Keď ma jedného dňa začal znepokojovať nábytok v mojom starom, po rodičoch zdedenom dome, požiadal som ľudí, aby mi ho pomohli vysťahovať z izieb, naložiť na korbu nákladiaka a odviezť za mesto; tam sme rárohy nahádzali do priekopy a prikryli veľkými kusmi látok. Pomocníkov som potom v prázdnom dome hostil fľašami výborného, silného vína: netrvalo dlho a všetci spievali z plných hrdiel, potácajúc sa medzi stenami…  Hlasy sa rozliehali po miestnostiach a mňa sa náhle zmocnili obavy, ako budem v tom dome tráviť noc, keď ľudia odídu a ja osamiem. To velikánske ticho, čo nastane, na mňa nepochybne začne ničivo pôsobiť, uvedomil som si a chodil vyplašený sem a ta a obzeral sa ako zvieratko, hľadajúc v už zahmlených, málo súcitných očiach ľudí pochopenie. Pomocníci sa mi v bujarom speve váľali po kobercoch.

Napokon som však mal šťastie; okolo domu práve prechádzal priateľ a nazrel oblokom dovnútra; hneď som ho požiadal, aby ostal so mnou, lebo tí ľudia sa už zberali na odchod a vonku sa stihlo zotmieť.

Odchádzajúci ešte hodnú chvíľu postávali pred domom, rehotali sa a vykrikovali a niektorí sa dokonca pokúšali aj tancovať, ale postupne si jeden po druhom vyhrnuli goliere na kabátoch, aby sa tak chránili pred nočným chladom, a čoskoro sa postrácali za rohom ulice, aj napriek tomu,  že ich kroky boli pomalé a neisté.

Priateľ odo mňa dostal maslový chlieb s cibuľou. Sedel na koberci a sústredene prežúval; raz sa mu vydulo pravé, raz zasa ľavé líce, niekedy si oblizol prst. Tmavé oči sa mu ligotali vo svetle holej žiarovky. Mal zovreté, úzke pery: pripomínali jazvu po ťažkom zranení nožom či britvou.

Naše priateľstvo bolo čudné. Vlastne sme sa nenávideli, lenže, keď  nad tým tak uvažujem, je čudné, keď sa priatelia nenávidia? Poznali sme sa veľmi dobre, priatelili sme sa dlhé roky: časom sa všetky klady a výhody nášho priateľstva stali neuveriteľne fádnymi a nudnými a stratili cenu, prípadne sa dokonca zmenili vo svoj opak, a napokon sme už iba striehli na chyby a omyly toho druhého, aby sme sa mohli škriepiť. Čo horšie, škriepky to boli akési podivné, maskované úsmevom, gestami tolerancie, zdanlivého pochopenia a vyšperkované potmehúdskymi ústupkami, za ktorými sa skrýval následný útok, pravdaže, vedený  ostražito, opatrne, realizovaný skôr dvojzmyselnými narážkami než  priamym obvinením – to preto, aby sa protivník nemohol účinne brániť,  lebo vlastne ani nevedel, čím a prečo bol napadnutý.

Priateľ pregĺgal sústa chleba s maslom a zrejme sa nazdával, že ho očakáva noc plná dialógov, v ktorých slová treba prekliato dobre zvažovať, prinajmenšom tak ako ťahy v šachovej partii s veľmajstrom.  Lenže ja som mlčal, chrbtom opretý o stenu. Cítil som, ako sa ma zmocňuje hrôza. Na nevyslovenú otázku priateľa ohľadom vysťahovania nábytku som náhle odvetil, že nábytok ma pred časom začal znepokojovať,  neskôr som dodal, že to ja, tá časť môjho ja, ktorá sa dlhodobou existenciou v tomto byte prevtelila do starého, prívetivého a inak určite nevinného nábytku, ma začala znepokojovať. Priateľ si moje slová  vypočul a okamžite usúdil, že i s riešením takejto záležitosti má viac a cennejších skúseností. Prirovnal tajomstvo môjho nábytku k tajomstvu gotických katedrál. Toto prirovnanie som pokladal za smiešne, lebo som mu príliš nerozumel. Priateľovo ďalšie vysvetľovanie uniklo mojej pozornosti; netrpezlivo som čakal, kým skončí a potom som mu oznámil, že ma náhle začali znepokojovať koberce; hneď som ho aj požiadal o pomoc pri ich vynášaní na dvor.

