Ukážka z knihy:

...začína to práve odpornými ranami?

...pomyselný hnis tečie dolu papierom; text je úžasný mutant zložený z bolesti, mutant, ktorý – sám necitlivý – bolesť neprežíva, trpí iba ten, čo ožil v jeho vnútri; presne takto si to hovorím, lebo len takto som to ja: v texte si trúfam boľavieť... náhle je tu aj hľadanie brány,  skrze ktorú sa vtackám plný znovunádeje a dúfalosti do nového bytia, na okamih nahý, trápený zvyškami plazov zvonka, kde niet poézie, a ak áno,  je z dobiela ohlodaných kostí alebo je tmavosivá mojou slepotou – dobre,  najprv dobre, potom sa priznám, už je to tu, priznávam sa, že som sprvoti nechcel byť takto, práveže takto naozaj vôbec nie… dobre,  potom sa priznám… už je to tu, tak bez vykrúcačiek: najprv som chcel byť inak – celkom ako človek, ako člen spoločnosti, ako úprimný, ako milý, ako spravodlivý a usilovný; neporozotieral som výkaly tvárou? ale žiaľ, potom to prišlo: stručne: ciele sa nedosiahli… a dnes už  pripúšťam len všeobecne známe pravdy, otváram iba najlepším priateľom (dvere ani nevrznú), šmátram iba po sebe a v sebe – no na druhej strane,  ak čosi vysvitne, nebudem zápasiť, nebudem tajiť nič z toho, čo je neutajiteľné – zopár tieňov na stene jaskyne – áno, viem si o tom,  neplačem (už zo zvyku); a poznám aj rozdiel medzi textom, medzi papierom a svetom, priznávam veci dávno známe, nové nevymýšľam, nechám odumrieť  fantáziu, lebo len tak sa narodí znovu, zatiaľ čo mrcina ostane vonku;  zavriem bránu zložitými pohybmi končatín… neskôr dôjde k rôznym kolapsom: a neskôr si podsuniem popod dvere obálku s odkazom, aby som sa mal na pozore: spočiatku nič nepochopím: text je plný zámlk: potom sa vyľakám: strašný okamih! na pozore? prečo na pozore? veci sú jasné?  niekto ma videl? niekto si niečo správne vysvetlil? azda ma spoznali,  keď som kráčal prelúdiom k jarnej noci, vlečúc za sebou rozdrapenú  predkožku, na ktorú sa mi ako na vyplazený vlhký jazyk lepili malé  úlomky z hrotov prastarých vychádzkových palíc, bodlačie i drobný  štrk… po náhlom záchvate solipsizmu nasleduje pád k obrubníku: budem si znovu tým najvzrušujúcejším zážitkom (predstavy: ženy – žiadza –  introspekcia, prierez, sebapitva – veď bezo mňa je všetko ohyzdné, ani by mi nestuhol, keby som nebol prítomný – taká je logika chorého, kedysi bystrého)... zhorizontálnel som na asfalte, božstvo sa vo mne neprebudilo, pád ho nevyburcoval, som dolu ako včera, nie tak hlboko dolu ako zajtra, ležím poskladaný z elementárnej únavy, z jej najunavenejších častí, chcem sa však uzrieť v akcii (načo?) a tak sa pohnem, rozložím sa, rozsmrdím, prevalím a ukážem si, ako sa únava pohybuje, ako kriví pery, ako v nej čosi plače, ako v nej čosi napodobňuje život; zo záhonu lezie na mňa zviera, prichádza zložiť  chlpaté líca na belobu mojich členkov: zviera som zazrel pred dňami v skrýši, žralo potkaniu hlavu, mrmlalo, šupinatý chvost vtedy už  bezhlavého tela víril prach a ja som v náhlom úľaku cúvol: ráno na mieste hostiny ležali havranie pierka… veď hej, spomínam si na niektoré rána, treba však pripustiť, že to azda ani nie sú spomienky,  skôr iba potknutia mysle, paradoxne bezbolestné, tlmené – ani pád k obrubníku veľmi nebolel, rany akoby špeli kohosi cudzieho, orgány túto udalosť prijali podobrotky a bez hnevu ako dotyk opatrnej, milej dlane,  vravím si, šťastie, konečne, vravím si to “šťastie” tichúčko, práve dolu pri obrubníku, oči otvorené, krv všade po stehnách (celkom zhora),  premočila slipy so škvrnami – stopami rozkoše a dala sa vsakovať i do nohavíc, vravím Ježiši, Ježiši ako názov, označenie kultu… čímsi popchnutý zrazu odvrátim zrak, vybočím zo spracúvaného materiálu a poznamenám:

