Balla - Malý pohyb v stagnácii
Malý pohyb v stagnácii
Štúdia Dany Kršákovej pre Knihy a spoločnosť
Balla, rozvíja od svojho knižného debutu Leptokaria jedinú tému – je ňou bytostne pociťovaná heideggerovská existenciálna úzkosť a strach z bytia vo svete, ktorý je plný absurdity a vonkajšieho nepriateľstva. Pridruženým motívom je ne/schopnosť komunikácie a osamelosť chápaná ako jediný priestor autenticity, keďže aj stav milostného splynutia je len tzv. dvojsamelosťou (označenou termínom die Zweisamkeit).
Malý pohyb v stagnácii
„Slovenská literatúra je už dlhší čas nehybná, v polohe mŕtveho chrobáka,“ tak pred krátkym časom (9. októbra 2004 v denníku Pravda) odpovedal spisovateľ Daniel Hevier na otázku, či je slovenská literatúra v kríze. Rovnako Daniel Pastirčák nevidel situáciu inak, ibaže podľa neho kríza v slovenskej literatúre, rovnako ako v západnej kultúre, momentálne nie je, keďže „kríza môže nastať iba za predpokladu, že sa niečo deje, že o niečo ide, že je o čom viesť spor a utvárať si úsudok“. Nič také sa však, odpovedal Pastirčák, nekoná. Hovoriť sa dá nanajvýš o „zabávaní sa na vlastnej prázdnote“. Nehybnosť a prázdnota – to sú potom slová, ktoré majú charakterizovať súčasnú slovenskú literatúru. Žiadna novinka, pretože o znehybnení tu už kedysi – a ani nie tak dávno – bola reč: v roku 1999 písal Pavel Matejovič v súvislosti so slovenskou literatúrou deväťdesiatych rokov o pocite nehybnosti, vyčerpania, sterility a rezignácie… (RAK, roč. 4, 1999, č. 1, s. 46 – 48.) A Peter Zajac, odkazujúc na Matejoviča, vysvetľoval tento stav znehybnenia názorom Eduarda Beaucompa o spomalenom či dokonca úplne zastavenom tempe vývoja v posledných dvoch poavantgardných desaťročiach (Host, 2001, č. 5, s. 82). Je teda proces znehybnenia naozaj jedinou charakteristikou, ktorá sa na súčasnú literatúru dá použiť? Myslím si, že dnešná slovenská literatúra je skôr vo fáze hľadania a generačnej výmeny než totálneho, všetko enikajúceho zmeravenia, hoci stav istej stagnácie tu bez pochýb je. Mladí autori sa pohybujú v úplne iných rámcoch ako ich starší kolegovia. Pri slove generácia im naskakuje husia koža a pod literatúrou si predstavujú predovšetkým hru. Preč sú časy, keď literatúra znamenala predovšetkým váhu slova. A vlastne – dnes sa už ani veľmi nehovorí o literatúre, ale viac o písaní. Noví debutanti necítia potrebu reagovať na starší domáci kontext, zaraďovať sa doň či vymedzovať sa voči nemu – či už polemicky, alebo parodicky. Práve naopak: svojimi dielami priam manifestujú svoju individualitu a nezaradenosť. Ostentatívne dávajú najavo antipatie ku generačnému zaškatuľkovaniu či deklarovaniu skupinovej príslušnosti – naposledy mala chuť na niečo podobné azda tzv. barbarská generácia začiatkom deväťdesiatych rokov, no bývalí barbari (Zbruž, Bielik, Litvák, Turan, Kolenič) sú dnes vekovo i záujmovo už niekde inde. Navyše, z pohľadu dnešnej mladej literárnej kritiky (Jaroslav Šrank) táto tzv. barbarská generácia ani nie je „generáciou v zmysle monolitného mladého prúdu“, ale len „eufemizmus alebo čosi ako pomenovanie na truc“
Kolektívne vystúpenia a kolektivistické tendencie a koncepcie sa jednoducho stali minulosťou – dnes možno uvažovať skôr o pragmatických príležitostných zoskupeniach okolo konkrétnych edičných podujatí (literárne súťaže a následne vydávané zborníky – súťaž o najlepšiu poviedku) či okolo jednotlivých časopisov a vydavateľstiev (časopisy RAK, Romboid, Vlna, 3/4 revue, vydavateľstvá L. C. A., Drewo a srd a i.). V kurze sú individualita a jedinečnosť – a tento moment je aj samostatným motivickým okruhom mladej prózy. Zo žánrového hľadiska prevláda poviedka, románové pokusy sú ojedinelé, a ak sa aj v ostatnom čase vyskytli, výsledok nebol ani veľmi úspešný, ani presvedčivý.
