Videli sme, že Alžbetu oslovil nový pán farár. Stalo sa to po svätej omši, pri východe z kostola.
- Betka, môžem vás pozvať na kávu?
Zalichotilo jej, že ju boží muž oslovil krstným menom. Nevedela však, ako sa zachovať. Zišlo jej na um, že aj farári mávajú postranné úmysly. 
Neďaleko kostola uzrela bistro. O chvíľočku vošli dnu. Ona tam nikdy predtým nebola, ale všimla si, že pán farár je zorientovaný výborne. Čašník pred neho okamžite postavil kávu a nesýtenú minerálku, bolo teda jasné, že duchovný sa sem nechodieva opíjať ako väčšina chlapov z dediny. Znovu si uvedomila, že pána farára považuje za chlapa.
- Viete, čo mi robili? - naklonil sa k nej hneď, ako sa usadili. 
- Tvrdili, že som chorý, a preto potrebujem pokoj, takže mi v záujme môjho zdravia nepovolili ďalšie štúdium. Lebo my kňazi bez súhlasu vrchnosti nemôžeme študovať. A keď som opakovane žiadal o súhlas, z pomsty ma preložili sem, do tejto… diery. Aby ma zničili. Aby zastavili môj rast. Tu ma chcú pochovať! Medzi týmito kreatúrami, s prepáčením. Viem, viem, všetci sme kreatúry božie, takže som sa síce vyjadril pravdivo, lenže príliš expresívne, preto pochopím, ak ma obviníte z nejakého rúhania alebo čo. Ale ... Taký som rozčarovaný! Nemám sa tu ani s kým pozhovárať! Keby nebolo internetu… a vás, Betka. Ste výnimočná. Všimol som si to. No dobre: zistil som si to, priznávam. Ale nenápadne.
- A kde? U koho? Všetci ma majú za čudnú, nikto za výnimočnú.
- To mi aj povedali. A práve tým ste v mojich očiach narástli.
- To by znamenalo, že si ich veľmi nevážite, však?  S takým postojom je asi ťažké robiť tu farára.
- Myslím, že my dvaja sme na jednej lodi. Máme síce Boha nad sebou, ale cítime, že kým žijeme, kým ešte dýchame, kým nám ešte sýta červeň rozžaruje tvár, že to proste takto, na diaľku, nestačí, takto, že my sme tu a Boh je strašne ďaleko.
Alžbete rozžiarila tvár sýta červeň: - Chápem. Chápem vašu situáciu. Ale je to zvláštne…  Ľudia sa často obracajú na kňazov,  aby im pomohli. Teraz akoby to bolo naopak.
- Spovedám sa vám, máte pravdu! - zasmial sa farár, pohodlne sa oprel na stoličke a preložil si nohu cez nohu. Vzápätí zvážnel a naklonil sa k nej: - Chýba mi blízkosť Boha. Chcem s ním zdieľať jeho tajomstvá a chcem, aby on zdieľal moje, ktoré sú, pravdaže, v konečnom dôsledku aj tak jeho. A vrchnosť vie, že som iný, ako podľa nich treba. Iný ako tí hore. No nie celkom hore, tam, kde je náš Pán, ale hore, v štruktúre, všakže. Lebo som za celibát.
- Za celibát?
- Presne tak. Za celibát. Veď opak nemá žiadnu oporu v spisoch pravej viery. Tento môj postoj im prekáža! Oni nepotrebujú skutočných… nepotrebujú študovaných, rozhľadených kňazov. Potrebujú hlúpe ovečky. Hovädá! Perverzné svine! Prepáčte, Betka, hovorím s vami otvorene. Teda, hlúpe ovečky… hlúpa ovečka má potom viesť ešte hlúpejšie ovečky. Tak to majú vymyslené.
- Vy ste naozaj za celibát?
- Samozrejme. Veď celibát je čosi prirodzené pre každého, kto chce cítiť živého Boha v sebe. Tu nejde o žiadnu dogmu. Je to praktická záležitosť, ktorá súvisí s fyziológiou. Máme do činenia so základným predpokladom zachovania energie a vznietenia božskej iskry. Ale čo sa dnes deje v hlavách kňazov?  Uvažovali ste nad tým niekedy, Betka?  Som za celibát. Vy nie?