– Ty ukrižovaný, ty dobrý, nikdy nedostaneš ženu, lebo neprižmuruješ  viečka ako bibasi so zlom vrodeným alebo implantovaným a obratne používaným… (ale prečo podsúvam dobrákovi túžby?)

...teraz skoncovať s vybočením, ďalej radšej po starom, ďalej Ježiši,  Ježiši, na asfalte, ďalej neznaboh s menom svätca na perách, takto som,  v rozdrapenej predkožke, v drsnom sne: a čí sen to musel ožiť, aby som v ňom zoskutočnel ako zviera v chlieve, komu som sa prividel, kto sa spotil hnusom? – z údu doráňaného nocou vyciedzam krv a slabnem minútu po minúte, presvedčený, že práve takto je šťastie, takto, bolo mi treba prasknúť, rozdrapiť sa, presne takto je šťastie šťastím, ak, pravda,  nemám nič lepšie – skúsim boha? – je to slovo, na ktoré chcem zabudnúť –  nahradím si ho iným, aby bol výsledkom rovnaký nezmysel? – teraz je zasa o hodne neskôr: ráno som si popod dvere podsunul obálku s odkazom,  aby som sa mal na pozore – moje predchádzajúce riadky už boli prečítané –  už sa o všetkom vie! – veľmi ma to nevyľakalo, lebo nik ešte nemohol vedieť o tom, že som milenke napľul do pohára s vínom jedovaté sliny,  pričom moje pľuvance sú ohavnými proroctvami, ktoré sa naplnia vždy vtedy, keď mňa už niet, a tam, kde nie som: bez môjho dozoru nadobúdajú  silu urieknutí, milenku postupne pripravia o pohlavie; pod tlakom výchovy a Jaspersa mi schádza na um, že si za to zaslúžim trest,  napríklad guľku do čela (“Kdybychom přestali se nejhruběji obelhávat,  vstřelili bychom si okamžite kouli do hlavy”) alebo odchod mimo textu,  vyhnanstvo z pohodlia slovného manierizmu do zrkadla, v ktorom sa budem kriviť, do sveta, z ktorého som práve unikol… zlozvyk sebaspytu mi ostal, môj virtuálny svet je totiž iba výsledkom série nedostatočných korekcií a úprav uskutočňovaných počas úteku – dychčiac som analyzoval,  hodnotil, kreslil mapu nového sveta, doslova “na kolene” konštruoval nový systém, hoci je zrejmé, že nový svet zapácha tým, čo sa doň dostalo zo sveta starého – mnou zapácha… na úsilí tvoriť leží ťarcha vedomia,  ťarchu si vlečiem z minulosti, výsledok tvorby bude teda zakaždým do určitej miery na vracanie, sú v ňom stopy, sú v ňom spomienky na ľudokroje a národolizmy… áno, zaslúžim si trest, ale od koho? kto hodí  kameňom? kto znechutí netvora citátom z biblie? – možno to ktosi už  dávno urobil a ja som si nič nevšimol, lebo do izolácie mi nič  nepreniká, spravil som si kuklu z pokusu o nekomunikatívnosť, bisťujúci útočníci odchádzajú s dlhým nosom; a akože! vari sa domnievali, že mi bude na čomsi záležať?

...za čo vôbec tie kamene, tie prieniky do mojej prázdnoty, keď o otrávenom pohári vína nik nevedel?

Ukážka z knihy Balla: Outsideria