Vonku panovala chladná noc, nám však zima nebolo, skôr naopak,  vláčiac ťažké a niekedy skutočne veľmi veľké koberce sme sa poriadne rozhorúčili a zapotili… Neraz sme sa neubránili nadávkam, to hlavne,  keď sa nám náklad vzpriečil v úzkych dverách a my sme zrazu nemohli ani von, ani dnu, nešikovne sa krútiac, mykajúc medzi verajami. Keď sa konečne všetky koberce ocitli na dvore, usúdil som, že to nestačí: sú  príliš blízko. Tej istej mienky bol aj priateľ, čo ma prekvapilo, ale zároveň aj potešilo, hoci som sa trochu obával utajených významov takéhoto nečakaného súhlasu. Preto sme si o veci trošku pohovorili, no nepodarilo sa mi odhaliť žiaden úskok či nejakú pripravovanú pascu;  priateľ sa totiž priznal, že on sa nábytku i kobercov zbavil už  dávnejšie, len sa mi o tom hanbil porozprávať, domnievajúc sa, že by som ho obvinil z pozérstva a teatrálnosti a navyše by som sa mu vysmial.  Hneď som pripustil, že jeho obavy boli opodstatnené. Potom sme sa chopili kobercov a dali sme sa ich odnášať do neďalekého lesíka, kde sme ich nahádzali na kopu a zamaskovali lístím a rôznymi konármi, vetvami,  hlinou a kamením.

V dome sme si ľahli ku stene, pritisli sa k sebe, aby sme sa navzájom trochu zohriali, a popíjali sme víno, ktoré zvýšilo z predošlého pohostenia.

Potom sa spalo až do úsvitu.

Prešlo niekoľko týždňov. Priateľ ostal bývať u mňa, čo, samozrejme,  vyvolalo v susedstve rôzne reči, hlavne ženy z našej ulice boli pohoršené a keď im niekedy prichodilo stretnúť sa so mnou na chodníku,  radšej sa rýchlo presunuli na druhú stranu, alebo sa dokonca obrátili a pobrali sa opačným smerom. Tieto reakcie okolia ani mne, ani priateľovi neprekážali, pokladali sme ich za inšpiratívne a jeden pred druhým sme sa vystatovali našimi množiacimi sa “negatívnymi” skúsenosťami.

Ľuďom, ktorí nás zbežne poznali a vedeli, že bývame spolu, bol zrejme podozrivý náš sexuálny život, ale podozrenie takéhoto druhu bolo skutočne smiešne: spočiatku sme naďalej udržiavali vzťahy s našimi pôvodnými milenkami, život bežal celkom ako predtým, lenže neskôr sme milenkám prestali vyhovovať, teda, aby som sa vyjadril presnejšie, už  sme nevládali uspokojovať ich nároky v sexuálnej oblasti – nie azda preto, že by ich nároky boli bývali vzrástli, lež skôr preto, lebo naša potencia prudko poklesla, v podstate úplne zmizla; táto zmena však nebola spôsobená našimi vzájomnými stykmi, pretože k čomusi takému vôbec nedochádzalo; šlo o čosi iné: tieto, priznávam, dosť nepríjemné zmeny boli spôsobené únavou, vyčerpanosťou. Po niekoľkých dňoch spolužitia sme totiž tak akosi spontánne usúdili, že nás znepokojujú tapety a maľovka na stenách a práve tak zle na nás pôsobia i parkety a linoleum a dokonca aj kamenná dlážka v predsieni a na chodbe. A tak sme každý večer, po návrate z práce, museli namáhavo fyzicky pracovať, odstraňujúc uvedené  nedostatky nášho obydlia. Pracovali sme zakaždým až do noci; byt bol plný prachu a špiny; okolo polnoci sme si ľahli a odpočívali, lež o jednej sme boli už zasa na nohách a dreli ďalej, aby sa byt stal pre nás skutočným domovom. Neľutovali sme žiadnu námahu. Materiál, zoškrabaný  zo stien a povytŕhaný z dlážky, sme odvážali fúrikom do lesa a tam ho zakopávali. Takýto spôsob života nám skutočne odčerpával všetky sily,  nuž sme na žiadne pohlavné ukájanie ani len nepomysleli. Tajomstvo našej “spálne” však mnohým ľuďom stále vŕtalo v hlave, hlavne keď videli naše strhané, unavené tváre a kruhy pod očami a pochudnuté telá; keď si niekto ešte navyše všimol naše mozoľnaté dlane, začali neprajníci premýšľať o neuveriteľne zvrátených, prácnych sexuálnych praktikách.

Týždne a mesiace utekali. Kúpili sme si nový nábytok i koberce. Po krátkom čase sme si objednali špeditérov a nábytok dali odviezť, lebo nás začal neslýchane znepokojovať, znútra rozožierať, pociťovali sme ho v dome ako nejakého diverzanta, votrelca, ktorý na nás útočí našimi vlastnými zbraňami, totiž vlastnosťami, ktoré z nás prešli do predmetov a tým ich oživili.

