Zvyčajne sa rozvaľuješ v kaviarni, chlipkáš mätový čaj a unudene počúvaš, čo ti hovorí sympatická, no už nie najmladšia žena. Jej vyšší  vek rozhodne treba považovať za pozitívum. Na druhej strane - mladé  žiaria lákavým tajomstvom. Ich krása však zavše spôsobí väčšiu ujmu, než  akou by bola len obyčajná strata času. A načo riskovať ujmu, myslíš si pragmaticky, hoci tebe žiadna ujma nehrozí, nepustíš si predsa nikoho pod kožu, do svojho fascinária, radšej obratne uzavrieš póry,  metaforicky povedané, póry duše, dobre totiž poznáš výroky rabbiho Joshuu z kontroverzného Tomášovho evanjelia.

Alebo nie o tomto je reč?

Keď práve nepočúvaš sympatickú, no už nie najmladšiu ženu, prechádzaš  sa po námestí. Zopár uzimených predavačov a drobných podvodníkov tam rozmiestnilo svoje predvianočné búdky so vzrušujúco zbytočným haraburdím. Z každej čačky si kupuješ hneď po dva kusy, lebo si to môžeš  dovoliť. Pred zrakmi predavačov potom tovar putuje rovno do kontajnera a ty zasa putuješ ďalej, obozretne sa vyhýbajúc rafinovaným Rómom -  žobráčikom, z ktorých cítiť acetón; ich telá sú rezervoáre omamného rozpúšťadla, presiakli ním ako špinavé handry, čo si namáčajú do chemikálie v tmavohnedej fľaši. Žobráčikovia sa v mihu dokážu zo žobráčikov flexibilne meniť na zlodejíčkov a zasa naopak. Hlavný stan majú pred kostolom. V čase omše zakaždým dúfajú, že kresťania im pri odchode podhodia nejaké mince, ale tí sú natoľko zaujatí svojou prízračnou dobrotou, že žobráčikov neregistrujú.

Tváriš sa nepreniknuteľne, prísne, v podstate dosť odporne. Aj tak k tebe však podíde tvoj dlhoročný dobrý priateľ, ktorý sa domnieva, že do teba vidí. Dlhoročný dobrý priateľ bezradne stojí. Potom povie:

- Zabijem niekoho. Už to takto ďalej nevydržím.

- Si napätý. Ale o tom sme hovorili už stokrát.

- Kurva, a čo keď som napätý?! Ty si dokonale pokojný?

Dobre, tak nie som, myslíš si, ale pritom si myslíš, že si. Ako by mohol človek žiť, keby pochyboval o svojej dokonalosti? Potom by aj vraždil, a nečudo. Povieš vraždychtivému:

- Radšej si kontroluj slovník. Ochudobňuješ si slovnú zásobu, keď  stále iba nadávaš. Pozabúdaš ostatné výrazy. A v robote sa už ani nevieš  slušne vyjadriť.

- Nadávkami vyjadrím všetko. Vieš, aké sú flexibilné? Všetky významy sú tam. A kokoti v kancelárii ma už nezaujímajú.

- Nezaujímajú? Ale práve kvôli tomu ťa vyrazia zo zamestnania! Potom čo? Poznáš Žucha?

- Žucho je taký menší. Chodí v červenej vetrovke.

- Ten. Stáli sme minule okolo obeda na križovatke, na priechode.  Pozval som ho na pikolo - nemal pri sebe ani korunu - a niekde uprostred križovatky som sa posťažoval, že sa mi nechce nazad do práce, a vieš,  čo mi povedal? Že mi tú prácu závidí. A vieš, čo som si vtedy uvedomil?  Že i ja si môžem len závidieť. Lebo čo robím? Nič. A mám sa dobre. Tak nelamentujem. A ty tiež nelamentuj. Čo ti je? Problémy so ženou?

- Už žiadne problémy. Veď ma opustila.

- No prosím. Dobrý začiatok. Dobrý základ. Ale nedúfaj, že ti teraz poviem, ako ďalej. Hlavné je, aby ťa nevykoľajilo kvôli takej nulovej záležitosti, - povieš, hľadiac bez súcitu na priateľa, ktorého za svojho priateľa vôbec nepokladáš, to len on sám seba považuje za tvojho priateľa, čo je medzi ľuďmi celkom bežné. Nedúfaj, zopakuješ ešte bez kontextu, pozorujúc toho druhého spod zvrašteného obočia, aby si vyvolal dojem záujmu a nebodaj aj zamyslenosti. Ale keď nevyvoláš, nič sa nestane.

Ešte si si v tejto súvislosti spomenul, ako istý veľmajster nekonvenčnej hudby pri poháriku whisky minule zaručal na Žucha, ktorý  plakal, že má zničený život:

- A čo? Koho zaujíma, že máš zničený život, do piči. Všetci sa ti na to akurát vyserú. Tak buď ticho a počúvaj hudbu. Šamanskú. Aj Martin Kittner je šaman, keď vieš, ako ho počúvať.

Pritom aj veľmajster má zničený život. Žena ho dala vysťahovať zo spoločného domu a rozpredala jeho raritné cédečká.

Alebo nie o tomto je reč?

