Balla (1967) žije v Nových Zámkoch. Vydal knihy Leptokaria (1996, druhé vydanie 2000, tretie vydanie 2002), Outsideria (1997), Gravidita (2000, druhé vydanie 2003), Tichý kút (2001), Unglik (2003), De la Cruz (2005, po maďarsky 2006), Cudzí (2008). V Slovinsku vyšiel výber poviedok Dvosamljenost (2005), v Českej republike Naživu (2008), v Poľsku Niepokój (2008) a Świadek (2011).

Balla: V mene otca

(úryvok z novely)

Zašiel som k detskému lekárovi, hoci som mal už dvadsať rokov a bol som práve na vojne. Zdravotná sestra zdôraznila, že ma doktor nesmie vidieť vo vojenskom, lebo by ho to rozzúrilo: nenávidí vojakov, policajtov, železničiarov a zdravotné sestry. Preto nemám na sebe sestričkovskú uniformu, kvákala tá žena. Načo som tam vôbec šiel? Nevylučujem, že sa mi to iba prisnilo, niekedy v šestdesiatom treťom, alebo ešte o rok skôr. Bolo mi skrátka zle. Vošiel som k lekárovi do ordinácie a pohľad mi padol na jeho ruky. Na pravej mu chýbal prostredník a ukazovák.
„Tak, čo máme?” opýtal sa.
Potom sa rozhodol, že vykoná vyšetrenie semenníkov, začal sa mi ich dotýkať a vyhlásil čosi, čo sa neskôr ukázalo ako podstatné: „Vy neploďte, súdruh! Vy neploďte, lebo splodíte dravca.”
Čakal som, čo bude ďalej.
Doktor pokračoval: „Ale keď vaša žena bude padavka, slabá, chorľavá, a už v tridsiatke jej odídu zuby a zrednú vlasy, čo je u mladých žien dosť zriedkavé, tak to vami splodeného dravca veľmi poznačí. Narodí sa zbabelý človek. Taký, čo je vo svojom vnútri dravcom, ale navonok to tají. Toto nikomu neurob, chlapče!”
Varovne zdvihol ukazovák pravej ruky.
Takže ukazovák mu nechýbal.
Sedel som na studenom igelite, ktorým bola prikrytá biela posteľ v ordinácii, vták mi visel, gule spočívali v lekárovej dlani. Poťažkával ich.
„A možno,” mrmlal, „možno máme šťastie a budeš nakoniec impotentný. Tomu by nasvedčovalo, že jedno vajce je akési nedovyvinuté... akoby vtiahnuté... utiahnuté, drobučké, zlaté nežné vajíčko.” Mykol ma za gule a vrazil mi facku: „Ty nejeb, rozumel si?!”
Reflexívne som ho kopol do tváre, bol to skôr kŕč, nie agresívna odveta. Rýchlo som si navliekol spodky a zmizol z ordinácie. Kričal za mnou z linolea, kde ostal ležať po kopanci: „Aj tak viem, že si vojak! Myslíš si, že to nemám o tebe všetko v papieroch?! Napadol si lekára! Za to ťa zavrú!”
Utekal som a v letku si uvedomil, že jednu takú ženu poznám.
Presne takú, o akej hovoril doktor.