Netrvalo dlho a na rad prišli koberce, tie úlisné plazy, čo sa nám ovíjali okolo nôh a po nociach si čosi šepkali. Vyvliekli sme ich na dvor a zapálili. Hľadeli sme do ohňa a strach, že sa tej strašnej nákazy nikdy celkom nezbavíme, nás neopúšťal.

Čoskoro sme si kúpili ďalšie koberce a ďalší nábytok. Nábytok bol veľmi pekný, moderný, a keď sme ho odviezli na smetisko za mesto,  zhromaždilo sa tam veľké množstvo občanov s káričkami, fúrikmi, aby si z neho to či ono uchmatli. Bolo nám to ľahostajné. Ponáhľali sme sa domov po koberce, rýchlo sme ich zrolovali, naložili na korbu nákladiaka a vrátili sa na smetisko, kde nám ich brali doslova z rúk, nakladali si ich na dopravné prostriedky a šťastne a veselo sa smejúc odchádzali;  samozrejme, na nás pozerali ako na bláznov; nik sa nás však nespýtal,  prečo to všetko robíme, keďže sa báli, že by sme si to mohli rozmyslieť.  Nebolo nám do smiechu. Naše konanie sa nám začalo vidieť patologické. V tom období sme veľmi často plakali, väčšinou nad pohármi vína, ležiac na dlážke v prázdnom dome; zatým nás stále pochytila priam horúčkovitá  aktivita; zoškrabovali sme zo stien bytu nové a nové vrstvy, lebo boli infikované našou prítomnosťou, našou existenciou. Steny sme raz za čas znovu ponatierali, spevnili, a tak isto sme neustále obnovovali aj dlážku, lenže záchvaty ničivého odstraňovania nami nakazených vrstiev boli čoraz intenzívnejšie a častejšie, nuž sme naše bydlisko akosi nestíhali obnovovať.

To by však nebolo to najhoršie.

Nepríjemnejším sa čoskoro stal rozdiel, ktorý sa medzi mnou a priateľom objavil pri vnímaní procesu infikovania nášho najbližšieho okolia. Skrátka a dobre, na priateľa od istého času začala pôsobiť  infekcia, čo zachvacovala nábytok a steny, oveľa skôr a intenzívnejšie ako na mňa, jeho nové a nové záchvaty sa začali ohlasovať takmer bezprostredne po nasťahovaní nábytku či po vymaľovaní bytu, prípadne obnovení dlážky. Jedného rána podišiel ku mne, chlapsky ma objal a pevným hlasom oznámil, že odchádza, lebo dlhšie už nemôže bývať v zamorenom dome. Odcestoval do Číny a hoci som o ňom už nikdy nepočul,  môj vlastný osud mi napovedal, ako sa to s ním skončilo. Po jeho odchode som vysťahoval nábytok ešte niekoľkokrát, neskôr som sa vzdal aktívneho zariaďovania domácnosti a žil som v celkom prázdnom byte, pravda, bol to strašný život. Neustále ma prenasledovali rôzne vidiny, halucinácie,  nemohol som pokojne spávať, zo stien sa ku mne po celý čas zakrádali akési tiene, ktoré sa na mňa ponášali tak veľmi, až sa mi niekedy zdalo,  že to ja v skutočnosti vystupujem z tej omietky a to, čo leží uprostred izby na hŕbe starých handier, je iba prelud, ktorý sa čochvíľa musí  rozplynúť. Jasne som videl všetky svoje zlé vlastnosti vystupovať z podlahy, oddeľovať sa od maľovky a hustnúť a opätovne vnikať do mňa, do svojho pôvodného zdroja. Zlo vo mne vinou silne infikovaného domu narastalo. Holými rukami som driapal zo stien tapety, čakanom rúbal do dlážky a v náručí behom vynášal trosky do lesa, už sa ani nezdržujúc ich zakopávaním. Steny domu boli čoskoro tenučké ako papier. Netrvalo dlho a objavili sa v nich prvé diery, ktoré sa každým dňom rozširovali.  Niektoré steny sa potom zrútili. Intenzita infekcie rástla každým dňom.  Zamestnával som niekoľko robotníkov, ktorých jedinou úlohou bolo odnášať  trosky do lesa a tam ich prikrývať zeminou. Na nejaké opravy,  obnovovanie domu jednoducho neostávalo času ani energie. Bagre napokon zbúrali zvyšky stien a vykopali na mieste bývalých základov hlboké jamy,  do ktorých sa nanosilo olovo. Pozemok bol nepoužívateľný. V tom období  som býval v stane, každú noc v novom: ten použitý robotníci zakaždým odvliekli do lesa, kde ho zničili.

