Dúfam, že neskôr sa všetko vysvetlí. Zatiaľ viem jedno: dotknúť sa toho nedokážem. Nie je jasné, kde sa to začína. A kde sa končím ja?  Neistota nie je spôsobená tmou alebo neschopnosťou pohybu – aj keď z vlastnej vôle som sa nepohol, čosi ma vlečie.

Predtým som pracoval v akomsi neveľkom úrade, bol som ženatý a to ma naĺňalo hrdosťou, lebo aj iní si na tom zakladali a často mi o tom pyšne rozprávali. Počúval som ich a postupne predo mnou vyvstával zmysel života. Často som o tej záležitosti premýšľal a hladkal si pri tom končistú bradu. Bol som nevysoký, svetlovlasý, s chlapskými záľubami,  avšak málo temperamentný a dosť chorľavý, no snažil som sa, aby sa žena za mňa nemusela hanbiť. Víkendy sme s ňou a deťmi často trávili v záhrade pri práci, neraz používajúc mechanicky poškodené náradie, ktoré  som nedokázal náležite a včas opraviť – nezáležalo mi na tom, a k reparovaniu ma nepopchli ani manželkine nadávky. V tomto svojom zanovitom odpore som videl dôkaz nekompromisnej mužnosti, dokonca nezávislosti. Nad nekvalitným náradím sa celá rodina až komicky hrbila a fučala ako dobytok. Napriek tomu, že sa dobytku na pleciach a chrbtoch perlil pot, cítil sa byť šťastný a usmieval sa na susedov, pochopiteľne,  iba na tých vľavo, s tými napravo bola vykopaná vojnová sekera. Ináč –  všade šťastie a pokoj. A susedia aj tak čoskoro zmizli.

Spomienka na obdobie rodinnej harmónie hreje doslova v každej situácii, konštatujem v duchu, nevediac, čo ma vlečie. Hľadám si ruky,  plecia, hlavu. Ale nie príliš usilovne. Už som raz taký.

Počas práce sme sa každú chvíľu vystreli, len tak, popreťahovať si zmeravené údy, prizrieť sa sivým mrakom, ktoré sa v tom čase skoro stále prevaľovali na oblohe. Ja som popritom zakaždým opáčil, čo sa deje s detvákmi. Väčšinou lapali dych s hrubiznými hadicami na ústach. Hadice boli súčasťou komplikovaného prístroja, respirátora. Takto mohli detské  pľúca aspoň niekedy spracúvať relatívne nezávadný vzduch. Deti som mal rád. Niekedy im šlo roztrhnúť hrude, čo sa tak snažili dýchať. Boli krehké ako sklo. Áno, deti.

Ďaleko za aglomeráciou sa rozprestierali lesy, ale mraky ako napotvoru pokrývali nebo práve tu, nad našimi hlavami. Odsťahovať sa preč bolo síce nemožné, ale situácia sa začala postupne zlepšovať: v meste sa objavili tvory, ktorých telá vylučovali kyslík. Ako to fungovalo – neviem. Hádam vďaka fotosyntéze? Alebo našim zbožným želaniam? Tvory sa naoko bezcieľne motali po uliciach, potkýňajúc sa o mŕtvoly. Neskôr vysvitlo, že sa mŕtvolami ľudí i zdochlinami domácich zvierat živia. Nie, nezabíjajú nikoho, ale odstránia, čo nájdu ležať v rozklade. Požierali telá potme, v noci, či už pri opustených barakoch alebo v spustošenej budove železničnej stanice, každopádne ukradomky,  ako keby sa nazdávali, že tým urážajú náš jemnocit. Lenže my sme už mali hrošiu kožu – v meste, v ktorom niet kedy pochovávať najbližších, je ťažké ostať citlivým, je problematické vôbec hovoriť o citoch, aj keď  teraz, keď ma čosi vlečie, o nich hovorím. Nedotýkam sa toho, čo ma vlečie, alebo vlastne ani neviem, hádam sa dotýkam, lenže ako a čím, čo mám s rukami, nohami, kde sú, niekde inde? Tam, kde nesiaha ani tušenie?  Začalo ma to unášať a ja som v tom okamihu nebol pod sivými mrakmi, tam neboli mraky, ale pripúšťam, že ma to medzičasom mohlo prinavrátiť  nazad, že som znovu tam, kde sme nedokonalým náradím obrábali iba suchú  pôdu s puklinami ako otvorené rázporky.

