Leptokaria je kniha malinká, no má váhu míľového kameňa. Ten míľový kameň stojí, postáva kdesi pri zanedbanej krajnici kostrbatej cesty, ktorú – pre nedostatok priestoru a krátkosť času – stotožníme so slovenskou prózou. Spomínaný míľový kameň však neurčuje, nevymeriava dĺžku intelektuálnej cesty absolvovanej našimi prozaikmi: nie sú na ňom kilometre. Je to vlastne nenápadný, neoznačený kameň. Akýsi miniatúrny menhir. Pomník. Postavil ho autor Leptokarie, no nie kvôli sláve. Skôr pre lepšiu orientáciu. Aby nezabudol, kde skončil. V týchto neprehľadných, zanedbaných a verbálnymi salmonelózami zaburinených poliach slovenskej prózy. Azda to nebude priveľká hyperbolizácia ak poviem, že je to (zatiaľ), ostatný a preto neprehliadnuteľný, nezanedbateľný kameň na tejto ceste.
Peter Maczovsky, Dotyky č. 3, 1996

Ak sa nám napríklad zdá, že Balla si vlastne bolesť sám starostlivo pestuje, opatruje, aby sa v nej mohol pohodlne usadiť a tešiť sa z nej, nebude to len preto, že jeho radosť spočíva v takejto bolestivo obhajovanej pravde? Byť šťastným – to je preňho podozrivé, akoby priam nepravdivé. A stratu pravdivosti, to by Balla nikdy neriskoval.
Zoltán Rédey, Dominofórum č. 13, 2000

Neriešiteľnosť situácie píšúceho človeka, autor naznačuje už názvom poviedky (Die Zweisamkeit, pozn. red., v preklade „dvojsamelosť”), tento náznak ďalej rozvíja rozohrávaním „dvojsamelosti” protagonistu, ktorý nemôže dosiahnuť mier ani sám so sebou alebo sám v sebe (pevná identita). Jeho vnútorný protihlas si striedavo konkuruje s mlčanlivým Bohom „zdnuká” aj „zvonku” vlastného tela, jeho naračný, resp. štruktúrny štatút (rozprávač – postava) zostáva v texte nevyjasnený až do konca… Balla však dokáže vážnej a ťažkej téme dodať náter ľahkosti, dokonca paródie na adresu (od tela odtrhnutej) metafyziky, z ktorej vyberá citáty na svoju nôtu, samozrejme, nie nevinne.
Stanislava Chrobáková-Repar, Romboid č. 38, 2003

Všetko ľudské je pre postavy v Ballových knihách mimoriadne bolestivé. Príčinou úzkosti sa stáva strach z možnej lásky, z hroziaceho vzťahu – dvojsamelosti, neskôr notabene zo samotných myšlienok, myslenia.
Marek Mitka, RAK č. 5-6, 2008

Balla je drsný. Balla je plný hnoja, ktorý by nám rád nakydal do očí, aby sme s ním zadrhli, aby sme ho videli aj my, aby sme ucítili, ako veľmi páchne, ako z neho razí – človečenstvo. Dôležitým sa stáva nie to, čo do človeka vojde, ale čo z neho napokon vyjde. V metafore, aj mimo nej. Jeho poviedky sú také, že sa z nich obracia žalúdok. Nechutné. Jedným slovom nechutné. Nedajú sa čítať na jeden dúšok: fajn, teraz si prečítam toho Ballu, je to len dákych stopäťdesiat strán. Nie. Prečítate jednu poviedku a máte pocit, že už stačilo. Že ťažoby zo žitia, bezvýchodiskovosti bolo priveľa. Trochu radosti, miloty, nie? Nie.
zionmag.org, 19. 05. 2005

Vlastní tělo a jeho fyzické projevy – zejména pohlavní pud – je pro protagonisty Ballových próz především připomínkou absurdity vlastní existence, „prostorem”, který nejsou s to překročit a překonat, a který se přesto překonat snaží – markantním příkladem je například první povídka Leptokarie „Infekcia”, kde onou „infekcí” je prostá fyzická přítomnost v určité lokalitě, tedy vědomí vlastní fyzické existence.
Lukáš Foldyna

Ballov text odkazuje na záujem súčasnej teórie a filozofie o nestálosť a rozplývavú povahu subjektu (...) no zároveň obhajuje subjektívnu skúsenosť izolácie v rámci skúsenosti plurality. Jeho text pristupuje k teórii tvorivo a nedogmaticky. Navyše kladie otázky, na ktoré bude musieť teória odpovedať. Možnože Balla odkazuje k hraničným limitom teórie.
Tim Beasley-Murray, RAK č. 3, 2000
(prel. Petra Bombíková-Maugli)

Autor Leptokarie je rozhodne aj „poučeným” čitateľom. Čitateľom, ktorý však počas čítania podnety neprijímal pasívne, ale práve Leptokaria dokazuje, ako bol nimi inšpirovaný, ako sa dokázal na základe tejto inšpirácie vyjadriť vlastnou a vyzretou výpoveďou. Príbehovosť, ale už skoro akási symbolickosť, zmysel pre „úzkostno-grotesknú” atmosféru (Franz Kafka), zmysel pre fantáziu a desivú metaforu, vycizelovanosť textov s prihliadnutím na každé slovo – to všetko sú svetelné klady a prínosy Ballu.
Jela Krajčovičová, Dotyky č. 3, 1996