Teraz si za stenou z umakartu, ktorá zabraňuje zvedavcom pri odchýlených vchodových dverách získať okamžite prehľad o tejto kaviarni –  už zasa si sa niekde usadil? – o stolcoch s taburetkami, o nápadnom,  secesne dekorovanom vstupe na minitoaletu, o úzkych chodbách vedúcich dozadu a o tieni, ktorý tam vzadu pri prudkých pohyboch čosi vrhá.

Za stenou môže byť okrem teba pokojne schovaný aj hocikto iný. Všetko je možné. Je možné všetko? Odkedy si to myslíš? Dávno, súdiac podľa tvojho trpiteľského výrazu. Ak výraz náhodou nie je maska. Akosi príliš  zmučene zvieraš tie svoje nesexi úzke šnúrky pier. Pozoruješ tváre. Tie sú vždy iba cudzie. No neboj sa ničoho, veď aj tí druhí vidia len cudzie tváre, tvoju a ešte aj iné.

Barmanka ti podala objednanú kávu. Čo si sa jej opýtal? Ona ti teda rozhodne nerozumela, veď si si mumlal pod nos. Takto sa sebaisté ženy neoslovujú.

Opýtal si sa:

- Čo máte dobrého?

- Prosím?

- Dobrého. Že čo máte.

Hlasnejšie povedz! Toto povedz:

- Šiatro pracuje? Ten mladý Talian, Šiatro!

- Šiatro pracuje? Ten mladý Talian, Šiatro!

- Jaj, Šiatro? Šiatrovi sa tu znepáčilo, ešte minulý týždeň povedal šéfovi, že neostane, jemu sa neoplatilo tunák vyvárať za minimálnu mzdu,  do noci! Teraz vraj vyhral konkurz, ide spievať muzikály, v Bratislave nacvičujú.

No tak to povedz! Opýtaj sa, že či Šiatro!

Opýtaj sa:

- Šiatro pracuje?

- Šiatro pracuje?

- Mulala? Talian? Šiatro Mulala? Tomu sa u nás veľmi ľúbilo! Ale minulý týždeň vyhlásil šéf, že kuchyňa si na seba nezarobí. Že jedlá  veľmo nejdú, viete. Tak Šiatra poslal preč. Bol v skúšobnej dobe, ale dobrý chlapec. Odkiaľ ho poznáte? Ale dočkajte… vás si ja pamätám! Vy ste jeho kolega z kapely, že? Ten bubeník?

Prečo by si prezradil, odkiaľ sa poznáte a či si bubeník? Ale keď sa ti niekedy zachce alebo budeš prinútený, povieš všetko.

Barmanka je už dávno preč, sotva pred teba postavila kávu a vedľa nej deci minerálky, už bežala dozadu, do úzkych chodieb. Vďačne šuchoceš  kultúrnym časopisom. Znovu sa ukážkovo zžívaš s tepom jednotlivých textov. Sú doslova „nadupané“, poriadne ti mútia mozog. Mútenie ti pripomenulo, že si treba pomiešať kávu, ale náhle si sa pri pohľade na ňu roztriasol. Zazdalo sa ti, že je živá, z tela a krvi. Ale zrazu je pre teba všetko také zmätene krásne! Oblaky za oblokmi s červenými záclonami! Aj to, že niekedy oblaky nevidno, lebo ich práve odfúklo čosi veľké a nevyspytateľné.

Alebo nie o tomto je reč?

Ktovie, čo máš teraz urobiť, aby sa čosi vyriešilo: zrejme treba vykonať to, o čom nebola reč, hoci práve o tom mala byť. Vbehneš do jednej z úzkych chodieb, celkom dozadu, a zbadáš, čo sa to tam hýbe a vrhá hrozivý tieň. Vykríkneš na zadychčanú barmanku:

- Áno, pani!

- Čo… čo… - nechápe barmanka, lapá dych a na zápästí ruky, ktorou sa kŕčovito drží zábradlia starej oceľovej postele, vtesnanej do výklenku v bordovej stene chodby, jej navierajú hrubizné žily. Okále má  vyvalené ako duby na stráni. Bordová omietka na ne odfrkuje pri každom zabúšení posteľného kovu o stenu. Vo chvíli, keď tieň dopadne aj na teba, prudko otvoríš ústa. Moje pery sú tiež poodchýlené. Strácam vratkú  rovnováhu, a tak sa odfukujúce obrovské neforemné telo, klzké od potu, o teba musí na takmer neznesiteľný zlomok sekundy oprieť.

Ozveš sa zmeneným, jasným hlasom a rýchlo dokončíš, čo ešte bolo treba dokončiť: dokončiť rečou, ktorá je len o tebe, lebo o niečom zásadnejšom, o niečom dôležitejšom sa ani tentoraz nehovorí,  dôležitejšie bude naďalej záludne plynúť mimo vypovedaného:

- Áno, pani, som. Som bubeník.

Ukážka z knihy
Balla: De la Cruz
(poviedka Bubeník)

Obsah:

• Pred rozchodom

• Šťastní blázni

• Vzťah

• Ruky

• Náročné veci

• Predstav si

• Niečo vydrží

• Rodina

• Teológ

• Cieľ

• vidiecke dobrodružstvo

• Modlivka

• Sebec

• Neplavci

• Úsilie

• Predstavivosť

• Bubeník

• Nezohnal

• Smrť vo Vrútkach

• Výskumník

• Fludd

• Dano

• Blízke duše

• Predo dvermi

• Pléróma

• De la Cruz