Balla: Inakosť je hľadaná! Wanted!
Porota literárnej súťaže Eurotel Poviedka je v tomto, v poradí už šiestom ročníku rovnako ako minulý rok zložená z úspešných účastníkov predošlých súťaží. Predsedom poroty je BALLA (v občianskom, teda neliterárnom živote naďalej Vladimír Balla). Rovnako ako minulý rok, keď sa vedenia poroty ujal Peter Pišťanek, požiadali sme predsedu poroty o vyjadrenie, aká má byť podľa neho poviedka so šancami na úspech. Tu je jeho odpoveď.
Hneď ako som nazrel do minuloročného Pišťankovho desatora, dostal som chuť napísať čosi strašne razantné, len som sa nevedel rozhodnúť, čo nenávidím viac: Pišťankovo desatoro, alebo literatúru? Radšej som sa schladil na balkóne, teraz som znovu tu, už pokojnejší.
Čo je dôležité - to len tak námatkovo teraz poviem, ale má to pre mňa zaručene aj istú záväznosť - aby metaforika nebola stokrát prežutá, zaslinená, aby myšlienky boli aspoň sčasti pôvodné, nie zo žaltárov, zo svätých písiem, t. j. akože nespochybniteľné, lebo tie si môžeme nalistovať práve v tých kanonizovaných spisoch, ak už tak veľmi chceme. No a ďalej aby život, o ktorom autor píše, nebol totálne totožný so životom, o ktorom autor minule kdesi čítal v nejakých múdrych knihách. Aby nekončil rovnakou prečítanou a naučenou a pokorne prijatou pointou a ponaučením. Radšej čítam o myslení, nie o príbehoch. Nech je tam v próze teda radšej autorovo osobné „čokoľvek” - ak milujete grécku, čínsku, indickú, či inú filozofiu, teraz si ju nechajte a do súťaže pošlite svoju vlastnú, svoj svet, lebo je už dávno načase priniesť zasa jeden, aspoň jeden nový svet, ten váš, nejaký názor, nie účelovú príbehovosť, ale seba, pitvanie seba a analyzovanie seba. To je jediné moje desatoro, lebo s akčnými vecami môžete ísť inde a inokedy vyrábať scenáre alebo bestsellery. Nerád by som oceňoval bestsellerizmy, skôr presných analytikov alebo hoci aj blúznivých pociťovačov… Nie jednoduchú, ľahko čitateľnú, priamu a hladko plynúcu literatúru, takú od bodu A do bodu B, ale hoci aj kostrbatého, ale naozaj svojského autora, keby sa mi nehnusilo povedať - revolučného, tak poviem, že revolučného autora… Lebo príbehy, ale naozaj, príbehy zažívame každý deň, ďalšie príbehy si bohovsky (pišťankovsky?) vymýšľame, ale myslenie nie je také jednoduché, ako by mnohí chceli - a nech je výsledkom hoci aj pseudofilozofia, už ten pokus sa tu u mňa vysoko ráta. No ale druhá vec je, čo uprednostňujú ostatní porotcovia. To je problém. Čo tí uprednostňujú? Lebo ich je zato viac než mňa, však?
Ale mňa sa teraz pýtali. A ja teda radšej beriem vnútro než vonkajšok, nech to už znamená hocičo. Na to iste prídete, čo to znamená. Ak ale príbehy „vonkajška” odkazujú umnou a sofistikovanou okľukou na vnútornú podstatu, je to, pravdaže, v poriadku, hoci ja viem práve tak málo ako hocikto iný posúdiť, čo je vnútorná podstata. Ale to hľadanie, priatelia! To večné hľadanie je fascinujúce! Ide o originalitu hľadania, nie o adoráciu tisícročných hodnôt, ktoré obstoja, iba ak sú naozaj hodnotami. Akú radosť tie staré hodnoty prinášajú, okrem malej ľudskej radosti z úspešne zvládnutej konformnosti, o tom sa presvedčíte práve pri tomto vlastnom hľadaní a ostrom spochybňovaní, ak bude treba, a navyše možno vyhráte vzrušujúcu súťaž o najlepšiu poviedku.
To, čo uvádzam ako „recept” dobrej poviedky - lebo veď o tom doteraz nejasne hovorím - je samozrejme prejav čírej subjektivity, a dokonca: dodržiavanie toho, čo tu ako recept inotajovito forsírujem, môže vám spôsobiť poľutovaniahodné fiasko u ostatných porotcov, a pritom ostatní sú viacerí než ja, lebo ja som jeden, a tamtí sú mnohí. A že ja som predseda? Ale mäkký! Kapitáňová (Tále) sa usmeje a ja hneď prijmem jej diktát, keby náhodou diktovala, hoci hádam nie je taká. Alebo Šulej sa usmeje, atakďalej, jeho diktát. No ale, na druhej strane, čo by sa usmievali? A keď?! Úžasný Habaj sa usmeje, ja pochopím svoju efemérnosť a prijmem jeho diktát, a nebude to zlé, lebo aj ten má svoj svet. A možno je to všetko klamstvo. Možno je tu tvrdý a neoblomný predseda! Toto uvážte.
Myslím, že aj v tejto súťaži, vážne povedané, sa hľadajú individuality, osobnosti, osobnosť totiž cítiť za jej textom, a práve o to tu ide. Inakosť je hľadaná! Wanted! Nechcem literatúru podľa poučiek, nechcem humanitu podľa vzorcov, chcem osobitú osobnosť, áno, to bol pleonazmus, prepáčte. Dôležité je byť, píše Oscar Wilde, a ja sa pýtam, prečo? Ak niekto dokáže, prečo práve on má byť, vyhrá v tejto súťaži.