Pravda, naša rodina mala šťastie, lebo som bol majetný, významný  človek. Pracoval som na úrade a navyše som písal glosy pre časopis,  ktorého aktuálne číslo zvyčajne leží na stoličke pred bývalým obchodným domom, zaťažené kusom tehly. Čo vidno vedľa časopisu? Nádobku na mince.  Kto chce, vloží do misky drobný peniaz, prečíta si, čo treba, ukradomky sa poobzerá, drobný peniaz si zasa rýchlo zoberie a tichúčko sa vráti do ruín supermarketu. Ale niekoľko mincí zato predsa len vždy ostalo aj pre nás, redaktorov. Takto sa šírili moje myšlienky. Žiaľ, nik si ich nevšimol, nepodarilo sa mi zmeniť svet. Také písanie je nanič. Aj také  myšlienky.

Jedného dňa som manželke navrhol, aby sme vzali deti a nejaký  proviant, aby sme to všetko naložili do auta a odfrčali do lesa na rodinný výlet. Zhíkla a vo veľavravnom geste si priložila dlaň na ústa.  Zbláznil si sa, dychčala, deti chceš zmárniť? Pozri, ukázala na okolité  rodinné domy, zívajúce prázdnotou, tamtí tiež odišli na výlet, a ako skončili? Namietol som, že sa im v lese zrejme zapáčilo, nuž sa tam zdržali, pokľakol som pred ženou, žena, hovorím, nebuď taká. Mysli na maličkých, vykríkla a ukázala na zohavené potomstvo. Vysvetlila mi, že nemá zmyslu riskovať práve teraz, keď konečne prišli tvory, ktoré  vylučujú kyslík.

Tvory boli obrovské a hýbali sa pomaly. Ostávala po nich slizká  stopa. Vždy, keď im odpadla niektorá končatina, plesla o asfalt a čosi z nej vycvrklo. Tvor si potom na miesto dopadu ľahol, v končatine sa trošku pokrbáľal – hora, prevaľujúca sa zboka nabok! – a končatina sa včlenila do mäkkého tela.

Husto pršalo. Sedeli sme v obývačke a počúvali, ako kvapky dorážajú  na obločné sklo. Deti sa ma opýtali, prečo sa nemôžeme odsťahovať kamsi ďaleko preč. Takéto otázky, to je dôsledok ich spôsobu myslenia, produkt ich čistého rozumu, nepodorobeného kritike. My sa už takto pýtať  nedokážeme. Navyše, nie sme už náchylní predpokladať, že niekto zakaždým odpovie. Raz som to tuším aj podrobne analyzoval v ktorejsi glose. Len pokoj, šarvanci, šepol som a pohladil ich holé, nie príliš tvrdé lebky.  Potom sme sa s manželkou dohodli, že sám odídem do lesa, presvedčím sa,  ako to tam vyzerá so životnými podmienkami a zistím, prečo sa obyvatelia domov zo susedstva nevrátili späť. Ak sa svojvoľne ubytovali kdesi tam,  asi to niekomu oznámim – tak mi káže úradnícka česť! Len neviem, koho by to ešte zaujímalo. Disciplína upadá s rastúcim počtom mŕtvych a nezvestných. Každopádne sa vo mne ozvala závisť, a opakoval som si popod nos, žijem tu ja, aj vy budete, áno, ako to, že sa niektorí z tohto pekla vyslobodili? Nevedeli, že vyslobodiť sa je holá nemožnosť? Podľa istej duchovnej náuky nevedomosť oslobodzuje. Ale žeby takto nezodpovedne?

