Najmä jeho prvá zbierka poviedok Leptokaria (1996) sa stala kultovou. Teda, to znamená, že sa o nej veľa písalo,  hovorilo sa o tom ako sa odmieta dať fotografovať, aký je výstredný a plný pesimizmu, podobne ako jeho poviedky, jednoducho, niekedy sa zdalo,  že Balla je všade. Potom ešte v roku 1997 vyhral súťaž Poviedka a vydal ďalšiu zbierku Outsideria.  Balla bol hviezda. Teraz, o osem rokov neskôr a o tri zbierky neskôr sa zdá, že Balla sa potichu a svojsky zaradil do hlavného prúdu literatúry.

Dokladom tohto prirodzeného procesu je istá únava materiálu, ktorú  cítiť z jeho najnovšej zbierky. Umocňuje to i zvolená forma. Superkrátke poviedky totiž naplno odhalia všetko. Len ťažko v nich klamať telom efektnými opismi, živým jazykom postáv alebo ďalšou z veľkého množstva techník, ktoré pomáhajú vyžehliť občasnú myšlienkovú plytkosť. Nie,  superkrátke poviedky, to sú na kosť ohlodané telá, chýba im iskra,  ľahkosť, väčšinou sú to len prázdne slová, zbytočné gestá. Z výnimiek ku koncu knihy vyniká takmer dokonalá Predo dvermi. Presný postreh zo života, elegantne poddaný, bez jalového filozofovania, ktoré často zabíja sľubné pasáže.

V zbierke však nie sú poviedky iba superkrátke. Prekladané sú v podobnej nálade sa nesúcimi dlhšími bratmi, bohužiaľ, pre ne platí to isté. Akoby sa na začiatku Balla iba hľadal (čo povedať na autora, ktorý  používa v poviedke o ľuďoch z najnižšej cenovej skupiny slová ako paradigma?) a až ku koncu, v poviedkach Blízke duše, De la Cruz má celá tá pochmúrna atmosféra nejaký zmysel a irónia už nepôsobí ako póza, ale ako presný chirurgický nástroj.
Napriek vyššie uvedeným nedostatkom si poviedky udržujú remeselný štandard a určite potešia Ballových priaznivcov. Nových si však zbierkou De la Cruz sotva získa. Nie každý spisovateľ musí zásadne prinášať niečo nové a vysoko nasadenú latku vždy preskočiť, z poslednej knihy však cítiť, že teraz je čas pre Ballu zhlboka sa nadýchnuť a urobiť rozhodujúci skok k novým témam. Ináč ostane hlboko trčať v strednom prúde a postupne sa stane karikatúrou samého seba.

Tino Pitorák
Zion.sk - 12. 3. 2006