Kamila sa na neho zo sedadla spolujazdca spokojne usmievala a keby vedela, priadla by ako mačka. Tešila sa na cestu, ktorú mali pred sebou, že konečne s ním bude sama, bez detí a rodičov. Prešla mu ukazovákom po jazve na pravej ruke. Koža na nej bola jemná ako hodváb.

Z mierne zvlnených polí vošli do lesov. Uspávajúce slnko sa medzi stromami zmenilo na blikajúci reflektor. Milan si mimovoľne sklopil tienidlo, aj keď mu to veľmi nepomohlo. Bol taký vysoký, že by mu slnko svietilo do očí len keby ležalo na kapote auta. Ešte viac sa napriamil, aby únavné mihotanie slnečného jasu obmedzil čo najviac. Kamila potlačila nutkanie zavrieť oči. Chcela si tú cestu vychutnávať všetkými zmyslami.

V tiahlej ľavotočivej zákrute pri stúpaní do kopca sa pred nimi naraz objavil protiidúci cyklista. Zrejme podcenil prudkosť klesania, nepodarilo sa mu pred zákrutou pribrzdiť a prešiel do protismeru. Milan nespanikáril a v zlomku sekundy prijal novú úlohu - rozhodnúť o živote alebo smrti neznámeho bicyklistu. Na brzdenie nebol čas, zrážke by tým nezabránil a toho muža by to mohlo stáť život. Strhol volant do protismeru, vtedy však les, v ktorom sa cesta v zákrute strácala, vypustil na hracie pole ďalšieho hráča. Nestihli s Kamilou ani zakričať a obrovský kamión ich odstrelil cez celú cestu do lesa. Keby mali v tej chvíli zapchaté uši, možno by sa ani nebáli. Bolo to také rýchle, tak neskutočne rýchle. Ale ten zvuk, ako sa najprv roztrhol motor a potom sa všade okolo nich lámali a krčili plechy, ten bol desivejší ako bolesť. Nič podobné v živote nepočuli.

Milana prudký náraz hodil dopredu, ale pás ho zastavil skôr, ako by si na volante prerazil hrudník. Pri spätnom náraze cítil, ako sa za ním operadlo sedadla utrhlo a vzápätí leteli vzduchom v spomalenom tichu. Nechápal ako, ale všetko vnímal. Ležal v aute, cítil bolesť v nohách a v hlave, uvedomil si, že sa auto počas letu obracia hore kolesami a bál sa dopadu.

Kamila stratila vedomie v okamihu, kedy ju pohltil biely oblak bezpečného airbagu. Nevedela nič o tom, ako auto po náraze preletelo ponad celú cestu, narazilo do stromov a ešte sa dvakrát prevrátilo v priekope. Vôbec netušila ako sa dostala von. Keď opäť začala vnímať svet, už sedela na zemi pod stromami a dívala sa na guľu plechov, v ktorej asi bude Milan. Nejakí dvaja chlapi sa ho snažili (asi) dostať z vraku von. V jednom z nich spoznala cyklistu, ktorý sa pred nimi znenazdajky objavil na ceste. Čosi na ňu teraz kričal, ale nerozumela. Potom videla, ako vyťahujú Milana. Nechajte ho, nedotýkajte sa ho, chcela zakričať, ale nevedela ako. Zabudla, nemohla si spomenúť, ako a čím sa rozpráva. Čo ak má vnútorné zranenia a tým, že ho vyťahujú, mu môžu viac ublížiť ako pomôcť?

Keď Milana vytiahli, bola prekvapená, ako dobre vyzerá. Dokonca niečo rozprával a hýbal sa. Muži ho položili na zem vedľa nej. Na kraji cesty zastali zo dve autá a ľudia povychádzali. Milan sa jej niečo opýtal, ale nerozumela mu, len prikývla. Z vlasov mu vytekala krv a stekala po tvári. Veľa krvi. Jedno oko ani nemohol otvoriť, lebo mu do neho hneď začala natekať. Prikľakol si k nim muž, ktorý to všetko zavinil. Bicyklista. Usmial sa na nich. Ten úsmev tam pasoval. Nechápali prečo, ale robilo im dobre, keď sa na nich ten muž usmieval. Obaja sa mu to snažili opätovať a výsledkom boli groteskné úškrny. Potom muž vzal do rúk ich dlane.

?

Kamila sa prudko nadýchla, ani čoby vyplávala spod hladiny vody. Auto poskakovalo po ceste a Milan sa ho snažil volantom skrotiť.

„Čo sa… Čo sa to… Kamila, rozumieš tomu?”

„Havarovali sme,” povedala. Nič iné nevedela. Havarovali predsa, ako to, že opäť sedia v aute, idú po tej istej…

„Zase je tu! Je to tu zase!” rozkričal sa Milan. Oproti nim, v ľavotočivej zákrute, sa objavil cyklista a prekvapene na nich vypleštil oči. Bol to on! Muž, ktorý ich chytil za ruky a všetko sa vrátilo. Panebože, daj mi viac času!

„Dávaj pozor! Pôjde kamión!” zakričala Kamila.