Teraz, keď ma čosi vlečie, môžu tie moje úvahy pôsobiť naozaj úsmevne.

Ráno som naštartoval automobil, zaradil sa do voľného prúdu na diaľnici a prudko šliapol na plynový pedál. Za sklami autobusu predo mnou bolo vidno krásne dievča. V duchu som sa na chvíľu ocitol medzi jej stehnami. Tento druh nevery je obzvlášť jednoduchý a preto príťažlivý  aj pre impotentov. Viezol som sa rozľahlými pláňami, širokou rovinou bez konca. Tu i tam sa mihali stromy, stojace jednotlivo, ale aj v skupinkách. Vietor vial a prinášal zápach tvorov. Pohybovali sa všade naokolo a dvíhal sa mi z nich žalúdok, hoci viem, aké sú praktické a užitočné. Hýbu sa, tieto živé kombajny, posúvajú sa pomaly po krajine,  hnedozelené oblaky na zemi, zhluky života. Všade bolo mokro a veľmi chladno. Tvory sa potichu šinuli smerom k mestu. Myslel som na deti a na to, čo asi objavím v lese. Už bol na dohľad.

Odbočil som z diaľnice. Na úzkej hradskej pokrytej hnedým, mazľavým blatom som sa tvorom opatrne vyhýbal, napredujúc pomaly, takmer krokom.  Zvláštne – dýchalo sa mi výborne! Zápach živočíchov mi zrazu neprekážal,  zvieral som volant s neobvyklou silou, prebúdzala sa vo mne mužnosť a zároveň spomienky na detstvo. Karosériu auta pokrylo lístie, padajúce zo zelenej kupoly vysoko nado mnou. Na bokoch sa objavili šmuhy od obtierajúcich sa haluzí.

V hustých kríkoch medzi stromami, ani dolu pri lopúchoch sa nič  nehýbalo. Predsa však čosi rozdrapilo pneumatiku ľavého predného kolesa a hneď nato som pocítil, že strácam kontrolu nad vozidlom: nachýlilo sa na bok, vkĺzlo do húštiny a narazilo chladičom do stromu. Vyliezol som z kabíny, držiac sa za hlavu, tvár zakrytá dlaňami, aby ma nezranili tŕne rastlín, kopol som do kolesa a zabohoval. Po bližšom preskúmaní  poškodenej pneumatiky sa mi podarilo objaviť kovový hrot, čo sa do nej pred chvíľou zabodol.

Teraz, keď ma čosi unáša nevedno kam, premýšľam o tej záležitosti a vidí sa mi, že ten hrot predsa len nebol kovový. Takéto pochybnosti a úvahy po funuse sú tak či onak neúčelné, aj by som s nimi prestal, ale nejde to, stále akoby som si cítil prsty a v nich onen predmet, a marí  sa mi, že bol azda skôr organického pôvodu a skrúcal sa od bezmocnej zlosti, no čert aby sa v tom vyznal, čosi ma vlečie, ťažko sa mi uvažuje, neviem, ešte si hľadám vlastné telo, ale asi to vzdám.

Hradská, ktorá ma doviedla až na miesto havárie, sa približne v tých miestach rozvetvovala. Bolo nevyhnutné zvoliť si správny smer, lebo vrátiť sa tou istou cestou pešo nazad sa mi zdalo vylúčené: bol by to pochod, trvajúci niekoľko hodín. Rozhodol som sa preto pokračovať  povedzme chodníkom, čo odbočoval doprava, dúfajúc, že sa tadiaľ čoskoro dostanem k nejakému obydliu, ktorého obyvatelia mi poradia a pomôžu.

