Rozľahlé aglomerácie domov, bytov, pivníc, úradov, ale aj prírodné lokality vysávajú z Ballových postáv posledné zvyšky energie, robia z nich unavených, vyčerpaných, ba fyzicky paralyzovaných jedincov na permanentnom úteku. Jeho Človiečikovia, Víkendoví pajáci, Combáľovia a iní sa namiesto nenápadného pohybovania priestorom oveľa častejšie motajú, klátia, potácajú, hmatkajú pred sebou v strachu, aby do niečoho nenarazili. Svet sa pre nich stáva nepreniknuteľnou „húštinou” významov a nezodpoveda(teľ)ných otázok, nad ktorými sa nemajú čas zamýšľať tak dlho, ako by si želali, pretože neúprosný spoločenský poriadok ich v rýchlom tempe neprestajne kamsi zatláča a premiestňuje – do kancelárie štátneho úradu, nevľúdneho bytu, v ktorom tečie iba studená voda a pod. Lenže akékoľvek pokusy Ballových indivíduí o únik z chronicky známeho, povestného prostredia nadobúdajú stále formálnejší charakter – ide o úsilie, ktoré je vďaka vyššie spomenutej neduživosti tela vopred odsúdené na neúspech.
Marek Mitka, RAK č. 5-6, 2008

Balla ako tvorca nemá odstup od literatúry ani od života, naopak – prežíva ich tak intenzívne, neustále pri tom pozorujúc seba aj iných pod náporom neodvratných detailov, že utrpenie, úzkosť z bytia, rozkolísané hladiny sebaprojekcie sa stávajú základnými ľudskými charakteristikami tohto rozprávania. Jeho autobiografickosť je v príkrom rozpore s fenoménom coolness, aj autorom pomenované „medzery v bytí” nie sú interpretované v zmysle objektívnych nálezov „prázdnej” skutočnosti, ale len a len subjektívneho stavu postavy, interného či externého rozprávača, ich zmúdrenia, poučenia, oslabenia, rozčarovania, straty identity alebo zrieknutia sa vonkajšej logiky vecí – skrátka ich posunu v súradniciach individuálneho jestvovania. Ak sa aj zdá, že potenciál ďalších možných transformácií je vyčerpaný, ešte vždy je tu nejaký iný „Boh”, nejaká iná „predstavivosť” (aj ako komentár k opusom Tomáša Horvátha), teda vedomím obdarené bytie, ktoré sa s nami pohráva alebo ktorého sme súčasťou. Práve pre túto vlastnosť sú Ballove texty nielen emocionálne exponované, ale aj ľudský vypäté a ešte vždy sľubné, aj pokiaľ ide o ďalší autorov vývoj.
Stanislava Chrobáková-Repar, Romboid č. 1, 2001

V nových poviedkach autor natoľko nezdôrazňuje ego svojich postáv, dokonca ani sexualita už nepôsobí ako násilná otvorená provokácia či exhibícia. A napriek tomu, že Balla touto knihou podľa vlastných slov spravil ústupok voči kritikom, „ktorí sa rozhodli, že príbeh je to, čo potrebujeme”, dejovosť nijako nevytláča premýšľanie. Jeho „egodeisti” čoraz vášnivejšie polemizujú o Bohu (s Bohom?). Ballov rukopis dnes možno pokladať za charakteristický a nezameniteľný, ale čo je dôležité – stále dokáže zaujať.
Barbora Škovierová, Pravda 16. 1. 2001

Rozprávač Balla dokazuje, že v človeku sa asi donekonečna nachádza človek ďalší, a v ňom ďalší, čo predstavuje nezničiteľnosť jeho podstaty, jeho regeneráciu a mnohovrstevnosť.
Michal Milla, 3/4 revue č. 5-6, 2000

Dominantou sujetu je zasa človek, ktorý sa ani náhodou nevtesná do klasických existenčných vymedzení, ale súhrou okolností i vlastným pričinením putuje z často prirodzených východísk do autorovou imagináciou štedro prešpikovaných, prekvapivých, neraz absurdných poínt. Natíska sa mi teraz zjednotiť podstatu diania v poviedkach pod spoločný termín: zmena (túžba po nej a jej tvrdošijné odmietanie). Zmena aj ako imanentný princíp dynamickej výstavby medzi úvodom a záverom, ale predovšetkým zmena zasahujúca rozprávačskú stratégiu, pásmo postáv a oblasť témy. Inými slovami: hlavní hrdinovia netušia, odkiaľ priletí fatálna rana, podobne ako čitateľ netuší kam sa text stočí. Chvályhodné.
Radoslav Matejov, Knižná Revue č. 5, 2001