Pred siedmimi rokmi ste povedali, že za svoje najlepšie dielo považujete Outsideriu. Odvtedy vám vyšli ďalšie tri knihy, platí to ešte?

„Neplatí. Dnes za moju najvydarenejšiu - alebo najmenej nevydarenú? - knihu považujem buď De la Cruz, alebo novú zbierku Cudzí. Ešte sa rozhodnem. Outsideria teda asi nie je najlepšia, ale mám ju najradšej.”

S každou vašou novou knihou je opakovane spájaná otázka, či sa okrem poviedok nepustíte aj do románu. Nevyjdete v ústrety ani snahe vášho dvorného vydavateľa, ktorý popri tradičnej poviedkovej súťaži už vypísal aj súbeh na román? Nevkladal do vás takéto svoje nádeje?

„Ó, nie, môj vydavateľ ma veľmi dobre pozná. Všetky nádeje stratil. Kto má romány rád, nech ich píše, ja ich nechcem písať a až na zriedkavé výnimky ani čítať, lebo sa začínam nudiť, hneď ako zistím, čo sa v danom texte presadzuje, čo sa chce vyrozprávať a akou metódou. Naproti tomu každá poviedka je nový štart, nová výzva pre čitateľa aj pre autora, nové stvorenie sveta, a to doslova stvorenie slovom a zo slova, ktoré bolo a je na stále novom počiatku.”

A pritom, ako píšete v jednej novej mikropoviedke, je váš vydavateľ K. kvôli vám ochotný vystrieľať konkurenčných románopiscov a neskôr aj nepohodlných kritikov!

„Žiaľ, to je len krásny sen. Môj vydavateľ K. je veľký humanista, on by tých konkurenčných románopiscov najradšej vydával. Ale aspoň na kritikoch sa hádam dohodneme.”

Časť kritiky vám vyčíta, že stále píšete o tom istom, o nezmyselnosti bytia, beznádeji, nihilizme, samote či odcudzení. Je spisovateľ Balla, označený aj za nekorunovaného literárneho kráľa slovenských outsiderov a stratených existencií, takým skeptikom aj vo svojom živote?

„Moje literárne texty sú prešpikované optimizmom. Skutočným skeptikom som práveže v reálnom živote, takže keby mali kritici hodnotiť môj život a nie knihy, asi by ani nenašli dosť príkre a odsudzujúce slová.”

Na druhej strane sú to ódy na majstrovské narábanie s jazykom, iróniu, absurdný humor, schopnosť na minimálnej ploche dosiahnuť maximálnu výpoveď. Nakoniec, ste finalistom Ceny Anasoft litera, držiteľom Ceny Ivana Kraska a ďalších ocenení. O čom svedčia takéto rozdielne pohľady literárnej kritiky?

„O tom, že som strašne zlý a zároveň strašne dobrý spisovateľ. A presne tak sa aj cítim: niekedy strašne dobre a niekedy strašne zle, nič medzi tým.”

Faktom však je, že vaše texty čitateľa neraz zaskočia. Nemáte obavu, že v konečnom dôsledku stojí pred viacerými možnosťami, ako si vyložiť vašu prózu, alebo práve táto jeho dilema je vaším cieľom?

„Niektorí autori píšu, aby čitateľa pobavili a aspoň na chvíľu zbavili starostí. Ja, naopak, pridávam starosti navyše. Ale keď trpiaci čitateľ napokon odloží moju viacznačnú knihu, poobzerá sa a zistí, aký je jeho život v porovnaní s tou lektúrou vlastne pekný.”

Máte pri písaní vopred pripravenú kostru textu s jasnou pointou alebo sa dávate uniesť aj do nových, nepredpokladaných súvislostí a dáte sa prekvapiť, kam vás text privedie?

„Stáva sa aj to, že ma text vedie, ale taký potom zahodím. Kam by sme prišli, keby nás texty vodili?”

Ste úradníkom štátnej správy. Zdá sa, že témy z nej príliš nečerpáte, nerozmýšľali ste nad povolaním, ktoré by bolo bližšie svetu literatúry?

„Zo skúseností úradníka nečerpám síce veľa, ale zato predsa len, vezmime si napríklad poviedku Maňušky z novej knihy. Je to zážitok z môjho kontrolórsko-úradníckeho života, posunutý do extrémnej, absurdnej, polosnovej polohy, dokonca k boju o holé prežitie, čiže k pravej povahe sveta. Nech je, ako chce, myslím, že každé povolanie je literatúre také blízke alebo vzdialené ako ten, kto ho vykonáva.”

Zhováral sa Alexander Balogh
SME, 12. 6. 2008