***

Syn sa mi ozval, že chce predať rodičovský dom. Polovica domu patrila ešte stále mne. Vlastne nie, bolo to inak: volala nejaká slečna, ktorá dom chcela kúpiť od môjho syna. Syn sa mi určite neozval. Ten by sa mi ani nepozdravil. Hovorím o mladšom. Starší je iný, no niekam sa odsťahoval a neostala po ňom ani adresa.
Aj ja som mal kedysi otca. Tuším bol lesníkom. Mal pridelený erárny voz a koňa. Raz ma vzal so sebou, v hlave mi dodnes znie svišťanie biča, krátky ostrý zvuk. Hrádza bola hrboľatá, nadhadzovalo nás, otec cmukal, tu i tam si odpľul, náhle ukázal na les pri rieke a povedal: „To všetko som vysadil sám.” Voz odbočil z hrádze, zhrkotal dolu na kraj lesa. Zoskočil som do trávy, odtiaľ som sa pozeral na otca. Nebol starý. Ja som sa vždy veľmi bál starnutia. A to som si ešte nevedel predstaviť, ako bude vyzerať jeho staroba: postupné odrezávanie nôh, cukrovka, nevládnosť. Moja mama ho potom už mala úplne v moci.
Medzi stromami rástli kríky, niektoré choré, s nahnitými haluzami. Pod nimi sa mihali lesklé chrbáty obojživelníkov. Vlhčina. Otec pomaly zostúpil, potľapkal koňa po zadku. Mal ho radšej ako mňa, ale nesťažujem sa, tento príbeh nechcem brať príliš vážne.
Idefidej, pohni sa, aj ty sa musíš snažiť, opakovala mama otcovi, keď ho o dekádu neskôr na vysoko nastlanom lôžku obracala na druhý bok.
Voda po kolená, záplavová oblasť. Rodili sa tam obrovské komáre, odtiaľ tiahli v mračnách k mestu. Kôň erdžal, otec ho utišoval. Kráčali sme hlbšie do lesa.
Adok én neked, dychčala mama, keď otca obracala.
Jóžef, hovorila vyčítavým tónom.
Idefidej, Ilonka, začínala neskôr rozhovory s mojou manželkou, snažila sa upútať jej pozornosť, hoci nemala rada ženy, mužov mala radšej, lebo tí počúvali, keď hovorila, aspoň tak vyzerali, ale ženy nie, tie jej iba tvrdili, keď sa s nimi rozprávala, že počúvajú, počúvam, Marika, hovorili, ale pritom šklbali obarenú hus alebo vychovávali dieťa, idefidej, mykala mama za rukáv nevestu, nepozornú poslucháčku, počúvam, Marika, znelo po maďarsky.
Mama otáčala otca.
Aj ľudia, ktorí sa ľúbia, sa navzájom neraz doženú k šialenstvu.
Otec mal vysoké gumené čižmy, no mne kúsok od voza vyzul topánky, nech ich nezničím, kráčal som v blate a vode naboso. Nohavice sa mi premočili, otcovi to neprekážalo. Ani som nemukol, keď sa mi do päty zarezalo čosi ostré, len som sa na okamih zastavil. „Poďme, poďme,” zahundral, jeho čižmy sa však zabárali čoraz hlbšie. Chlapca treba vycvičiť, hovorieval mojej mame. Očakával záplavy, ale tie sa v strednej Európe objavili oveľa neskôr a nášmu okresu sa vyhli. Keď som si všimol čižmy, ponorené po vrch sáry v blate, zazdalo sa mi, že nie sme v záplavovom lese, ale v nádrži plnej výkalov, ktorú umiestnili pri novej čističke odpadových vôd, presne tam, kde sa les stretal s okrajom mesta. Predstavil som si, ako otec klesá do sračiek všetkých našich susedov. Do sračiek z celej našej ulice i zo všetkých susedných ulíc. Želal som si, aby sa v tej bačorine utopil. Bolo to dostatočne tvrdé? Hádam by to ocenil. Po rokoch si uvedomujem, že táto spomienka je vyfabrikovaná: čističku za Loveckou ulicou postavili v čase, keď sa otec už nevedel hýbať.
Prebrodili sme sa k vyvýšenine uprostred lesa, k ostrovu v ríši bahna. „Načo sme sa sem trepali?” opýtal som sa namosúrene, sediac na pni. Obe dlane som mal položené na boľavej nohe. „Páči sa mi tu,” odsekol, zapálil si ručne šúľanú cigaretu a o chvíľu už vyfukoval dym, ktorý mi štípal oči.
Otec bol verejne známy lenivec.
Nehnal sa za ničím.
Ako jediný z mne dovtedy známych dospelých ľudí dokázal vypnúť, sadnúť si a len tak sedieť, bafkať, dokonca som presvedčený, že pri tom sedení ani nerozmýšľal. Skrátka sedel a prázdnota ho pohltila. O budhizme nemal ani šajnu. Jeho rodičia pochádzali z pusty, tam mali hospodárstvo. Raz sme ich navštívili, viackrát nie, na cestovanie sa nenašli peniaze, alebo sa s tými ľuďmi mama pohádala, zatiahla oponu, šlus. Pustou sa preháňali kone a v mlákach sa váľali čierne prasce. Otcovi rodičia chovali sivý dobytok, pamätám si naširoko rastúce dlhé rohy. A ešte vôňu prastarého nábytku v dlhom nízkom domčeku. Jeho obyvatelia pôsobili ako zatrpknutí skrachovaní príslušníci strednej vrstvy, ktorých z meštiackeho sídla v Budapešti vyhnali údery osudu. Izby, prehustené voňavým nábytkom… Maličké vitríny s náboženskými obrázkami, neprirodzene chladne pôsobiaca vosková tvár bohorodičky, filigránsky zdobené drobné kríže, množstvo pohárov, pohárikov, šálok, čajníkov, figúrky z porcelánu, svietniky, tisíc čačiek. Na hrubom zaprášenom koberci staré fotely s poťahmi, ladenými do bordova, tmavosiva, tmavohneda, niečo bolo aj purpurové. Tie roztodivné otomany… Ako pre osoby, ktorým narástlo viacero hláv, priveľa nôh, bezpočet rúk, otomany, zahýbajúce popri stenách raz doľava, raz doprava. A samé čierne knihy, výlučne len čierne knihy so zelenkastými listami, v dlhých radoch na policiach. Nízky strop, zápach naftalínu. Odér sladkých likérov… A ticho, ticho, ticho, len tu i tam vrznutie dlážky… Rozložité ženy v sukniach, štúpli šľachovití muži v kožušinových vestách, žiadne deti, žiadni moji rovesníci, len starí ľudia.
Ale prečo hovorím o otcovi?
Zo vzťahu, v ktorom ja som bol syn a otec bol otec, ale nezáleží na tom, či práve on, skrátka, zo vzťahu, kde ja som bol syn a niekto iný bol otec, som nemal zlý pocit. Napriek všeličomu. Napriek všetkému. Nemal som zlý pocit zo seba v tom vzťahu. Cítil som sa v úlohe syna doma. Zvládal som tú rolu. Ale vo vzťahu s mojimi synmi sa cítim zle. Súhrnne viem toľko povedať, že úloha rodiča ma postihla príliš skoro. Alebo synovia nie sú vhodnými synmi. Nie sú to tí správni synovia?
Je to takto: moji synovia nevedia byť synmi.