Pochopil som, že zotrvávať doma i naďalej je vylúčené. Až vtedy som dospel do štádia, ktoré už dávno musel prekonať môj priateľ; pochopil som, čo cítil… Ako príšerne na neho asi pôsobili obrazy, ktoré videl vystupovať z kontaminovaných predmetov, zo stien, z nábytku, ba zrejme aj zo mňa! Videl, ako zo mňa vystupuje on sám – to bol pre neho neriešiteľný, osudný problém, lebo kým predmety sa ešte akosi dali odstrániť, zlo vystupujúce v jeho vlastnej podobe zo mňa hrozilo byť  prítomné naveky… Lež keby som sa aj kamsi stratil, infekcia sa z môjho priateľa už dávno šírila takým tempom, že bolo fyzicky skoro nemožné  tak rýchlo vymieňať nábytok, obnovovať steny, podlahovú krytinu a podobne. Ostalo mu jediné riešenie, to, ktoré teraz očakávalo i mňa:  odchod. Očakával ma život na ceste, na permanentnom úteku. Opustil som svoje rodné mesto. Nebolo to príliš ťažké, už ma k nemu neviazali žiadne city: nemal som tam nikoho, veď v ostatnom čase sa ku mne nik nehlásil,  bývalí kamaráti sa tvárili, že ma nepoznajú, milované ženy nepotrebovali impotentného, uaveného pomätenca; kolektív v práci podpísal petíciu, ktorou požadoval moje prepustenie; v petícii sa tvrdilo, že mám problémy s alkoholom – lenže kto v mojej situácii by ich nemal? Ale nesťažujem sa. Ostať bolo pre mňa tak či onak vylúčené.  Proces zamorovania okolia charakteristickými znakmi mojej bytosti sa neslýchane zrýchľoval: na nijakom mieste som sa nemohol zdržať viac ako pol hodiny; po tomto čase som už začínal cítiť, že prostredie je doslova jedovaté, nasýtené všetkým tým, čo predstavujem ja a čoho sa najväčšmi desím… Je to, akoby ste sa neustále museli dívať do zrkadla a videli by ste sa z tej najhoršej stránky… Vlastne som nemohol chodiť ani na pivo, lebo po takých tridsiatich minútach som zakaždým pocítil šialené  nutkanie zoškrabovať omietku na stene pri stole, keďže som sa tam videl,  neskôr už ani nevediac, či by som nemal nechty náhodou zaťať do osoby s pohárom v ruke, lebo postavy na stenách či v nábytku sa mi zdali skutočnejšie, presvedčivejšie, živšie.

Vybral som sa na cestu. Nebol to pohodlný život, ale iná možnosť mi nezostávala. Spočiatku som prespával po staniciach, po šopách, no neskôr sa už spať vôbec nedalo, lebo po niekoľkých minútach ma zo sna vytrhávali neopísateľné zvuky, chorál šepotajúcich prízrakov, obklopilo ma množstvo mojich verných obrazov a ja som nemohol ďalej ležať ani chvíľočku, hneď som si pritisol dlane na uši a dal sa trmácať preč, do noci.

Po krátkom čase som už nemohol kráčať len tak, krokom, nutkalo ma do behu, lebo okolie sa mnou infikovalo priam závratným tempom. Raz som v tom behu stretol úplne vyčerpaného človeka, ktorý sa opodiaľ zrútil do priekopy pri ceste; bolo jasné, že melie z posledného; utekajúc okolo neho, spozoroval som, ako ho nezadržateľne začína deformovať akýsi tlak,  ktorého zdroj bol môjmu zraku neviditeľný; on tento zdroj zreteľne rozpoznával: to mi prezradil výraz jeho tváre a oči plné hrôzy… v priebehu niekoľkých sekúnd ten človek zmizol, sprešovaný tlakom, čo na neho pôsobil zo všetkých strán. Nešťastník sa prosto prepadol do ničoty.  Opustil som miesto jeho zmiznutia a odvtedy sa len pachtím, pachtím prachom cesty preč, unikajúc pred podobným osudom, ale sily ma opúšťajú.

Dnes ráno som prekročil hranice štátu.

Ukážka z knihy Leptokaria - poviedka Infekcia

Obsah knihy

• Infekcia

• Die Zweisamkeit

• Živočích

• Večerná úzkosť, pieseň plavecká

• Pustovník

• Adiafora

• Hrob

• Dvojice

• Rýchly príbeh o kostiach

• Odpočinok

• Úzkosť

• Krutobitie

• Jaskyňa

• Rumovisko

• Na posedení s pätnástkou

• Leptokaria