Vladimír Balla, publikujúci iba pod svojím priezviskom, vydal už  šiestu knihu próz. Ak ho prozaik Pavol Rankov označil hyperbolicky za nekorunovaného kráľa slovenských outsiderov a stratených existencií,  táto charakteristika platí naďalej, lebo Ballov najnovší súbor poviedok De la Cruz (K. K. Bagala, L.C.A. 2005) predvádza celú galériu takýchto psychických rozorvancov.

Balla od svojho debutu Leptokaria z roku 1996, za ktorý dostal Kraskovu cenu, spôsobuje nemalé ťažkosti čitateľom i kritike, lebo jeho próza nie je ľahko dešifrovateľná, pripúšťa viac výkladov. Našli v nej okultistické, hermetické, alchymistické i kabalistické inšpirácie,  Heideggerovu existenciálnu úzkosť a všeličo iné, no prevláda filozofia totálneho rozkladu a negácie, najvýraznejšia práve v prítomnej knihe.

Nemať o živote ilúzie, to je bežná téma literatúry, no dôslednosť, s akou Balla odkrýva túto stránku ľudskej skúsenosti, pôsobí až mrazivo.  Postavy z jeho poviedok sú posadnuté mániou rozvratu alebo priam ničoty.  Do vzťahu dvoch ľudí vždy vstupuje tento démon, ktorého si postava buď  pestuje, alebo mu podlieha, v každom prípade s rovnakým výsledkom, a tým je nemožnosť akéhokoľvek citového či rozumového vzťahu.
V poviedke Pred rozchodom objaví istá Miša pod televízorom akúsi imaginárnu bytosť,  hmotu, ktorá nadobúda čoraz väčšie rozmery a ohrozuje jej manželstvo.  Určite dosť mátožné, no u Ballu sa často stiera hranica medzi prirodzeným, reálnym a fiktívnym, a tak aj motivácia toho-ktorého rozhodnutia postavy nemusí byť vždy odôvodnená racionálne.

V Ballových poviedkach nenájdeme ani len náznak nejakej harmónie,  všetko rozožiera autorova ničivá pochybovačnosť, nedôvera voči akejkoľvek istote, ktorou naočkoval väčšinu svojich postáv. Ak sa aj niekde pokúša prelomiť tento bludný kruh, toto „ostnaté vnútorné bytie“,  nemá tento únik pozitívny výsledok: napríklad blízke duše z rovnomennej poviedky „v konečnom dôsledku predsa len ostanú biedne a rozdelené“.  Ballov bezbrehý nihilizmus spôsobuje, že postavy nemajú nijaké intímne tajomstvá, o veciach hovoria s cynickou otvorenosťou, ktorá nemá ďaleko k lascívnosti a vulgarite, zasahujúcej dokonca autorskú reč.

V próze Smrť vo Vrútkach však Balla siahol k oslobodzujúcemu prostriedku, a tým je irónia. Paroduje tu známu novelu Thomasa Manna Smrť v Benátkach, vykresľujúc hlavnú postavu spisovateľa a homosexuála nie ako estetického vychutnávača života, ale ako nehanebného smilníka,  ktorého pridaním spoluhlásky vtipne premenoval.

Ballove prózy pripomínajú miestami filozofujúci traktát, lebo postavy v dlhánskych súvetiach rozjímajú nad svojím údelom, hľadajúc odpovede na základné  otázky bytia alebo len každodennej existencie a nenachádzajú ich, lebo „poznanie je ilúzia“. Tieto útvary sa striedajú s mikropoviedkami, ktoré  zasa vyznievajú ako exemplár, kde na malej ploche autor rozoberá ten istý fenomén, lenže vyjadrený sentenciami alebo aforistickou formou.

Ballova kniha vie poriadne rozhádzať naše myšlienkové stereotypy a rozhodne neposlúži ako návod na život.

Jozef Bžoch
SME, 5. 1. 2006