Lucia Krbatová:

Ballovo oko sa zahľadí až do samej podstaty človečenstva

Po generačnej novele V mene otca nominovanej na literárnu cenu Anasoft litera 2012 prichádza Balla s ďalšou novinkou. Ide o poviedkovú knihu s celkom prozaickým názvom Oko. Dovedna ju tvoria tri poviedky. Ich zdanlivo nízky počet však vysoko zatieňuje kvalita a kvantita myšlienok, ktoré na čitateľa chtiac-nechtiac vrhajú tieň podozrenia, že tiež patrí k ľudskému pokoleniu. A možno sa podaktorí aj uchýtkom a potajme dotknú pokožky nad uchom v snahe nahmatať si tretie oko.

Ballov najnovší literárny počin sa dotýka otázok ľudskej podstaty, v podstate sa zaoberá ľuďmi a otázkami, prostredníctvom ktorých sa snažia nájsť zmysel života. Na túto misiu si zvolil rozmanité oči, cez ktoré čitateľ bude nahliadať. V prvej poviedke je hlavnou postavou Miz so svojim okom, v druhej útly Cvergli a v poslednej bude rozprávačovi dôstojne kontrovať jeho našepkávač.

Prvá poviedka Oko približuje Mizovo trápenie, ktorému nad uchom vyrazil podivný výrastok. Práve vďaka nemu sa stáva súčasťou bizarných situácií a rozhovorov, ktoré poväčšine retrospektívne prelínajú jeho cestu vlakom či strihanie u holičky. Autor ani tu nezostal nič dlžný svojej povesti a preukazuje schopnosť vnímať veci, ktoré ľudia bežne prehliadajú, pokladajúc ich za nemenný a samozrejmý stav: „Doktor: „Niekto sa z teba pozerá. Podľa mňa si zdravý, akurát máš tretie oko. Trápi ma iná otázka: ako je možné, že sa mechanizmus sveta ešte nikdy nezastavil? Vždy sa nájde niekto, kto sa postará o akciu: vyvolá vojnu, prevrat, niekde vypukne diktatúra, inde zavládne demokracia, potom zasa vysvitne, že pod rúškom demokracie predsa len kvitne tyrania, tu krachne burza, na opačnom konci sveta vyjde najavo, že tam burzu vôbec nemajú, skrátka, stále sa niečo deje! Prečo sa nevylomí zub aspoň na jednom ozubenom kolese? Nech sa to celé zasekne. Ozubené kolesá- aké primitívne! V ére štvorjadrových procesorov! A ty sa trápiš kvôli tomu posratému oku.” (str. 20).

Druhá poviedka s názvom Cvergli poukazuje aj na národnostnú či náboženskú otázku a problémy partnerského spolužitia. Láska k Bohu predstavuje spoločný tmel pre zrod vzájomnej lásky Cvergliho a Alžbetky. No postupne prichádza k odcudzeniu partnerov a domov pre nich začne predstavovať tesné priehriadky kufra, v ktorom do seba narážajú s odlišnými životnými predstavami. Poviedka sa nesie už tradične v ballovskom duchu a je zaobalená v netradičnom obale: „Cvergli žil v kufri, lebo sud by bol celkom očividný plagiát. Lenže aj kufor bol plagiát, pre sudovosť kufra, pre jeho štrukturálne sudovú funkciu. Žil v kufri s Alžbetou, ale jej prístup sa mu prestal pozdávať. Cítil, že napriek dohode o spoločnej ceste ku svetlu sa Alžbete zažiadalo sexu. Toto s človekom robí telo, uvažoval. Vznikla tu chorá ilúzia o trvácnosti toho, čo podlieha rozkladu. Tejto ilúzii sa chcel zúfalo vyhnúť v mene ilúzie Boha, ukryl sa pred rozkladom za kufor, v tie rozhodujúce noci oželel svoj príbytok, oželel svoju prikrývku, odplazil sa ku kuchynskému oknu a spod parapetu pozoroval hviezdy, najmä Sírius, potichu fajčil, rozsvecoval konček cigarety plytkým, rýchlym dychom. ” (str. 58).

Napokon v tretej poviedke Našepkávač je najväčšmi akcentovaná otázka životného prázdna a ľudskej osamelosti. V dôsledku nich sa rozprávačovi zjavuje našepkávač a je mu neustále za patämi. Jej podstatná časť sa odohráva v hostinci odrezanom od sveta, ku ktorému vedie most, čo vzala rozvodnená rieka. Vďaka tomuto prostrediu osamelosť ešte väčšmi vystupuje do popredia i prostredia, aby v ňom vyznela samučičká sama vo svojej prapodstate. So všetkých poviedok tretia vyznieva najfilozofickejšie. Svojim absurdnom zdanlivo vytvára ostrý kontrast s každodennou príliš reálnou realitou. No práve absurdná realita života, je tou skutočnou, s ktorou sa ľudia potýkajú každý deň.

Od začiatku do konca je každý jeden odsek knihy plnohodnotnou myšlienkou, nad ktorou sa oplatí zamyslieť. Ontologické otázky formulované na pozadí všedných ľudských životov, ktoré autor situuje do absurdných siutácií v kombinácii s jeho iróniou a talentom vidieť v bežných veciach záblesk niečoho výnimočného, robia z knihy klenot, čo svojim jasom ďaleko prežiaruje hranice slovenskej literárnej scény. Ballovo rýchle rozprávačské tempo konstrastuje s hĺbkou obsahu, ktorá sa častokrát len pomaly usádza v čitateľovom vnútri a nie vždy je schopný ju na prvýkrát prijať. Všetky tri poviedky sa končia vypointovaným záverom. Záverom, čo uzaviera, no zároveň necháva pootvorené, aby závan nevypovedanosti mohol neustále prinášať nové otázky.

Balla ako autor býva často označovaný ako moderný Kafka. V jeho štýle je však citeľná aj príbuznosť s iným výnimočným autorom, francúzskym spisovateľom Borisom Vianom. Vo Vianových dielach kráčajú taktiež ruka v ruke fantázia, absurdita a existencionalizmus, aby spoločne prišli k brilantnému záveru, že nič sa nedá uzavrieť. Balla okrem toho v poviedkach bohato využíva citácie iných literátov, čím je intertextualita diela vystupňovaná.

Po Oku sa teda oplatí siahnuť. Útle dielko v sebe ukrýva veľké myšlienkové bohatstvo. A ktovie, možno po jeho prečítaní čitateľ naozaj siahne kamsi nad uchom a uvidí veci inak než doteraz. Lebo niekedy, keď sú obe oči zaslepené stereotypom, je naozaj výhodné mať to tretie. Kdekoľvek.

Uverejnené: Feelart, 27. august 2012