Premena ako kolobeh zla a variácia na únik

Mladý novozámocký prozaik Balla sa prvou zbierkou poviedok Leptokaria (1996) „oficiálne“ vzdal krstného mena Vladimír. Kniha plná zvláštne stiesňujúcej atmosféry, v ktorej skepsa, dezilúzia, sklamanie a depresia kráčali ruka v ruke so záľubou v mystike, ale najmä originálny pohľad na svet klaustrofobickej úzkosti, mu vtedy priniesla Kraskovu cenu i cenu Asociácie organizácií spisovateľov Slovenska.

O rok neskôr kritika veľmi tvrdo zaútočila na prózu Outsideria;  autorovi vyčítali, že „lepí knihu“, že nezvládol postavenie úspešného debutanta, že tvorivo ustrnul na jedinom bode. Ballovi však zrejme pozícia literárneho outsidera úplne nesedí, lebo na svete je jeho tretia kniha Gravidita z produkcie vydavateľstva L.C.A. Poetikou sa výrazne blíži k Leptokarii.  Dôvod je celkom jednoduchý – vyše polovica z publikovaných poviedok vznikla v rovnakom období, ako Ballov debut; mnohé z nich boli uverejnené časopisecky. Táto časť knihy (vrátane prvej autorovej publikovanej prózy Spermozog z roku 1991, ale i texty Stvoriť, S vlkmi vyť, Pľuvanec z Toleda, Tehotenstvo, Trpezlivosť...)  zhmotňuje Ballove najfrekventovanejšie motívy: predovšetkým je to premena vo všetkých možných podobách – premena ako kolobeh zla,  prostredníctvom ktorej autor stupňuje pointu a ktorou príbeh vrcholí. Aj premena je však variáciou úniku z nedýchateľného priestoru reality.  Smrť je odvrátenou stránkou zla, ktoré akosi prirodzene patrí k pocitu odcudzenia a extrémnej osamelosti. Najmä tu sa Ballove poviedky blížia k surrealizmu a expresionizmu – sám nakoniec priznáva a vo svojich textoch i poznáva tóny iných autorov (od Dostojevského cez Kafku,  Meyrinka, Mitanu, Pankovčína, Rankova po mnohých ďalších). Pomerne častým je azda práve preto i motív textu o texte; literatúra, výtvarné  umenie a umenie vôbec sú tiež legitímnymi zložkami Ballovej postmodernej komunikácie s čitateľom.

V nových poviedkach autor natoľko nezdôrazňuje ego svojich postáv,  dokonca ani sexualita už nepôsobí ako násilná otvorená provokácia či exhibícia. A napriek tomu, že Balla touto knihou podľa vlastných slov spravil ústupok voči kritikom, „ktorí sa rozhodli, že príbeh je to, čo potrebujeme“,  dejovosť nijako nevytláča premýšľanie. Jeho „egodeisti“ čoraz vášnivejšie polemizujú o Bohu (s Bohom?). Ballov rukopis dnes možno pokladať za charakteristický a nezameniteľný, ale čo je dôležité – stále dokáže zaujať.

Barbora Škovierová,
denník Pravda