Juraj Fellegi

Balla napísal úžasnú banalitu

BALLA: V MENE OTCA
K. K. Bagala a literárny klub 2011

Kdesi medzi príbehy magického realizmu a smutné príbehy zo slovenskej provincie patrí Ballova novela V mene otca. Koho nadchne, ten zhltne pomerne útlu knižku za tri hodinky a bude si pochvaľovať, lebo si ozaj dobre počíta.

Aj slovenská literatúra má svojich autorov magického realizmu. A nie sú to len Margita Figuli či Dobroslav Chrobák, ktorých každému predkladajú na strednej škole ako predstaviteľov lyrizovanej prózy. Najneskôr odkedy napísal novelu V mene otca, patrí k nim aj Balla.

V mene otca rozpráva jednoduchý príbeh priemerného človeka z okraja malého mesta na juhu, ktorý prežil život v časoch nedávnych a nemožných a ktorý dožíva v časoch našich a minimálne preňho rovnako nemožných. Čosi zvláštne, až démonické vnáša do príbehu rodinný dom hrdinu.

Postaví ho s bratom a podľa jeho predstáv, aby mu dom navždy zabezpečil životné šťastie. A v závere, samozrejme, zistí, že za všetky životné nešťastia si môže iba sám.

Lenže ak najneskôr odteraz pozná čitateľ jedno z ukončení príbehu, nie je to vôbec strašné. Pretože sila Ballovej novely leží inde. Je to všeobjímajúca banalita, ktorú Balla zachytil tak majstrovsky, až sa premietla aj do spôsobu rozprávania, aj do jazyka jeho najnovšej knihy. Je to všeobjímajúca banalita, ktorá robí z tejto knižky takú presnú sondu do každodenného života.

Podobne ako v nejednom živote, aj V mene otca sa všetko deje akosi mimochodom. Kauzality niet, čas plynie, plynú obrazy z hrdinovho života, plynie teda aj hrdinov život a - nestane sa nič prevratné. Hrdinove deti odrastú a odcudzia sa azda ešte skôr; hrdinovo manželstvo najprv ochladne, neskôr sa rozpadne a nič z toho nezanechá stopu na myšlienkach hrdinu.

A predsa to nie je letargia, čo tento príbeh ovláda. Je to prosté žitie. Je to nakoniec podobné, ako v jednej ,,pesničke”, čo ponúkajú punkáči zo skupiny Zóna A. Volá sa Všetko je prázdne.

Blízko dokonalosti sa táto knižka pohybuje práve pre svoju ľahkosť a uzavretosť, s akou v nej Balla dokázal zobraziť povestnú bezosudovosť. A z toho všetkého nakoniec ako uhlový kameň vystupuje iba onen dom, okolo ktorého sa krúti nejedna z myšlienok hrdinu. Dom má byť prapríčinou všetkého - spočiatku dobrého, postupne stále viac zlého, práve ten dom je magickým, a zároveň neskutočne odpudzujúcim prvkom celej novely.

K rozmeru dokonalosti potom tejto knižke pridáva ešte jedno. Je to vo svojej obyčajnosti nádherná grafická úprava, najmä radenie ,,kapitol” medzi množstvo prázdnych strán. Takéto pretrhanie iba dokresľuje vlastný príbeh. A aj preto môže niekto V mene otca nájsť... koncept.

V mene otca je novela vo všetkých rozmeroch taká obyčajná, až je výborná. Ale to už nie je banalita. To je banálne klišé, nad ktoré sa väčšie hľadá iba veľmi ťažko.

Napísal Juraj Fellegi.
uverejnené 2. 12. 2011
v časopise Kumšt

? Objednať knihu…