Individuálna tvorba má však napriek proklamovanému individualizmu zjavné spoločné črty. Výrazový register mladej literatúry nie je totiž až natoľko výrazne diferencovaný, aby sa nedalo hovoriť o hlavných prúdoch a základných vývinových črtách. Vo všeobecnosti prevláda príklon k ironickému gestu, recesii a hravosti, zreteľné je prepájanie sveta reality a fantázie s vyústením do neočakávanej a šokujúcej pointy a prevracanie a relativizovanie tradičných hodnôt a hodnotových rámcov. Ďalšími charakteristikami sú dôraz na subjekt, deštrukcia príbehu a hľadanie jeho novej podoby, zvýraznená pozícia rozprávača, miešanie žánrov, intertextuálnosť, fragmentárnosť, torzovitosť. Dôraz na subjekt je však mnohokrát len eufemistickým pomenovaním prepiateho egotizmu. Mnohé texty pôsobia chladne a vykalkulovane, stráca sa z nich citovosť a presvedčivá zážitkovosť.
Mladých autorov láka v prvom rade vymýšľanie a predvádzanie vlastnej hravosti – zdôrazňuje sa experimentovanie (spojené s rozbíjaním a novým konštruovaním príbehu) a moment hry (s čitateľom, rozprávačskými kategóriami, na úrovni kompozície, fabuly atď.). Obľúbeným klišé je tematizovanie momentu písania – komentovanie vlastného písania, písanie o písaní, vlastná sebareferenčnosť. Tvorba je chápaná ako konštruovanie, ako intelektuálska zábavka, v rámci ktorej sa predvádzajú možnosti a variácie, ponúkajú sa alternatívne riešenia. Opakovane využívaným prvkom je motivické reťazenie. Stabilné miesto patrí metatextovým a intertextuálnym odkazom. Do popredia sa dostáva uvoľnenosť: fantázia má v ironicko-recesistickej línii nábehy až k istej bezbrehosti. Do parodicko-anekdotického pôdorysu patria anekdoty založené na jazykovej komike a parodovanie a prelínanie žánrov. Vedomé spisovateľské ambície a literárne školenie sa však vo viacerých prípadoch stali skôr brzdou ako motorom: snaha písať literatúru s veľkým L mladých autorov často zbytočne zväzuje a robí neprirodzenými. Experimentuje sa ani nie tak v mene hľadania nových možností umeleckej imaginácie, ako skôr v mene predvádzania vlastnej originality a autorskej nekonvenčnosti. Čo sa týka tém, dominuje osamelosť. Jej podoby sú pritom rôzne – od extrémnosti po reflexívnosť a psychologický ponor. Prevláda paranoidný strach, autistické stavy, citový deficit…
Z autorov, ktorí debutovali v deväťdesiatych rokoch, sa postupom času vyprofilovali viaceré autorské stálice. Ide najmä o trojicu Tomáš Horváth, Vladimír Balla, Michal Hvorecký, pričom každý z nich má výrazne vyhranený a osobitý rukopis.
Tomáš Horváth (1971) prepája vo svojom písaní (ktoré niektorí kritici vnímajú iba ako viac-menej technickú záležitosť) profesionálne literárnovedné školenie s vlastnou čitateľskou záľubou poklesnutých žánrov. Jeho šesť zbierok krátkych próz (Akozmia, 1992; Niekoľko náhlych konfigurácií, 1997; Vražda marionet, 1999; Zverstvo, 2000; Divák, 2002; Antikvariát, 2004) predstavuje typ „neosobného“ písania s akcentom na tézu, že autor ako inštitúcia je mŕtvy a suverenita patrí slovu. Svoju autorskú stratégiu založil na intertextuálnej a intelektuálnej hre, v rámci ktorej sa v priestore literárneho diskurzu novým spôsobom využívajú žánrové a štýlové postupy tzv. nízkej literatúry (klasická detektívka, dobrodružný a kriminálny príbeh, gotický román a i.) a populárnej kultúry (akčný film, počítačové programy), a to v podobe parafrázy, napodobeniny, imitácie (pseudožánre). So zreteľným parodicko-ironickým a mystifikačným odstupom preberá konštrukcie, obraznosť i slovnú zásobu týchto žánrov, aby ich vzápätí konfrontoval konštrukciami a výrazmi odlišnej významovej úrovne (literárna teória, filozofia). Dôležité miesto patrí sebareferencii, tematizácii písania a epických kategórií, opakuje sa motív vytvárania a generovania textu, princíp kombinatoriky a cyklickosti. Horváthove prózy simulujú príbehy s tajomstvom, no ostávajú otvorené a významovo neurčité, prevláda v nich absurdita a iracionalita. Pocitovou kulisou sú znepokojivé, napäté, vzrušené a paranoidné stavy postáv.
