Balla: Príhovor z kríža
Príhovor z kríža
Ide skôr o nejakú hru, lebo dosť bolo vážnosti, nastal čas irónie a kratučkých prozaických útvarov, preč s románmi a nabubrelosťou. Obávam sa, že v poslednom čase som akýsi hravý, ako nejaké dieťa. Strácam schopnosť brať veci vážne. Teraz vážne skúmam, či strata vážnosti nie je vážna ujma…
Názov vašej najnovšej knižky naznačuje, že kríž (cruz) vás aj naďalej znepokojuje (fascinuje?)...
Neznepokojuje, ale nezabúdam naň, na to, čo symbolizuje a čo znamená. Vlastne mi ani nedá zabudnúť: vezmime si napríklad sviatok zimného slnovratu, veľkolepú oslavu boha Mitru – dnes je premenovaná na Vianoce, lebo katolícka cirkev si tento sviatok v starom Ríme požičala a zabudla ho vrátiť. No a v tento staropohanský sviatočný čas, ale vlastne nielen v tento, majú kresťania vyárendovanú dennú tlač, verejnoprávnu i všetky ostatné televízie, všetky rozhlasové stanice, a v jednom takom rozhlase vám mladý, na prvé počutie duševne zdravý hlásateľ oznamuje každých päť minút, že už len dva dni a budú Vianoce, už len dva dni, a na druhý deň, to mu dá jeho zdravý rozum, hlási, že ešte jeden deň a budú Vianoce, tak ako zabudnúť? No a apokryfné evanjeliá s výrokmi pozmeneného alebo skôr práveže nepozmeneného Krista si čítam dosť pravidelne. Poviete si, text ako text, ale tieto sú poučné, lebo osvetľujú kanonizované evanjeliá z inej stránky, akoby od východu, od stromu Bódhi.
De la Cruz znamená „z kríža“ alebo „od kríža“. Na obale knihy vidíme vaše meno v tesnej blízkosti názvu De la Cruz, čiže Balla de la Cruz? Má to čitateľ chápať tak, že sa mu prihovárate z kríža?
Nie, nie Balla de la Cruz, to by bola drzosť. Ide skôr o nejakú hru, lebo dosť bolo vážnosti, nastal čas irónie a kratučkých prozaických útvarov, preč s románmi a nabubrelosťou. Obávam sa, že v poslednom čase som akýsi hravý, ako nejaké dieťa. Strácam schopnosť brať veci vážne. Teraz vážne skúmam, či strata vážnosti nie je vážna ujma. A tak neviem, fakt neviem, či sa prihováram z kríža. Ale možno sa dá z kríža aj žartovať. Ježiš bol figliar… Všimnime si len, ako vtipne tajil budhistickú provenienciu niektorých svojich výrokov… Preto si ho vážim. Myslím, že dosť radikálne hlása celkom iného boha, než je ten starozákonný. To bol akýsi ponurý nacionalistický krutovládca, vyvolil jeden národ, aj proti tomu permanentne niečo mal… Ježiš je iný. Ktovie, možno keby sa mohol prejaviť intenzívnejšie, azda by vrátil koniec decembra Mitrovi a sám by sa uspokojil s figovníkom. V jeho humore, aby som sa vrátil k humoru, je navyše vždy skrytá závažnosť, až osudové poznanie. Predpokladám, že ste čítali túto moju knihu. Vám sa zdalo, že sa prihováram z kríža? Ja som dúfal, že to nerobím, maximálne len upozorňujem na to, že kdesi v pozadí je stále nejaký ten kríž. V akomsi zmysle. Ale hádam sa z kríža predsa len prihováram, ale ponad plece ukrižovaného, ako drobný dravec, ktorý sa ta hore vyšplhal a striehne na vrabce.
A nechceli by ste odtiaľ zliezť?