- Ja žijem v celibáte… ale skôr náhodou. Tak to osud zariadil. Asi už viete, že nikoho nemám.
- Áno. Povedali mi.
- Môj chlapec zahynul pri nehode, keď som mala dvadsať.  Pred svadbou. Všetko už bolo prichystané. Odvtedy som sama. A niekedy v tých časoch, pred pätnástimi rokmi, som pre seba objavila vieru. Dáva mi silu. Ale nebolo ľahké zmieriť sa… uznať tieto čudesné božie cesty. Prečo mi Boh vzal môjho Petra, pýtala som sa, pán farár, každý deň, každú noc. Neprestala som sa pýtať dodnes. Ale nehnevám sa. Sú veci, ktoré asi nemôžme v našom tunajšom pozemskom živote pochopiť. 
- Betka! Musíte z toho dobrodenia osudu vyťažiť čo najviac! Čo najviac! Keď budete vedieť, na čo je celibát vlastne dobrý, že osud si vás teda vyvolil vlastne, aby ste stúpali hore, preč z bahna matérie, budete silnejšia, budete presvedčená osoba. A viete čo? Keď budete taká silná, ocitnete sa najprv vo veľkom nebezpečenstve! Budete totiž taká silná, že sila z vás bude vyžarovať a to z vás urobí žiaducu ženu a nájdete si partnera. Teda keby ste chceli, našli by ste si. Už dnes ste taká! Vyžaruje z vás sila presvedčenia, istoty! Boh hovorí vašimi gestami, vašimi pohybmi! Ja to vidím. Nejaký chlap sa na vás určite bude chcieť nalepiť... Hocikde! Aj na omši! Tam najmä! Pozor! Pozor! Tak veľmi vás bude pokúšať matéria. Tak veľmi sa bude o vás pokúšať! Niektorí jej hovoria jednoducho diabol. Potom, prirodzene, je ľahké veriť v existenciu diabla, keď je všade okolo nás, aha, - schmatol soľničku a tresol ju o stenu bistra, - diabol! Aha, - schmatol Alžbetinu šálku a a rozdrvil ju v mocnej hrsti na črepiny, - diabol! 
Sedela vystretá ako prút, nevedela, čo s rukami, objímala prstami podšálku, teraz už bez šálky, potom zasa pohár minerálky, blúdila končekmi prstov po stolovej doske. 
- Vy, - zahľadel sa na ňu farár uprene, - vy odoláte. Partnera si síce vyberiete, ale nevyspíte sa s ním. Naopak, aj jeho pozdvihnete. Zabránite mu, prirodzene, svojou bedlivou prítomnosťou aj v nasledovaní Onana! A čosi sa vo vás oboch prebudí... začne to rásť... Čo to táram, prepáčte, Betka, veď vo vás sa to už prebudilo. 
- Myslela som si, a vlastne všetci vo farnosti si to myslíme, že cirkev je za celibát! A robí problémy každému svojmu príslušníkovi, ktorý je proti tomu, tomu celibátu! Aj médiá to takto… no, viem to jednoducho aj z médií, noviny, telka, všetci…
- Média klamú. Cirkev ich má v hrsti. Cirkev je veľký huncút, moja milá! Vy ako slušná žena nepoznáte pornografický časopis Theo, ale mám vám povedať, kto ho vydáva? Alebo, čo ja viem, aký príklad uviesť, no, niektorí spisovatelia, napríklad Macsovszky, Balla, neznabohovia, kto ich platí, podľa vás? Cirkev. Cirkev stojí za ohováraním Cirkvi! Oni sú zakuklené vlajkové lode cirkevného ataku.
- Ja sa nezaujímam o literatúru.
- To robíte veľmi dobre. Ale vidíte, Betka, celé sa to jebe. Prepáčte, ale prehovoril som hlasom ľudu. Alebo toto: že vraj naša Cirkev je nevesta a Ježiš je ženích, chápete? Už v tejto metafore, ktorú Cirkev rada používa, v tejto symbolike je všetko ako na dlani, a potom, rozmenené na drobné - každý jeden úd Cirkvi, lebo, všimnite si, oni si tak hovoria, že údy Cirkvi, každý jeden úd sa chveje napätou nedočkavosťou ako pred výtryskom. Ak dovolíte, nebudem konkrétnejší. Cítim sa v Cirkvi ako biela ovca v stáde čiernych oviec s tým mojím celibátom! Vy, Betka, ste moja nádej. Všetci osamelí ľudia sú moja nádej. Sme si navzájom nádejou, Betka?
