch našich hrdinov i anti-hrdinov. Aj tu však fungujú výčitky a neistota: nevyriešená túžba oddať sa telesnej sexualite, a nie duševným radovánkam univerzálneho splynutia, a súčasne neodlúčiteľná potreba byť  človekom, komunikujúcim partnerom, a nebyť zvieraťom, dominátorom tu na seba narážajú a spôsobujú neprekonateľné rozdvojenie príjmu: sexualita ako úľava, oslobodenie „Ja” v Inom, a sexualita ako väzenie, ustavičný  tlak na osobnostnú integritu. („Bol posadnutý sexom ako Nick Cave alebo Birčák, nie láskou, sexom, lebo kto už je posadnutý láskou? Ženy? Lepší muži? Ženy ako lepšie verzie mužov?  Bol posadnutý aj rozdielom medzi sexom a láskou, aj rozdielom medzi mužom a ženou. Dobre vieš, že nepracujem, priznal sa bez smútku v hlase –  smútok mal hlbšie v sebe, nesúkal ho von, nebol to ten pravý smútok,  ten ostáva vnútri. Premýšľal, akým idiotským slovným útokom by žene ihneď ublížil. Aby ani ona nebola o nič ukrátená. A aby vedela, aký  správne krutý a bezcitný dokáže byť.”) A nielen sexualita.  Privolávaná a zároveň degradovaná je tu láska; láska ako hra s otvoreným ohňom, riziko uviaznutia a skúsenosť prehry.

„Priateľská” i „nepriateľská” charakteristika toposu sa tak zlievajú a v textoch generujú situácie premeny. Jednoducho povedané, autor nikdy neskončí tam, kde začal. Prudká zmena vnútrotextovej atmosféry, pokles štylistických rovín, zahmlenie postavy, jej metaforizácia či slovné  zaobalenie samotného „styku” („Našli sme si teplú izbietku a vykonali sme starobylý obrad.” – aj s odkazom na Artura Machena) alebo naopak, slovná degradácia aktu i vzťahu („Niekedy ju dostal aj do postele. Piču roztiahla, kebyže nemá piču, tak sa na ňu vyserie úplne.”),  a podobne, to sú ďalšie prostriedky, ktorými prozaik zaštiťuje svojho rozprávača a buduje jeho zdanlivú nedotknuteľnosť. Tento proces je však natoľko transparentný, že funguje ako významový kontraindikátor,  prispievajúc k prehlbovaniu vnútorného napätia textu a k rozšíreniu emocionálneho intervalu, v ktorom sa pohybuje čitateľ. Nakoniec,  nechýbajú ani explicitné vyjadrenia výčitiek a stopy zahanbenia postáv v ich negácii: „Počúvaj, Láci, hovorím Ladislavovi, nejdeš do pornobiznisu? Táto veta nebola moja, prijal som ju za svoju zvonka, lebo sa chcem zmeniť k horšiemu. Nehanbím sa za to.  Ani opice sa nehanbia, ani diviaky, veď keď nerobíme nejaké zvrátenosti,  prečo sa máme hanbiť, vysvetľujem Ladislavovi…” (podč. S.CH.).