A čo ak ma tam napokon predsa len zavesili? A upevnili? A nielen mňa, viacerých. No nech si nás zvesia. Žartujem. Na kríži budem len dovtedy, kým budem kríž chápať ako kríž a seba ako priklincovanú obeť. Mimochodom, už dávno sa tak nechápem, a nechápem, prečo ste si to v tej knižke nevšimli. Viete čo? To, že ste si to nevšimli, ma znovu vešia na kríž. Teda, vešalo by ma, keby som až tak fatálne dbal na váš konkrétny čitateľský zážitok. Ale nedbám, lebo práve tak, ako vy tú moju knihu odložíte na poličku, ja odložím informáciu o vašom nechápaní kamsi mimo môj dosah. Bolo by nepríjemné – a v minulosti to naozaj bolo nepríjemné – nechať sa likvidovať názormi kritikov, a od toho nebezpečnejšie je už len nechať sa infikovať pozitívnymi reakciami a tak sa uspokojiť s tým, čo som urobil v minulosti. Z kríža je, mimochodom, výborný výhľad na ostatných, čo sú zavesení, a aj na tých, ktorým sa výsostné postavenie na kríži neušlo, takže sú mučení dolu, rutinne, v blate tzv. každodennosti – možno niektorí od bolesti blúznia až tak, že im pred očami vyvstáva obraz šťastia a spokojnosti. Tí ovládli printové médiá pre ženy a celé rodiny, režírujú televízne programy a iste sa už venujú aj internetu.
Súhlasíte s tým, aby som vám teraz položil túto otázku?
Nie, na túto by som radšej neodpovedal.
Ale ja by som vám ju predsa len položil…
Nie, rozhodne nie! Nekazme si to. Už som ju počul i zodpovedal stokrát. Keď sa nad tou otázkou zamyslíte hlbšie, zistíte, že odpoveď na ňu celkom zákonite nemôže byť zaujímavá, a nikdy ani nebola.
Dobre, tak inú: vaše poviedky vypovedajú o hlbokej nedôvere v človeka a v tradičné hodnoty ľudskej civilizácie. Alebo sa mýlim?
Sú rôzne „tradičné hodnoty“. Pre mňa je jednou mimoriadne významnou a mimoriadne tradičnou hodnotou skepsa. Spomeňme si napríklad na tú starogrécku, pyrrhonskú či akú, to by som si musel niekde nalistovať... Alebo ďalšou je agnosticizmus, a ďalšou, no prosím, gnosticizmus, tu slovo dá slovo a myšlienky prichádzajú, takto ma má jazyk na vôdzke, iba sa pozerám, čo robí: čiže toto je dôvera v jazyk, aj dôvera v nedôveru k jazyku, a aj to je tradičná hodnota, minimálne niekoľko storočí. Ale máte pravdu, keď hovoríte o mojej nedôvere v tradičné hodnoty, lebo iste máte na mysli celkom iné veci, než zišli na um mne. Chcete počuť niečo o inštitúte rodiny? Dobre. Nemám nič proti rodine. To vidno aj v poviedke Rodina. Mám niečo iba proti tomu, aby sa rodina vyzdvihovala na piedestál naúkor iných foriem spolužitia: obec Božia, cirkev Satanova, kruh priateľov, združenie podnikateľov, klub dôchodcov, alebo na úkor rôznych foriem samoty: pustovník, upír, vdova, pútnik Melmoth, Maldoror, úspešný homosexuál, sklamaný heterosexuál a podobne.
Možno keby ste mali rodinu, zmýšľali by ste inak…
Keby som zmýšľal inak, mal by som rodinu.
Mne sa zdalo, že vaša nová kniha je v porovnaní s predošlými nezvyčajne úprimná. Alebo autobiografická. Je v nej menej sebaštylizácie i menej teatrálneho bolestínstva. Či nie?
Nikdy som nepísal s úmyslom predvádzať teatrálne bolestínstvo, podával som správu o tom, ako sa veci majú. K tomu patrí aj psychologizovanie, nechcel som, aby postavy v mojich knihách boli len panáky alebo strašiaky do maku, bez duše, len nástroje na posúvanie príbehu. Písal som príbehy vnútorného prežívania, povedzme aj, prežívania ničoty, zúfalstva, to mi je blízke – tak asi vznikol dojem bolestínstva. Peter Darovec si nedávno v recenzii na Plyš od Michala Hvoreckého nezabudol kopnúť do autorov, ktorí písanie využívajú na „terapiu svojho ega“. To sa pravdaže netýkalo Hvoreckého. Dúfam, že sa to týkalo mňa, beriem to ako poklonu, sám totiž čítam najradšej knihy autoterapeutov, lebo holohumnice zdravých svižných aktuálnych príbehov a románov ma nekonečne nudia. Sebaštylizácia, hm… Tomu ani nerozumiem. Štylizovať sa do seba? Štylizovať seba do seba? Štylizovať sa a tak vytvárať dojem, že som tým, kým nie som? Takže vy ste neuverili, že som, ktorý som? Tuto mi ho vložte, tuto mi ho vsuňte, sem, do rany. No? Nerád si vymýšľam. Keď je niečo na zaplakanie, verbálne zaplačem. Chyba, však? Ľudia sú radi balamutení, natierajú si svet na ružovo a potom nariekajú, keď náter opadá.
