***

Ta, co ci mam povedzec o totej knihe? Ta…

V prvom rade, je to kniha Agdova a v nej agdorytmy od výmyslu sveta, po výmysly jeho. To k forme, lebo autorova lexikálno-asociačná pohotovosť je v pohotovosti. Na vlastnej koži a kostiach dokazuje, že to, o čom sa vždy rozhovorí v rozhovoroch pre dôležité médiá, je preňho v ozajstnom ozaj dôležité. Živosť jazyka v Konci sveta, to je guľáš uvarený z košickej východniarčiny (vy/c/hodňariny, pozn. pre východoslovenské čitateľstvo), cigánčiny (respektíve rómčiny) a napokon, ale nie na poslednom mieste, maďarčiny. Autor recenzie (alebo čoho to) sa priznáva, že napriek slušnej (aj neslušnej) znalosti – či aspoň jej základom – všetkých v diele využitých výrečitých rečí, nie všetko od slova do slova porozumel, ale zato porozumel veľa mimo slov. Preto charakteristiky jeho dvoch poviedok často častujú svojím spôsobom neistými vyjadreniami o „autentickej reči kontroverzného (kto o tom ešte náhodou nepočul)“ A.B.P. Nuž, tu by bolo treba (či trebalo?) povedať, že áno. Asi že, keď niekto nerozumie, neporozumie. Hocaké dobré je umenie, nesmie z neho byť ne/(do)roz/umenie. Lebo aj keď je Jesoskero nilaj situované v Košicoch a A čo keď sa na mňa niekto díva v Blave, povieda sa v oboch poviedkach jednako. Agdovčinou. Predsa len, knižná reč, je vždy (a furt) štylizovaná, od prirodzenej sa odlišuje a Agda Bavi Pain, ten má štýl. Takže takto je to. Veď to bola pravdepodobne jedna z vecí, ktoré mu priniesli ocenenia vo všelijakých súťažiach, z ktorých mi príde na um „len“ Poviedka. („Najčastejšie oceňovaný autor súťaže Poviedka“, píše sa/si v životopise. No. ) Zrejme sa to páčilo aj vydavateľovi, ale ktosi – nejaký neposlušný korektor X.Y., asi – si pomyslel, že bude zrozumiteľnejšie tlmene pretlmočiť slovíčka a tak „vyrútil z roboty“ jednu z postáv a mňa z čítania. Jazykové okienko: V spisovnej slovenčine existuje výraz „vyrútiť sa“ – napríklad: Autor sa vyrútil na korektora X.Y. a požadoval vysvetlenie. Vo východoslovenskom nárečí „virucic z roboty“ znamená vyhodiť z práce – napríklad: „Virucili me z roboty,“ povedal X.Y. „Vyrútiť z roboty“ nie je nonsens, to bola doména Lewisa Carrola. Je to nezmysel, a hlúpy, a takého je škoda v každej knihe, a v tejto, tohto, tu, tiež. Možno by sa pri budúcom písaní dal urobiť konsenzus namiesto nonsensu. Forma totiž drží text vo forme. Že vie autor krásne pavučinkovať výrazy a vyrážať zo seba slovíčka, predviedla už jeho poézia. Ozvláštnil ňou aj dej svojho po(d)svetného príbehu o: živých ľuďoch a (ne)ľudskom živote. Nečakajte, že vám poviem zápletku, pekne si ju prečítajte, aj s rozuzlením, a všetkým ostatným, pretože táto kniha je na čítanie a práve samotné čítanie ju robí takou peknou. Keby nie jedinej z prísad, nebola by taká šmačná (dobrá, pozn. pre nevýchodoslovenskú čitateľskú obec). A keby sme už dávno nevedeli, že sa podľa prvej časti bude nakrúcať film, poviem, že by sa podľa nej mohol natočiť film. Lebo detailov je tam do aleluje. Čo zas, niekedy, unavuje. Kým v prvej poviedke sa autor stíha popasovať so zapasovaním všetkých svojich slovných hračiek aj postrehov a dynamizuje nimi dej, v druhej takto dosahuje pravý opak. Až človek nadobudne pocit, že sa hlavná postava motá po stránkach, kým si tvorca za (jej) pochodu vymýšľa ciele cesty. Možno sa tak vlečie preto, lebo sa jej nedostalo do vienka povestného autobiografického a tu aj autocharizmatického kúska, ktorý drží spisovateľa vo švungu pri práci a čitateľa pri knihe a zabezpečuje sympatie oboch spomenutých strán. To kúzlo totiž dostala hlavná postava prvej časti knihy, Biely. Práve vyšiel z väzenia a…

...a nie je to Rivers of Babylon. Je to Koniec sveta. A namiesto štyroch apokalyptických jazdcov je v ňom veta: „Najmenšie cigánčatá, celkom nahé, si v dýchavičnom vetre púšťajú na špagátoch namiesto šarkana šušlajúce igelitové tašky.“

Knižná revue 2007 / 1

Edita Treščáková