Vladimír Balla (1967), vystupujúci pod literárnym menom Balla, rozvíja od svojho knižného debutu Leptokaria (1996, druhé doplnené vydanie 2000) jedinú tému – je ňou bytostne pociťovaná heideggerovská existenciálna úzkosť a strach z bytia vo svete, ktorý je plný absurdity a vonkajšieho nepriateľstva. Pridruženým motívom je ne/schopnosť komunikácie a osamelosť chápaná ako jediný priestor autenticity, keďže aj stav milostného splynutia je len tzv. dvojsamelosťou (označenou termínom die Zweisamkeit). Z tohto tematického rámca vychádzajú všetky nasledujúce Ballove zbierky próz (Outsideria, 1997; Gravidita, 2000; Tichý kút, 2001; Unglik, 2003), ktoré sa vzájomne pripomínajú a podobajú. Ide v nich o manieristické chronické rozpisovanie niekedy až paranoidných stavov existenciálnej úzkosti v kontexte fragmentárne naznačovaného príbehu, s využitím intertextuálnych odkazov, parafráz, irónie a paródie. Keďže harmónia je pre dnešného postmodernistu už len archaizmom a anachronizmom, dominuje vnútorný chaos a rozklad. Ballov literárny protagonista si priam skleníkovo pestuje svoj egoizmus a individualizmus. Život je pre neho absurdný, je to priestor psychických tráum, fyzického utrpenia a desu, plný nesplnených nádejí a sklamaní. V Ballových poviedkach nemajú miesto sugestívne vzájomné vzťahy, vždy je to o tom, že človek napokon ostáva sám. Fantázia – absurdná, miestami až patologicky vystupňovaná – nie je stavom uvoľnenia, ale prednostne situáciou ohrozenia, takže iba rozširuje priestor pre ďalšie psychózy.
Michal Hvorecký (1976) sa od svojho debutu v roku 1998 vyprofiloval ako prozaik s témou životného štýlu mladej generácie. Kým poviedky debutovej zbierky Silný pocit čistoty sú typovo blízke žánru sci-fi a cyber-punk, ďalšia kniha Lovci & zberači (2001) sa hlási k popkultúre. V oboch knihách však Hvorecký rozvíja a obmieňa svoju víziu skutočnosti. Kým v prvotine to bol obraz človeka na okraji spoločnosti, v druhej zbierke ide najmä o svet ovládaný komerciou, reklamnými kampaňami, konzumom, masmédiami a nadnárodnými korporáciami. Pri tejto téme ostáva Hvorecký aj vo svojom (značne nezvládnutom) románe Posledný hit (2003). Pre všetky tri knihy je pritom spoločné, že charakteristiky dnešného životného štýlu mladých ľudí („nezáujem o politiku, všeobecný konzum a vzývanie populárnej kultúry“) Hvorecký zasadzuje do bližšie neurčenej budúcnosti, kde ich prostredníctvom zveličení a irónie dovádza do absurdity, ktorá sa z pohľadu literárnych postáv stáva zdrojom životu nebezpečných situácií. Modelovými fenoménmi sú pre neho televízne situačné komédie, modeling, hypermarkety, pouličné hudobné megapodujatia. V takomto kontexte píše o programových manipuláciách, o manipulovaných a manipulátoroch, o konfrontácii autentickej životnej skúsenosti s virtuálnou realitou mediálneho sveta. Ak v konzumnej spoločnosti platí, že myšlienky jestvujú iba ako formuly, aby sa zákazník nemusel namáhať, Hvorecký takéto formuly a podtexty dešifruje a ilustruje príbehom, sám pritom využívajúc komerčné stratégie a postupy. Rétorika masovej kultúry je súčasťou jeho textov, ibaže v nových súvislostiach, v rámci intelektuálnej hry a reflexie sa stavia do nového svetla – je ironizovaná a spochybňovaná. Slabinou však je, že hranica medzi týmito dvoma polohami sa časom stráca, čo vlastne tiež spôsobuje, že z hľadiska nových impulzov bol najprínosnejším Hvoreckého debut, jeho nasledujúce knihy sú skôr literárne sterilnou premyslenou stratégiou.
Spektrum mladej literatúry je však oveľa širšie, než naznačila táto krátka charakteristika poetiky troch najvyhranenejších a z istého pohľadu možno najpríznakovejších autorov. Vyprofilovaný spôsob písania majú i ďalší: Jana Beňová, Peter Macsovszky, Pavol Rankov, Viliam Klimáček, Jana Juráňová, Eman Erdélyi a Marek Vadas, Silvester Lavrík. Skúšajú to tiež napr. Márius Kopcsay, Miro Čársky, Peter Pavlac, Peter Krištúfek, Uršula Kovalyk, Monika Kompaníková, Svetlana Žuchová a i. Aj s ohľadom na ich autorské pokusy a výkony nie je potom súčasná mladá slovenská próza až taká nehybná, ako by sa na prvý pohľad mohlo zdať.