Kladiete si otázku, prečo tí kritici, ktorí na vaše písanie už niekoľkokrát reagovali s nevôľou, opäť čítajú vaše knihy a opäť sú zhnusení?
Nemyslím si, že by opäť čítali moje knihy, oni ich nečítajú opäť, oni sa k nim opäť len vyjadrujú. A prečo nie? Keď o mne raz čosi dôležité odhalili v minulosti, načo sa nechať iritovať prípadnými – možno len imaginárnymi – posunmi či zmenami v novších textoch?
Čo si myslíte o úspechu – aj zahraničnom – takých autorov ako Michal Hvorecký alebo Peter Bilý? Predstavujú skutočne to najkvalitnejšie zo súčasnej slovenskej literatúry?
Žiaľ, neviem nič o ich zahraničnom úspechu. Viem len, že im nejaké knihy vyšli aj v zahraničí. Vo Varšave som v jednom kníhkupectve, ktoré patrilo k skvelej galérii moderného umenia, našiel jednu knižočku Michala Hvoreckého, ale o tom, že by bola úspešná, som nepočul ani od varšavských slovakistov, dokonca o jej existencii ani nevedeli. To nesvedčí o jej nekvalite, ale o tom, že úspech závisí od obrovského množstva faktorov, okrem iného aj od náhody. Inak, nemyslím si, že názor zahraničného čitateľa je dôležitejší ako názor tunajšieho čitateľa. Myslím si, že všade sa nájdu aj totálni ignoranti, ako u nás, čo ja viem, Eduard Chmelár, ktorého v slovenskej beletrii v ostatných rokoch „nič nezaujalo“, ako sa kdesi vyjadril. Chmelár týmto výrokom konečne zaujal. Mal by sa ním presadiť aj v zahraničí. Myslím si však, že Hvorecký ho predsa len predbehne: robí pre to všetko – svoje písanie zjednodušil na maximum, znenáročnil ho, vety sa podobajú ako vajce vajcu, už na neho spozornela dokonca aj redakcia istého ženského časopisu, kde ho zaradili do súťaže o titul „pán Úžasný“! On bude možno pán Úžasný a my ostatní budeme užasnutí.
A nehovorí z vás závisť? Nechceli by ste sa „pánom Úžasným“ stať vy?
Myslím, že Michal nie je dvakrát nadšený z takejto nominácie. Je to skôr istý vedľajší produkt jeho čoraz explicitnejšieho písania, čoraz nástojčivejšej sebapropagácie. Ale možno sa mýlim, možno je žiaduce byť mikrohviezdou ligotavého magazínu. Napokon, v Kuul klube už bol, takže iba pokračuje ďalej. Tam som zočil aj Braňa Mojseja. Super, a čo na tom mám závidieť? Nechcem byť ani model, ani herec, ani mladý veselý trendy spisovateľ.
Dobre. A nemôžme sa predsa len ešte vrátiť k štvrtej otázke?
Nie. Ale vráťme sa k ôsmej alebo deviatej.
Vylúčené. To radšej skončíme.
Balla (1967, Nové Zámky). Vlastným menom Vladimír Balla. V časopisoch uverejňuje poviedky od roku 1992. Debutoval zbierkou poviedok v roku 1996 (druhé vydanie 2000, tretie vydanie 2002). Ďalšie knihy: Outsideria (1997); Gravidita (2000, druhé vydanie 2003); Tichý kútUnglik (2003); De la Cruz (2005). Poviedky mu v časopisoch a antológiách vyšli v Česku, Maďarsku, Poľsku, Rakúsku, Nemecku, Slovinsku, Bulharsku. V Slovinsku mu vyšiel výber z poviedok pod názvom Dvojsamljenost (2005). Pripravuje sa poľský výber. Žije v Nových Zámkoch. Leptokaria (2001);