Alžbeta sa znovu zapýrila.
- Betka, červeňou líčok nenahradíte jasnú, otvorenú odpoveď.  Čo tam po mne - odpovedať musíte najmä svojmu vedomiu! Vedomiu, ktoré má šancu vyrásť k Pánovi. A uniknúť diablovi! - prudkým úderom rozlomil kaviarenský stolík vo dvoje.

***

Na druhom poschodí obchodného domu sme videli Cvergliho. Vošiel do predajne a obzeral si kufre, vyložené na dlhých policiach v radoch nad sebou. Peňazí mal dosť. Problém bol v tom, že sa hanbil pred predavačkou kufor vyskúšať a tak prezradiť, na čo mu vlastne bude. Keď sa odvážil jeden z nich si vypýtať a požiadal predavačku, aby ho postavila pred pult na dlážku, začal okolo veľkého predmetu bezradne krúžiť.
- Prosím vás, - začal slabým hláskom.
- Prosím? - nerozumela mu.
- Povedal som… že prosím vás… - pípol a zaklipkal očami. Urobil aj akési nejasné ospravedlňujúce gesto. Tenké krátke prsty mal pri tom čudne zahnuté, aj ruku mal ohnutú v lakti, takmer akoby bola vykĺbená.
- Prepáčte, nepočula som dobre, - znepokojene sa k nemu naklonila. Strácala trpezlivosť. Poobzerala sa, či by sa nemohla presunúť k nejakému inému zákazníkovi, ale nik nebol nablízku. Keby už tak bola obedňajšia prestávka, zaželala si vo svojom predavačkovskom duchu. Ten človek ju však zároveň čímsi zaujal.
- Mohli by ste ho, prosím vás, otvoriť?  Že aký je vnútri.
- Nech sa páči, - povedala, ale iba poodstúpila, ako keby chcela naznačiť, že si kufor môže otvoriť aj sám a do sýtosti sa s ním pohrať, pravdaže, za pomoci návodu na použitie, ktorý bol pripevnený na bočnej stene kufra lepiacou páskou.
Cvergli pohladkal sivastý povrch predmetu: - Chcel by som lepší. Taký lepší... s lepšou výbavou.
- Toto je kvalitný  značkový výrobok! - zdôraznila predavačka a čupla si ku kufru, dokonca ho aj ovoňala, pričom sa jej na tvári rozhostil výraz spokojnosti.
Aj Ondrej ovoňal hladký sivý plast: - Je to kufor na desať dní? Alebo takto sa spýtam: je rodinný?
- Prosím? - zrejme ho prepočula, lebo sa venovala vôni.
- No, že či je rodinný. Alebo aspoň na desať dní.
- Myslíte tým záručnú lehotu? Kdeže desať dní, najmenej dva roky! - zvolala predavačka, otvorila kufor a vsunula doň hlavu. - Poďte sa pozrieť na vybavenie, - zamumlala zvnútra. - No len sa pozrite! Vnútorné popruhy? Áno. Vnútorné vrecká? Áno. A tuto, - vystrela sa a postavila sa tesne k Cverglimu, - má aj aretáciu výsuvnej polohy. A niekoľko odnímateľných zadných zipsových vreciek, aha! - zasa sa zohla, jedno vrecko odňala a s erotizujúcimi náznakmi ho vsunula za opasok zákazníkových nohavíc.
- No, na desať dní. Či sa tam všeličo zmestí... či sa doň dá všeličo… na dlhší čas… umiestniť. Ale… - pokračoval nerozhodne Cvergli, - mne na ňom trošku prekážajú tie ozdobné vonkajšie prelisy. Nejde mi o parádu.
- A o čo vám ide, keď nie o parádu? No dobre, nikto síce až tak nebaží po paráde v prípade nejakého kufra, ale chcete, aby sa vám vo vlaku, v autobuse či v lietadle spolupasažieri vysmievali? Nechcem sa vás dotknúť, milý môj, - ovinula sa okolo neho, - ale obávam sa, že sa vám, ako tak pozorujem, ľudia väčšinou vysmievajú, však? Nemusíte mi to tajiť!