Moja kondícia nikdy nebola uspokojivá. Po niekoľkých kilometroch som sa zrútil do trávy. Koruny stromov sa roztočili, to bolo príčinou môjho pádu, ak sa nemýlim. Najprv som ostal nehybne ležať. Potom som sa priplazil ku pňu. Nebolo počuť spev vtákov, iba monotónny šum porastu.  Čas plynul. Zišla by sa nejaká šikovná úvaha o plynutí času. Namiesto úvahy som zaspal. V spánku sa moje nevládne telo zošuchlo z pňa do trávy, zdola objalo peň ako ženu. Neskôr doň zaťalo nechty, trasúc sa od zimy.

Približne vtedy sa niečo muselo stať. Ležal som na prsti, tá sa zavlnila, rozostúpila sa a zároveň nesmierne zmäkla, klesal som do nej hlbšie a hlbšie: a po nebi, ktoré nevidno, plazia sa konáre ako hady, zo zeme mi trčí už iba tvár, možno ani tá nie, iba oči, oči dolu pri koreňoch, v hnijúcom lístí.

Čiasi ťažká baganča mi stúpila do hrude, vhupla, nebolelo to.

Už je celkom dobrý, povedali.

Štuchli do mňa palicou.

Začul som zvuky mechanizmov. Fučanie chlapov. Ponárali do mňa lopaty. Pod chrbát mi vnikla lyžica bágra. Stroje chrapčali.

Boli sme uprostred usilovnej roboty – áno, cítil som, že patrím k nim, že sa na všetkom podielam – keď som si po prvý raz uvedomil, že na otázku, kde sa nachádzajú jednotlivé časti môjho tela, by som už  nedokázal odpovedať rozumne a bez zbytočných emócií.

Zmáha ma rezignácia, hoci možno neoprávnene, ktovie. Je to také  zložité. Ako to prijať? Pomiešali ma s lesom, prostredím, uhnietli z toho čosi obrovské. Som súčasťou monštra. Moje Ja sa takto buď stratilo,  alebo znásobilo. Som obrovský, ale, na druhej strane, nie som to predsa výlučne ja, alebo áno? Hlas povedal, už je celkom dobrý, ja som to určite nepovedal, teda ma posudzujú zvonka. Úsilie však odjakživa smerovalo k tomu, aby sme o sebe rozhodovali každý sám, tuším som to raz aj napísal v jednej stručnej glose. Nevyhnutnosť smrti je ďalšia vec.  Ale aj tak, zmohutnenie spojené s likvidáciou osobnej samostatnosti by sa vari malo s človekom vopred prerokovať. Ani neviem, čoho sa dotýkam,  ak sa čohosi dotýkam, neviem, či ja, neviem, čoho – dotýkam sa novej mohutnej bytosti? alebo sa ja, nová mohutná bytosť, dotýkam trávy?  Hradskej? Konárov a kríkov?

V predstavách sa mi objavuje všeličo.

Na diaľnici sa preháňajú autá, autobusy, vládne vcelku čulý ruch. Keď  sa objavia sivé mraky a prvé budovy mesta, pochopím zmysel zmeny, ktorú  mi vnútili. Prečo ich obviňujem? Možno mi nič nevnútili. Možno, keby sa opýtali, neprotestoval by som. Veď sa toho zasa až tak veľa nezmenilo.  Existencia naďalej súvisí s dýchaním. Ktovie, čie telo je pod mojím telom. Ktovie, kto je nado mnou, vedľa mňa. Oni to pre koho urobili?  Nie, nie, s myslením musím skoncovať. Už netreba vzbudzovať dojem, že sme rozumné tvory.

Ukážka z knihy
Balla: Tichý kút
(poviedka Rozumné tvory)

Obsah knihy

• Gottesgnade

• Vzácnosť

• Chlapec v hrsti

• Prízrak

• Neznáma hudba

• Ee nihilo nil fit

• Rozumné tvory

• Dedičia

• Na scéne

• Tichý kút