Bolo by veľmi nepresné charakterizovať Ballových hrdinov ako postavy odovzdané osudu, ako jeho obete. Ich supermozog najčastejšie usilovne pracuje a preonačuje to, čo sa práve udialo. Aj bezmocné účinkovanie rýchlo prerastá do legálneho stavu, vedomia o absurdite života, do prisvojenej kvality bytia – je nielenže dodatočne zracionalizované, ale aj očakávané v hlbokom uzrozumení. A práve to, paradoxne, celému poviedkovému podujatiu dodáva patinu nezvratnosti, miestami i krutosti.  Pocit vzbury sa mieša s pocitom nezvládnutosti až nezvládnuteľnosti životných skúšok, feminínna empatia, otvorenosť rozprávania i potreba cituplnosti zápasí s maskulínnou potrebou ovládnutia, zastierania tých zraniteľnejších stránok ľudskej existencie a ich prezentácie prostredníctvom textu. Ballov anti-hrdina je celý človek a to mu znemožňuje pohybovať sa (aj v rodových) schémach a stereotypoch,  vytvárať si či samým sebou živiť ilúzie a koncepty, udomácňovať sa v nich. (V poviedke Lagan sa môžeme stretnúť s priamym konštatovaním „smrti v schéme”, „umierania v schéme”, hoci dosť nešťastne stotožňovanej s každodennosťou.) A,  prirodzene, má s tým problémy; najprv so svojím vzťahovo degenerovaným okolím (pozri napríklad „obraz – divadelnú metaforu” až moralitu spoločnosti v poviedke S vlkmi vyť), a potom aj sám so sebou („…lenže on – on hlúpo zlyhal, zasahoval do deja, pokúšal sa o čosi relatívne jednoduché…”).  No pre Ballu ako autora je nikdy nekončiaci proces hľadania (svojho miesta) ešte vždy usilovaním sa o človeka, hoci už „bez jasne pochopiteľného rozdielu medzi dobrom a zlom”. Strata nadšenia u protagonistu pokračuje, súčasne však narastá (autorovo) nadšenie z prežitia hlbšej pravdy o živote než je tá uhladená, predžutá, vznešená,  ktorú bolestivo, sarkasticky, nakoniec i rád opúšťa.

Ešte pár slov k Ballovým prozaickým stratégiám. Poviedkový príbeh sa uňho často premiešava so zaznamenávaním príbehu písania – explicitne i implicitne. Explicitne napríklad v závere poviedky Emigrácia: „Čo nasleduje? Hľadanie? Aké hľadanie? Prudké gesto, zvuk trhajúceho sa papiera. Krotký pohľad. Toto už nikdy neurobí.” Implicitne napríklad prostredníctvom „uťatého”, resp. nenapísaného záveru poviedky Boj.  Tu sa prešmykuje tá stvoriteľská energia, ktorá Ballu už roky pokúša.  Autobiografické črty niektorých postáv, odkrytá identifikácia rozprávača príbehu s autorom poviedky, odkazy na literárny kontext, domáci i svetový, vkladanie úvah o písaní a tvorení do úst protagonistov – to všetko nás oprávňuje voľnejšie prekračovať hranicu medzi fiktívnym a reálnym literárnym priestorom než je obvyklé, situovať referenčný rámec textov, viaceré významové pásma knižky do tesnejšej blízkosti autora.  Balla chce svedčiť a text považuje za médium mimotextovej reality. Ako autor stojí na obidvoch nohách, ponára sa do labyrintov knižníc i do života a jeho meandrov. Jeho texty sú viac vzťahmi než artefaktmi. Pozná  riziká tejto svojej pozície; o tom by mohla byť rovnako veta: „Pravý intelektualizmus je kánonizovaný”, ako drobná poznámka zo vstupnej poviedky Jemný príbeh o rozprávaní príbehu o láske: „…nečudo, toto je ignorantský kraj…” Vie, že jednému ani druhému sa nedá vyhnúť.

Záverečnú poviedku Tehotenstvo, ktorá dala názov celej knižke (pravda, v cudzojazyčných intenciách predchádzajúcich kníh Leptokaria a Outsideria),  možno vnímať ako ďalšie autorovo podobenstvo, tentokrát upriamené na subjekt autobiograficky ladenej výpovede. Autor ním poskytol legendu,  azda aj nadbytočnú. V knižke tematicky sprítomnil bytosť, ktorá je zrastená z dvoch zložiek, počatá a zrodená dvomi nepoškvrnenými matkami,  obdarená po prvé vášnivou, po druhé milosrdnou láskou. Tento obraz by mal pravdepodobne vystihovať a zdôvodňovať to vnútorné rozčesnutie, to spojenie protikladov, to napätie, ktoré pulzuje v celej Ballovej knižke a ktorého nositeľom je – subjekt. Jazva, ktorá zostáva a je v príbehu (príbehoch) naplno prítomná, odkazuje na bolesť. Iba latentne zase pôsobí možnosť splodiť seba samého aj s touto schizmatickou obdarenosťou a jej neistým hodnotovým vyústením.

Tak krásne zakliesnený sám v sebe, v rodostrome, v univerze je naozaj málokto. Ešte vždy však zostáva priestor pre európsku pochybnosť: „Ktovie, či tento spôsob bolesti je ten pravý.”

Stanislava Chrobáková
Romboid 1/2001