- Nie? A prečo? - prekvapene zaklipkal očami.
- Som žena, - povedala, akoby tým mala byť jeho otázka zodpovedaná. No zároveň vysvetľovala ďalej: - Vidím, ako to s vami je. Ste taký malulinký, - zachichotala sa, - taký... nehnevajte sa, taký nemožne nemužný, až je to zlaté!
- Mávam s tým skôr problémy. Naozaj.
- Viem.
- Takže bude asi predsa len lepšie, keď si vezmem tento ozdobný, elegantný kufor. Hoci…
- Pravdaže, pravdaže, zasa je tu „hoci”. To „hoci” je vo vašom prípade úplne nevyhnutné! Chceli ste povedať: hoci mne ani elegantný kufor nepomôže! Smejú sa vám a budú sa smiať, však? - vystrela k nemu ruky, že sa okolo neho znovu ovinie. 
- Nie, nie, chcel som povedať, že si vezmem ten kufor, hoci ho nemienim nikomu ukazovať, ani s ním cestovať.
- A na čo vám teda bude?
Cvergli zaplatil a s námahou vliekol kufor ku schodom na prízemie. Predavačka za ním zvolala: - Ostali ste mi dlžný odpoveď!
Ondrej sa pred schodiskom obrátil a odvetil jej.
K zvedavej žene doľahol len nejasný šepot.

***

Videli sme, ako sa Cvergli nakláňal dopredu na stoličke, ktorá síce bola dosť vysoká, ale nie natoľko, aby taký nízky človiečik dosiahol bez námahy na klávesnicu a aby sa jeho tvár dostala na úroveň monitoru. Cvergli sa teda načahoval, nadskakoval, vešal sa oboma rukami na stolovú dosku, cvičil ako ruský gymnasta, naťahoval krk, vyvaľoval oči a zmätene žmurkal. Pri každom výskoku a úspešnom akrobatickom výkone uvidel časť excelovských tabuliek, ktoré mal vyplniť údajmi o stave skladových zásob; kým takto stihol vyplniť tabuľku, údaje prestali byť aktuálne, lebo druhý skladník, Cvergliho kolega,  medzičasom pod bundou alebo v trenírkach či ponožkách vypašoval von ďalší mobilný telefón, mp3 prehrávač alebo niekoľko bateriek; keď ho neskôr strážna služba prichytila a objavila u neho tovar, vedenie firmy Cverglimu oprávnene vyčítalo nepresnú evidenciu a jeho prácu pridelilo prichytenému kolegovi.
Cverglimu prischlo usporadúvať škatuľky s tovarom na nekonečných regáloch skladu.  Tam vzadu, uprostred pavučín, v ponurých zákutiach obrovskej haly, kde sa medzi horami tovaru naháňali mačky a hlodavce, ho raz vyhľadal prichytený kolega a povedal: - Pochop. Keby som nekradol ja, kradol by niekto iný. Napríklad dodávatelia. Kamionisti. Jeden či druhý zablúdi sem do chodbičiek medzi regálmi… predstav si ho, ako sa prechádza, pomaly, dôstojne, akože vlastne len preto, aby si prekrvil organizmus po niekoľkohodinovom sedení v kamióne. Nakúka do škatúľ, ohmatáva výrobky… Viacerých som videl dokonca zubami skúšať pevnosť bateriek a takých tých miniprehrávačov!
- Ty si tu bol na to, aby si krádežiam zabránil.
- Ale to by bolo príliš nebezpečné! Mohli sa rozzúriť! Predstav si, že by som nejakého kamionistu prichytil, ako si pchá do vreciek mundúru cédečka alebo niečo… Napadol by ma, strhla by sa kuca-paca!
- Oni predsa nekradli! Je to dosť čudné, ale boli to skrátka asi čudní kamionisti. Chýbalo iba to, čo sa našlo u teba.     