Takže aj ona, aj ona to zažila! Nemohol to byť blud, keď aj Kamila, rovnako ako on sám, vedela, že oproti ide kamión a…

Prudká zrážka s ich autom cyklistu vystrelila do vzduchu. Hlavou a plecami narazil do čelného skla a… V tesnej blízkosti ich minul kamión. Milanovi sa podarilo zabrzdiť na kraji cesty. Automaticky zapol výstražné smerovky.

Čelné sklo bolo zvlnené ako starý igelit. Strecha preliačená, cyklista bohvie kde. Muselo ho to dolámať na kusy. Milan a Kamila sedeli a čakali, kým niečo pochopia. Aspoň náznak logiky v tom, čo sa im stalo. Keď im kamionista zabúchal na strechu, obaja sa vystrašene strhli.

„Ste v poriadku?”

„Áno,” povedal Milan. „A… A on?”

„Poďte mi pomôcť! Je zranený, neviem, čo mám robiť.”

Milan bez ďalšieho slova vystúpil, akoby na Kamilu zabudol. Zrazu nevedel, či sa mu to všetko len sníva, alebo či sa o chvíľu znova ocitne za volantom a všetko sa zase vráti. Nevedel by odprisahať ani to, či vôbec žije.

Cyklista ležal neprirodzene skrútený pri kmeni veľkého smreku. Akoby zaspal počas modlenia a padol tvárou na zem. Kľačal na kolenách, so zadkom vystrčeným dohora, tvár mal zaborenú v mäkkom ihličí. Ruky mal natiahnuté pozdĺž tela, s dlaňami takmer pri chodidlách. Oči mal otvorené a díval sa na nich.

„Neviem, či s ním môžem hýbať,” povedal kamionista a prezeral si ho s takým remeselným záujmom, ako keby sa rozhodovol, kde upevní ťažné lano.

Milan sa ako zhypnotizovaný pozeral cyklistovi do očí. On sa na neho zase usmieval, tak ako predtým. Aj Kamila stála vedľa a dívala sa.

„On sa usmieva,” povedal Milan.

Kamionista a zohol a pozrel sa cyklistovi do tváre. „To sa vám len zdá. Podľa mňa je v šoku. Na nič nereaguje.”

„To nie, usmial sa. Pred chvíľou šepkal, aby som mu podal ruku.”

„Ešte toto mi chýbalo,” zašomral kamionista. „Sadnite si dakde nabok, aj vy, mladá pani. Keď pôjde nejaké auto okolo, zastavte ho.

„Nemali by sme zavolať záchranku?” spýtala sa Kamila.

„Už som ich zavolal. V kabíne mám mobil.”

„Chce, aby som mu podal ruku,” zopakoval Milan.

„Dobre, dobre,” povedal kamionista a tentokrát sa už neubránil podráždenému tónu. „Choďte si sadnúť a nezavadzajte mi tu. Aj vy!”

Na krajnici zastavilo auto a hneď za ním ďalšie. Kamionista k nim podišiel a dal sa so šoférmi do reči. Milan to využil a pokľakol si k cyklistovi. Na pleci zacítil Kamilinu ruku.

„Milan, nie. Už nechcem znova. Ja už nie…”

„Musím zistiť, čo sa deje. Nemôžme žiť ďalej a ničomu nerozumieť. To by sme sa zbláznili.”

Kamile sa v očiach zaleskli slzy. Bála sa. Chcela uveriť tomu, že sa im len niečo prisnilo, nechcela ďalšie pokusy, ďalšiu haváriu…

„Musím,” povedal Milan, akoby presviedčal sám seba. „Musím to vedieť. Podám mu ruku a odídeme. Uvidíš, že sa nič nestane, veď nežijeme v rozprávke. Len to skúsim.”

Cyklista pohýbal prstami v očakávaní Milanovho dotyku.

?

Kamila privierala oči pred rozkmitaným slnečným svetlom a netrpezlivo sledovala ohyb blížiacej sa zákruty, v ktorej sa slnku otočia chrbtom. Milan sa zrazu prudko nadýchol, tak prudko, až sa zľakla.

?

Ján Babarík, ocenený finalista 12. ročníka literárnej súťaže POVIEDKA 2008 o sebe do zborníka najlepších prác napísal: “Narodil som sa v roku 1970 v Rimavskej Sobote. Pracovať som začal hneď po maturite. Postupne som žil a pracoval v Prešove, Banskej Bystrici, Rimavskej Sobote, Bratislave, USA, Anglicku, Brne a na pár menej známych miestach. Otestoval som sa v rôznych profesiách - od taxátora, pomocného mlynára v antracitovej mlynici a lesného robotníka, cez novinára, projektového manažéra, audítora, lektora, obchodného zástupcu, krupiéra v kasíne, montážnika v rafinériách či manipulanta vo veľkosklade, až po klampiara a pokrývača. Prednedávnom som sa usadil v Košiciach, kde sa mojej dcére narodia súrodenci, ktorým odovzdám skúsenosti. Dúfam, že to všetci v zdraví prežijeme.