Vždy som obdivoval intelektuálov. Sedím pri okne a lapám dych. Obdivujem intelektuálov a zároveň sa ich bojím. Hľadím z okna vlaku a skúmam trasu medzi Novými Zámkami a Bratislavou. Poznám tu každý krík. Kopček?  Dolinku? Domčeky? Stromčeky? Všetko to som už niekedy videl. Aj tie snehy, aj tie povodne, aj tých ľudí. Medzinárodné rýchliky bývajú plné  inteligentných cestujúcich. Bojím sa ich. A závidím im. Sú inteligentní  už na prvý pohľad. A to vkusné oblečenie: obleky, viazanky, isto aj jemná, vyberaná bielizeň. Hranaté dioptrické okuliare v zlatých rámikoch. Značkové ponožky v kožených poltopánkach. Skrúšene sedím na pohodlnom sedadle pri okne. Skrúšene a pokorne. Je večer, zopár ľudí  drieme, iní diskutujú – takmer pošepky –, dámy sú pôvabné a isto i voňavé. Hm, vôňa dám, oblizol som sa. Z otvoru v ďasne sa mi znovu pustila krv. Priložil som si k ústam vreckovku. Pani zubárka mi práve kvôli hrozbe krvácania zakázala piť alkohol. Takže bezzubý a ešte aj smädný? Vo vagóne medzinárodného rýchlika sa obzerám: vo vagóne všade samý inteligent. Robotníkov mám radšej, pretože nimi môžem opovrhovať,  lebo im nerozumiem, lebo do nich nevidím, také sú v nich tajomné svety,  cudzie a neprebádané, lebo kto ich prebáda, inteligent? Alebo nejaký  bádaniachtivý robotník? A to už je čo za robotníka?! Bádaniachtivý? To je zasa nejaký intelektuál! Bojím sa ho! Intelektuál žije svoj prebádaný, intelektuálne zameraný život. Onehdy som bol aj ja intelektuálom, vtedy som zdokonalil teórie biskupa Berkleyho, prevýšil som v tomto ohľade aj Rudolfa Steinera. Takých pičovín som sa potom rýchlo zbavil pijanstvom. Dnes, keď sa porovnávam s intelektuálom,  nesiem to ťažko. Život pravého intelektuála je ohlodaný na kosť. Žiadne teplo. Žiadne mäkké mäso. Chlad a sval. Pravý intelektuál pred smrťou žije, kým ostatní len umierajú. Keď má pravý intelektuál v ruke pero,  píše, nie však náhlivo, nerozvážne či nepremyslene. Pravý  intelektualizmus je kanonizovaný. Dvere na vagóne sa nehlučne otvorili,  vošiel elegán, dvere sa automaticky zatvorili. Elegán si skúmavo prezeral rady kresiel, vyberajúc si vhodné miesto. Sadne si k niektorému oknu, uvažoval som. Keby som mal uvažovať o niečom závažnom, hneď by sa ma zmocnili obavy, že sa dopustím nejakej chyby, pritom by som však dávno mal vedieť, že až vo chvíli, keď urobím chybu, som to naozaj ja.  Elegánov pohyb bol pomalý, ale skôr rozvážny ako málo sebaistý. Nebol teda pomalý preto, že by náhle presne nevedel, čo robiť. Ó, aká tvár!  Tvár elegána! To bolo vidno na prvý pohľad. S nemalou dávkou závisti som v jeho očiach musel skonštatovať záblesky prirodzenej inteligencie. Tak nielenže elegán! Nielenže! Skrútlo ma od bolesti, pravdaže, nepriznanej – ale skrútlo ma, fyzicky ma skrútlo. Priznávam, skrútlo ma. A očervenel som. Elegán sa priblížil. Moje utrpenie spozoroval, ale nič  nedal najavo, čím dal najavo súcit. Nuž, kto je šťastný, spokojný a inteligentný, môže si dovoliť byť aj súcitný. My ostatní sa zadúšame nespočetnými druhmi nežičlivostí, zhnusení a zanovitostí. Ruka sa mi zachvela, keď som siahol do vnútorného vrecka bundy a vylovil knižočku Vom Wesen der Wahrheit od Martina Heideggera. Nezabúdajme, že hlupákom čítanie náročnej literatúry škodí. Začítal som sa. Chvíľu mi to škodilo,  ale potom sa mi písmenká začali rozplývať pred očami, navyše, zaujala ma krv, ktorá kvapla z mojej spodnej pery na bielu stránku. Ďasno!  