- No ale predstav si, že by kradli! Vieš, čo by urobil nejaký taký prichytený chlap?! A keby boli vo dvojici? Zohratí kumpáni so železnými tyčami v rukách?! Ty by si možno… - kolega sa zahľadel na Cvergliho, - ty by si si možno aj želal, aby mi rozmlátili hlavu železnou tyčou, pravda?! Ty… - hlesol a na chvíľu zmĺkol, aby potom dokončil: - Ty by si bol rád. Ty si fakt taká sviňa, Cvergli, - krútil hlavou, - ale aj tak som to od teba nečakal. A prečo si stále mlčal, keď si o všetkom vedel a nenávidel ma za to? Vlastne, pokiaľ som si všimol, niečo si aj hovoril, ale potichu, popod nos, dobre, nech si si šomral hocičo, pochopil by som to, ale že mi chceš rozdrbať hlavu železnou tyčou, tu, v tmavom kúte skladu, kde sa skrývaš ako potkan… fuj, aj to tu divne smrdí... tu ma chceš zabiť? Toto ti nikdy neodpustím.

***

Videli sme, že sa zasa konali voľby. Po voľbách sa všeličo zmenilo. Aj v akciovej spoločnosti, v ktorej pracoval Cvergli. Jedného dňa si Cvergliho zavolal riaditeľ.
- Vitajte! Poďte, sadnite si. - Riaditeľ ponúkol Cverglimu kožené kreslo. Cvergli sa v ňom takmer stratil. Snažil sa byť vystretý, v rozpakoch klipkal očami a tu i tam si medzi palcom a ukazovákom požmolil fúzy. 
- Viem, že ste Maďar, pán Cvergli, ale mne to neprekáža.
- Nie som Maďar. Alebo… ani neviem. Nikdy som sa o čosi také nezaujímal. O takúto otázku.
- No, že nie Maďar, hahaha! Cvergli Andráš!
- Ondrej. Ondrej Cvergli.
- Mne povedali, že Andráš. Asi tu máte nepriateľov. A že nie ste Maďar? Ani to mi neprekáža. Ja uznávam tézu, že všetci ľudia sú si rovní, že majú svoje kvality. Len to z nich musíme vedieť dostať. Ja viem všeličo dostať aj z Maďarov! Keď je zamestnanec pracovitý, nevyhodím ho predsa na ulicu kvôli tomu, že si to dnes situácia vyžaduje, no nie? Isté kruhy, vysoko postavení ľudia, by dnes ocenili, keby som vás vyhodil a nahradil vás nejakým človekom tuto zo Šurian. Slovákmi sa to tam priam hmýri, je z koho vyberať. Vlastne nechápem, prečo vás už dávno nevyhodili. Nikomu nenapadlo to tu trošku vyčistiť? No nič. Ako vravím, ja vyžmýkam aj Maďara! Pri pomarančoch ide predsa takisto o šťavu a nie o to, či sú z Kuby alebo Brazílie, - žoviálne sa usmial riaditeľ.
- Neviem. V pomarančoch sa nevyznám. A ľudia… Aj keď sú si rovní, nie sú rovnakí. 
- No jasné! Ale zato využiť sa dajú všetci. A o vás mi ktosi povedal, že och, och, všetka česť, malý čiperný Cvergli!  Na druhej strane, pravda, viacerí naznačujú, že ste trochu… čudný.
- To bude tým, že som síce rovný, ale nie rovnaký.
- No výborne. Každopádne,  dal som si vás zavolať preto, lebo mám v úmysle poveriť vás funkciou. Tá si vyžaduje absolútnu lojalitu voči našej firme, odolnosť voči vonkajším vplyvom, snahám o získanie informácií, a hlavne ju musí vykonávať človek, ktorý nie je vydierateľný. Cvergli! Vieme o vás, že nemáte žiadny súkromný život. Žiadnu rodinu. Žiadnych priateľov. Žiadne známosti so ženami. Samozrejme, ani s mužmi, pravda?  Nikomu nepcháte čurina do riti?  To by vrchnosť strašne popudilo! Takže s homosexualistami len opatrne. No, ste ideálny zamestnanec, ideálny na tú špecifickú prácu, kde sa neraz ľudia stretnú aj s pokusmi o korupciu a, ako som už naznačil, aj s vydieraním. Vy tomu všetkému, myslím, odoláte. Vás nám zoslalo samo nebo, hihi, - uvoľnene a zároveň trochu akoby slabomyseľne sa zachichotal riaditeľ, ktorý sa ponoril do vlastných chimér a zabudol zachovávať fazónu.
