***

Svet pre dvoch je parafráza na pravidelné pondelky Lasicu a Satinského v šesťdesiatych rokoch?

Pomenoval som tak už doslov k ich prvej knihe Nečakanie na Godota. Okrem toho som hlboko presvedčený, že Lasica a Satinský si na to, aby vytvorili kompletný svet, naozaj vystačili sami.

Neboli osamotení?

Nie. Ďalšie postavy vytvárali gestom, slovom alebo len lúsknutím prstov. V ich slávnom „šnekspírovskom“ Hamletovi zo Soirée, alebo po rokoch v inscenácii Náš priateľ René, kde zahrali asi osemnásť postáv. Presadali si zo stoličky na stoličku a vymieňali klobúky. Divák mal pocit, že Lasica síce sedí na inej stoličke, ale tá, na ktorej bol predtým, tiež nie je prázdna.

Napriek tomu sa do Sveta pre dvoch zmestilo množstvo ľudí.

Tvorili krajinu, v ktorej bol Svet pre dvoch situovaný. Bez kongeniálneho okolia by nebol možný. Napríklad činohra v Divadle na korze s Dančiakom, Labudom a Pavlom Mikulíkom, ktorí opustili SND, aby mohli vystupovať s generačnými druhmi, nemysliteľná bez režiséra Vlada Strniska a dramaturga Martina Porubjaka. Tretím súborom Divadelného štúdia boli Vargove a Hammelove Prúdy. A bez spriaznených duší v hľadisku by sa to tiež nedalo. Nebol to uzavretý sektársky svet - ľudia sa doň dostali aj bez víz. Akýsi ostrov demokracie.

Ako je možné byť slobodný v neslobodnom svete?

Najmä po príchode bratských tankov, ktoré nás mali zachrániť od slobody, sem prichádzali ľudia, aby tu hľadali odpovede a oporu. Žartovanie Lasicu a Satinského nebolo samoúčelné. Ukázali, že nepriateľský svet má viac fyzickej sily, ale duchovnú slobodu neohrozí, ak to človek sám nedovolí. Rok 1969 bol vôbec zvláštny. Pripravovala sa normalizácia a po uliciach sa promenovali tanky, ale ešte stále doznievali nádeje. Moc, ktorá sa to usilovala zvrátiť, ešte nemala dosť síl. So škrípaním zubov čakala, kedy bude môcť udrieť. Tá chvíľa nastala po divadelných prázdninách, keď sa nemohla hrať nielen Radostná správa, ale ani Soirée.

Divadlo však ešte chvíľu fungovalo.

Hľadali sme provizórne riešenia. „Neoficiálne“, no dôrazne nám naznačovali, že by sme mali vypúšťať vety, ktoré vzbudzujú prílišný smiech. Obecenstvo však bolo také rozbehnuté, že v každej vete hľadalo inotaje. Bolo to nádherné, ale sebazáhubné.

Ako sa nestraník a človek so zlým kádrovým posudkom stal riaditeľom divadla?

Bol to dôsledok vtipu Milana Lasicu a roku 1968. Kultúrny život, v ktorom som pracoval, prestal po auguste vychádzať, tak som sa Milana spýtal, či by pre mňa nemali miesto v divadle. Bez rozmýšľania spomenul post dramaturga, ktorý o niekoľko dní po porade s ostatnými zmenil na miesto riaditeľa. Znelo to tak absurdne, že som súhlasil. Potom sa nedialo nič. Lasica však „pustil“ návrh na Povereníctvo kultúry. Kým sme sa na tom dobre zabávali, dobrá víla divadelníkov Milka Štercová ticho pracovala. V novembri vyšiel v internom bulletine pracovníkov kultúry oznam, že sa stávam riaditeľom Divadla na korze. Po 411 dňoch mi kamarát Miro Válek odovzdal dekrét, ktorým ma priam na hodinu funkcie riaditeľa zbavil. V júni 1970 vyhodili Lasicu a Satinského. O rok zrušili divadlo. Normalizácia triumfovala.

Ako sa šéfovalo Lasicovi a Satinskému?

Dúfam, že si to ani neuvedomovali. Dôrazne som rozvíjal autonómiu všetkých troch súborov. Rozhodovali si o všetkom - od repertoáru až po platy a odmeny.

Ku knihe patrí album Stretnutie s osobnosťou. Prečo ste z množstva nahrávok vybrali práve túto?

Klasické repertoárové scénky a pesničky už vyšli. Toto „interview“ je mimoriadny dokument o ľuďoch a dobe. Hoci ho vysielali v rozhlase, nahrávka sa v archíve oficiálne nezachovala. Je priekopnícke aj technicky - už v tom čase vedel inžinier zvuku do reálneho prejavu nastrihnúť a zvukovo zladiť vstupy Lasicu a Satinského. Celok pôsobí tak autenticky, že ŠtB o dva-tri roky po tom vyšetrovala, kto parodoval Bacílka. Nemohli uveriť, že ho nikto nemohol znemožniť tak, ako on sám.

Svet pre dvoch funguje aj po odchode Júliusa Satinského?

Teraz je to virtuálny svet. Ten reálny sa uzavrel. Keď však vidím, ako reagujú o dve generácie mladší diváci na vysielanie starých televíznych programov, cítim, že neprestal fungovať.