Schmatol som vreckovku a jej cíp si vopchal do papule. Podfuk s čítaním zlyhal: kto uverí, že blázon s krvavou vreckovkou medzi zubami naozaj hĺba o tom, či skrytie skrytého súcna vcelku vládne v odkrytí  jednotlivého súcna, v odkrytí, ktoré sa ako zabudnutosť skrytia stáva scestím? Elegantný intelektuál? Elegantný intelektuál nie, neuverí. Aj tak súcitne – opäť súcit! – odvrátil zrak, venujúc sa obsahu svojho elegantného kufríka. Krvácanie som ako-tak zvládol, vreckovka putovala do smetiačika pod oknom. Za sklom sa mihlo žltooranžové osvetlenie ktorejsi neveľkej, bezvýznamnej stanice. Rýchlik ňou presvišťal bez zmeny tempa. Napokon, trochu sme meškali. Elegán si skúmavo prezeral obsah kufríka. Zdalo sa, že ho ten obsah neuspokojuje. Poobzeral sa okolo seba a tvár sa mu náhle rozjasnila: na sedadle, od ktorého ho oddeľovala chodbička, ležali akési noviny. Hneď po nich siahol. Formát novín bol na naše pomery neobvykle veľký; hneď som sa sústredil na názov, vytlačený výraznými, štylizovanými písmenami na prednej strane:  FINANCIAL TIMES. Bisťu! Toto ma naozaj tvrdo zasiahlo. Schúlil som sa do klbka a “najradšej by som sa bol býval prepadol pod zem”, ako vravievame my, čo nám nikdy nezíde na um objavné prirovnanie. Takéto voľačo! Takýto intelektuál! Angličtina! Financie! Časy! Jednoducho,  veľký svet, a on v spojení s týmto veľkým svetom. A čo som ja? A čo viem ja? A čo som dokázal ja? Ján Birčák vraví, ty, Vladimír, ty píšeš takú  “menšinovú” literatúru. Takže menšinovú literatúru. Menšinová  literatúra, to je to, čo som dokázal. Ten, čo sa zmohol iba na menšinovú  literatúru, tu teraz civie na elegána s novinami, ktoré otvárajú brány do veľkého sveta, ak sa im, novinám, správne rozumie. Elegán si vyzul poltopánky. Nuž, medzinárodný rýchlik bol trochu prekúrený. Ja som sa svoje ťažké bagandže vyzuť neodvážil. Ani len na vyzúvanie sa v medzinárodných rýchlikoch nemám odvahu. Po očku sledujem elegána. Elegán sa chvíľu mocuje s rozmernými FINANCIAL TIMES, postupne ale papiere predsa len poskladá do ním preferovaného tvaru. Noviny umiestni na protiľahlé sedadlo a vyloží si na ne chodidlá. Ja sa zahľadím von oknom,  hoci túto krajinu už naozaj veľmi dobre poznám.

Ukážka z knihy Balla: Gravidita - poviedka Financial Times

Obsah knihy

• O ROZPRÁVANÍ PRÍBEHU O LÁSKE

• RODIČIA

• PO ROKOCH

• OBRAD

• FINANCIAL TIMES

• S VLKMI VYŤ

• LAGAN

• SPERMOZOG

• VEĽKÁ ZMENA

• PĽUVANEC Z TOLEDA

• EMIGRÁCIA

• BOJ

• OD STEHIEN PO PÄTY

• SPRÁVNY CHLAP

• STVORIŤ

• TRPEZLIVOSŤ

• TEHOTENSTVO