Leptokaria je naďalej.  Leptokaria naďalej nie je pre každého. Ani táto moja, ani tá v Grécku.  Leptokariu som viackrát napísal, zakaždým ináč, a potom, keď bola po prvý raz vydaná, aj viackrát prečítal, zakaždým ináč. Dnes to už nechám všetko tak, ako bolo. Odstránilo sa iba zopár jazykových či gramatických chýb. Na to, aby som čosi zásadne zmenil, by bol potrebný odstup. Ale kdeže je tu odstup? Žijem tak, ako som žil, cítim tak, ako som cítil,  cítim sa tak, ako som sa cítil, myslím tak, ako som myslel. Dalo sa to predpokladať. Čo sa dalo predpokladať, to sa aj stalo – nestalo sa nič.  Ani so mnou, ani s Leptokariou. A, predsa… predsa… Čosi by sa našlo:  po celej knihe sú v texte poroztrusované rôzne narážky, týkajúce sa bolesti zubov či chorých ďasien, čeľustí a podobne – medzičasom sa začala komplikovaná liečba. Liečba psychiky sa nezačala, vraj ešte nie je akútne potrebná. Máš ho vidieť! Že nie je potrebná. Nuž ale píšem ďalej, dovolili mi. Tak vznikli aj dva nové textíky, Dvojice a Na posedení s pätnástkou. Sú v Leptokarii. Kto nevládze, nech nečíta. Kto vládze, nech si prečíta.

(Balla v doslove k druhému vydaniu knihy poviedok)