Na vulgarizmy si čoskoro zvykneme, nič iné nám totiž nezostáva, tvrdí spisovateľ Agda Bavi Pain

Bitky na papieri sú bez krvi

Undergroundový básnik, pochádzajúci z Košíc, žije v Bratislave a v Istanbule. V Bábkovom divadle Žilina mala v roku 2002 premiéru jeho bábková hra Pes Hugo a ukradnuté Vianoce; približne v tom istom čase vyšiel vo vydavateľstve Drewo a Srd jeho samostatný knižný debut - básnická zbierka Kosť & Koža. Dnes pracuje na zbierke poviedok pre vydavateľstvo L.C.A., na rozprávkovej knižke pre DaS a na filmovom scenári, o ktorý prejavili záujem viacerí filmoví producenti. Textu bol v roku 2002 pridelený štipendijný grant filmových ateliérov Bonton Zlín a 3. miesto v súťaži O cenu K. Zemana (1. a 2. miesto neudelené).

Provokuje už desať rokov svojimi drsnými textami plnými násilia a sexuálnych úchyliek. O jeho básnickej zbierke Kosť & Koža (2002) sa kritika vyjadrovala pochvalne, hoci bolo jasné, že prvá oficiálne prezentovaná satanistická poézia otvorene propaguje zlo.

Spisovateľ AGDA BAVI PAIN sa opisuje ako “konfliktný typ inklinujúci k sadizmu, ktorý sa vo voľných chvíľach venuje kriminálnej činnosti a drogám”.

Nedávno noviny odmietli vydať vašu poviedku, jej obsah označili za nevhodný pre čitateľov. Stáva sa to často?

Také veci sa stávajú všade vo svete. Ale všade na svete existujú aj periodiká, v ktorých má autor krásnej literatúry slobodu písania. Tomu, čo robím, sa venujem desať rokov, a uvedomujem si, že keby som písal to, čo chcú ľudia, už by som bol niekde inde. Nie je až také ťažké písať o krajinkách či pannách zázračniciach.

O čom chcete písať vy?

Snažím sa presadiť ľudskejší pohľad na slovenskú exotiku, napríklad asociálov alebo veci, ktoré vzbudzujú odpor. Každý z týchto krátkych textov sa končil smrťou. Ale čo sa nekončí smrťou? Smrť je jednoducho tu a treba sa s ňou naučiť žiť. Pre mňa je šťastný okamih, keď má človek už konečne pokoj od všetkého. Už len kvôli tomu sa oplatí žiť.

Kvôli smrti?

Prečo nie? Nepoznám nič skutočnejšie ako smrť.

Nemáte pocit, že vaše texty môžu prispievať k tomu, že ľudia sa stanú otupení voči násiliu?

Netvrdím, že ma estetika zla a násilia nepriťahuje. Médiami nedávno prebehla správa, že jeden mladý chlapec zabil dievča. Ale nemyslím si, že by to malo nejakú spojitosť s umením. Takýto človek určite knihy nečíta. Naopak, ideálne by bolo, keby sa ľudia prostredníctvom umeleckej tvorby vyzúrili. Papierové krváky sú totiž pre ľudí fyzicky neškodné a majú navyše očistnú funkciu.

Nemá každý hranice akceptovania zla a násilia iné? Chcete dosiahnuť, aby sa nám posúvali?

Nepíšem preto, aby som šokoval. Chcem človeku priblížiť to, čo oslovuje mňa samého. Bol by som rád, keby človek nezabúdal na to, že tu nie je sám. Dodržiavam pritom iba princípy aristotelovskej poetiky, v nej je podstatou drámy a jeho základnou funkčnou zložkou zásadný moment, napríklad otco- alebo matkovražda.

Dá sa aj na nekrofíliu pozerať poeticky?

Inak by som ani nemohol. Veď ten úbožiak je zamilovaný do osoby, ktorá nemôže opätovať jeho city! Napokon, každý máme nejaké tie svoje muchy. Lenže žiadnej úchylky sa nemožno zbaviť jednoduchým rozhodnutím, záväzkom typu “už nikdy viac nebudem pedofilom!”. Tí rozumnejší z nás - úchylákov, vedia, že s tým niečo robiť treba. No aj najlepší psychiater len v takomto prípade maximálne pokrčí plecami a popraje všetko najlepšie.

Nepociťujete úctu k mŕtvym?

Pohanské modlárstvo mi je cudzie. Telu môže byť jedno, čo sa s ním stane po smrti. Zdá sa mi choré stavať nebotyčné pomníky či krypty väčšie ako trojgeneračný rodinný dom. Oproti nim je nekrofil iba neškodnou karikatúrou.

Hovorí sa, že takéto násilie nepatrí do literatúry, že brutalita je už aj tak všade okolo nás. Že umenie by malo v prvom rade sprostredkovať krásny a estetický zážitok. Nie?

Slovensko sa najprv musí cez niečo preniesť. Pravda je, že človek-umelec chce určité veci povedať a zreflektovať. Násilie v správach prekáža aj mne. No v literatúre alebo v umení sú násilie a brutalita funkčnou zložkou, ktorá poskytuje priestor na ,ušľachtilejšie’ zámery.

A čo vulgarizmy?

Na vulgarizmy sme predsa zvyknutí z denného života. Slovenská spoločnosť sa však ešte stále tvári, akoby neexistovali. Nadávky majú svoju gramatickú a spoločenskú funkciu, preto nemám rád, keď sa rozpráva sprosto len tak. Dúfam, že si ľudia postupom času na vulgarizmy zvyknú. Nič iné im totiž ani nezostáva. Ale niet sa čoho obávať.

Zhovárala sa DOROTA KRÁKOVÁ

SME 17. 4. 2004

http://www.sme.sk/c/1463356/bitky-na-papieri-su-bez-krvi.html\#ixzz0bFZK4qnb