- Možno, keď bolo nebo zamračené, - pokúsil sa zažartovať Cvergli, ktorý sa tiež trochu uvoľnil.
- Že čo? - nerozumel riaditeľ.
- Nebo! Hovoril som o nebi, - skríkol Cvergli.
- Áno, správne, veď aj ja, nebo, nebo, - spokojne kýval hlavou riaditeľ. 
- Skrátka, špinavé peniaze nechajme politikom. Tí rozumnejší ich aj tak využívajú na rozvoj našej krásnej vlasti. Tí druhí pôjdu všetci do basy, hajzli. Ja tomu verím , som si istý, toto sa u nás čoskoro vyrieši. A vy, Cvergli, vy čo mi poviete: prijímate funkciu, alebo vás mám vyšmariť na ulicu, medzi tú luzu, čo sa nevie v živote obracať?
- Ja by som radšej… ostal v sklade.
- Sklad je pre vás odteraz tabu! Nebudem si najlepšie kádre zatvárať do skladu. Človeče, veď vy vraj rozumiete aj zákonom. Prečítate si text a viete, o čom je. Dokonca ho viete aj prekrútiť.  A vy si vážne myslíte, -riaditeľ stíšil hlas až tak, že sa zdalo, že to hovorí sám Cvergli, - vy si myslíte, že ja, váš riaditeľ,  viem čo len do päť narátať? Alebo moji ľudia? Alebo vedúci personálneho? Alebo generálny tam ďaleko hore? Myslíte si, že náš právnik rozumie právnym normám? Veď sotva slabikuje a hodinu mu trvá, kým si prečíta titulky v Novom čase! My tu nie sme na to, aby sme veciam rozumeli, my sme tu na to, aby sme udržali atmosféru lojality k najvyššiemu vedeniu.  A chránili naše podnikateľské prostredie pred neprajnými žralokmi z cudziny! Ale niekto predsa musí aj pracovať! A to budete vy, Cvergli. Dobre? Rozumieme si?
- Mne sa zdá, že zohrievate vychladnutú kašu. Presne tú,  ktorú sme kedysi museli jesť úplne horúcu. A boli sme v tej kaši až po krk desiatky rokov. Teraz akoby sa to opakovalo. Ja som vás v tých časoch zažil, určite ste to boli vy, spomínam si, boli ste kdesi hodne vysoko, pane. Niekde vo vedení? Keď si ma tam predvolali… Ale to bolo, vravím, pred rokmi. Myslel som si, že to všetko… že vy… že predsa len… že pomery sa definitívne zmenili.
- Čo hovoríte? To bolo po maďarsky? Nerozumel som vám! Opakujem dôrazne: nerozumel som vám. Možno ste hovorili nejaké voloviny. Ja že som obťažoval mladé sekretárky? Ja že som ich navádzal, aby sa chytili za podprsenky a spievali štátnu hymnu? To aké hovädo si na mňa vymyslelo? Vy, Cvergli?! Nie, nie, to ste nemohli byť vy. To museli byť tí... čo ich inak počujem vždy len v noci…v spálni… Vtedy je tma. Ticho. A do toho ticha ich počujem! Také hlasy. Vonku na golfovom ihrisku sú veľké, temné, puchnúce, tlsté a mastné tichá, ale v spálni, rovno nad mojou posteľou akoby sa zjazdovalo… akoby sa rokovalo o mojom osude… o mojej minulosti… o tom, čo mi kvôli minulosti prinesie budúcnosť... je to trápna, odporná kauzalita… ešte aj to počujem, ako sa zrazu vonku tesne pod oblokom namiesto krúžiaceho postrekovacieho zariadenia roztáča neoblomné koleso zákona! Dočerta s takými nocami! Skrátka, zle som vám rozumel. Bolo to, všakže, po maďarsky? No, celkom milý jazyk národa z ázijskej stepi. Ale radšej ním už nehovorte, dobre? Opakujem, aj Maďar môže pracovať pre dobro celku. A vy budete, ste odborník! Vy budete pracovať takmer hore, ale predsa len dolu, a my, ako zvyčajne, hore, ale zároveň blízko k prostým ľuďom. Dovidenia.

Úryvok z pripravovanej knihy.