2013-04-13 Vasičáková: Mäkkonohý
Zuzana Vasičáková Očenášová
Hlavná cena Pulz V4
Zuzana Vasičáková Očenášová (1974) vyštudovala právo, pracuje ako mediátorka, tanečno-pohybová terapeutka, lektorka. Píše prózu a publicistiku. Okrem tohoročnej hlavnej ceny Pulz V4 získala aj dve prémie v literárnej súťaži Poviedka (2008, 2009). Žije s rodinou v Bratislave na Trnávke. Prečítajte si ocenenú poviedku s názvom Mäkkonohý:
Literárna príloha denníka Pravda 13.4.2013, ilustrácia Katarína Slaninková
Zuzana Vasičáková Očenášová
Mäkkonohý
K skalám vyšplechovali vlny. Mária T. stála na nábreží a pozorovala hladinu. Presunula váhu, aby uľavila umelému kĺbu. Prehrabla si krátke sivé vlasy. Pred ňou sa na kopci týčil hrad, nehybný ako v bezvetrí. Ako vtedy. Vtedy tiež tak fučalo. Na vodu a vietor sa v tomto meste dalo vždy spoľahnúť.
Vietor trieskal do betónu medzi plastovými oknami veže postavenej na riečnej náplave z piesku a rybích kostí, ktorá bola vtedy jej domovom. Mária T. ležala v posteli. Počúvala piskot škár a rozmazané hlasy robotníkov z nočnej šichty na neďalekej stavbe ďalšej veže. Posteľ bola veľká. Telo Márie T. sa v nej nebezpečne strácalo. Nedbala. Svet podľa Márie T. bol ušľachtilý a plný veľkých myšlienok. Nič menšie ako smrteľná choroba sa ako dôvod pre starosti nepripúšťalo. O to lepšia bola v milosrdenstve voči iným. Bolo po polnoci. Mária T. bdela a znova ju celkom zaplavili malichernosti. Také, v ktorých nejde o život. Tie čo sa držia sa ako pleseň v kúte.
Malé veci žili v utajení vo vlhkých záhyboch jej duše. Boli mimoriadne životaschopné. Ovládli umenie mimikry a prežívali nevidené na telách veľkých myšlienok. V noci sa občas oddelili od svojich hostiteľov a dovolili si trochu viac. Vtedy sa neuspokojili len s oblasťou duše. Zvykli skrotnúť až nadránom. Mária T. vstala. Natiahla si bundu a tenisky, ktoré si kupovala vždy v rovnakej značke už roky v detskom oddelení obuvi. Ráznym krokom sa vybrala von, za vetrom.
Dunaj sa prevaľoval v približne v tom istom odtieni tmavej ako nebo a ledva sa zmestil do koryta. Nábrežie bolo prázdne. Aj čajky najedené odpadkov z ústia kanála pod mostom SNP sa niekam zašili. Mraky leteli od Rakúska k prvým panelákom pod kopcom. Hrad stál sám, ako v bezvetrí. Most v silnom vetre drnčal. Mária T. sa nadýchla. Pod ochranou hučiaceho vetra z celej sily zakričala. Uľavilo sa jej. Jej hlas bol dobrý. Veľký. Väčší ako vietor. Kričať fungovalo oveľa lepšie ako nosiť vysoké podpätky. Spokojne sa poobzerala po nábreží. Jej zrak upútal opatrný pohyb tesne nad úrovňou protipovodňového múru.
Z tmy kotevnej plošiny sa pomaly vynáral tieň. Bola to hlava slona. Slon v prítmí prekročil múr. Jeho ozrutné telo sa prevalilo na nábrežie a vykročilo smerom k Márií T. Ako jemne, mäkko našľapuje, pomyslela si. Vždy si predstavovala, že slony dupú až sa zem otriasa. Slon a Mária T. stáli oproti sebe a merali si sily. Potom slon sklonil hlavu. Mária T. vždy presne vedela čo chce. Vystúpila na sloniu hlavu. Opatrne sa usadila na temene. Keď slon zdvihol hlavu, na moment jej nadvihlo žalúdok. Usmiala sa. Vyrazili.
Svitanie si všimli kráčajúc dole Šancovou ulicou. Za sebou mali niekoľko preborených aut, návštevu Umeleckej besedy, prechod Starým mostom, uvoľnenie jedného z oceľových lán na Novom moste a zrážku s mestskou políciou. Obaja boli vyslovene spokojní. Teraz dôstojne kráčali dole Šancovou smerom von z mesta, za nimi eskorta policajných aut a zastavená doprava. Zvedavcov pribúdalo. Kráčali rovnakou trasou akou sa kedysi šinuli slony v karavánach cirkusov prichádzajúcich spoza Karpát, od Čiech smerom na voľné plochy za mestom. Tam, kde sa už rozbiehala rovina smerom až k puszte, zvykli zastaviť. To bolo v časoch, keď ešte cirkusové slony neprevážali v zatemnených kamiónoch.
Keď prišli do Ružinova na obvyklú cirkusovú štáciu, zriadenci a krotitelia ich už čakali pripravení s reťazami a pochúťkami. Maringotky s taniermi satelitov stáli do kruhu, šapitó ešte ležalo na zemi bez tvaru.
Mária T. mala celý ten deň vynikajúcu náladu. Policajtov vybavila za pár hodín. Večer sa vybrala do cirkusu. Slon vystupoval v druhej polovici predstavenia. Prešľapoval na uzučkom podstavci, nadvihoval polonahé dievčatá, kľakal si do rytmu hudby a pozlátených paličiek v ich rukách, ktoré doňho rozjarene štuchali. Mária T. sedela v prvej rade. Slon sa na ňu ani raz nepozrel. Na druhý deň ustal vietor a pohla sa zem. Tak nejak to bolo.
Mária T. precitla zo spomienok. Umelý kĺb v pravej nohe volal po lavičke. Voda špľachotala. Obria vodná priehrada obopínala mesto tmou tmavšou o jeden odtieň od neba. Nasýtené čajky lietali od ústia kanalizácie k hniezdiskám v troskách mosta s diskom na vrchu. Kedysi dláždené chodníky vedúce k hradu dávno zarástli a v starej barabizni, ktorá bývala sídlom parlamentu, prespávali žobráci. Vykročila. Zastala až na obvodovom múre. Striasla z kabáta bodliaky a lístie. Pozrela na mesto. Pod ňou sa zubili desiatky sklenených a oceľových veží. Niektoré úplne temné. V tých, ktoré ostali celé, niekde občas svietilo pár okien. Spomenula si na výhľad z tohto miesta z čias svojej mladosti. Jediné dve veže boli budova Presscentra a Národnej banky. Domy boli vtedy ako bájne lode a spoza obzoru sa dali tušiť polia. Potom prišiel začiatok storočia, mesto nakyslo a výhľad sa zazubil vežami. Obrovskými, čo patria do mesta inej mierky. Trvalo to vlastne len chvíľku. Po sérií otrasov panónskej planiny ostali veže opustené. Ropná kríza a neúspech projektu druhej dunajskej priehrady ukončili krátke obdobie, ako niekde čítala, bujnenia.
Mária T. si nežne spomenula na siluety žeriavov na staveniskách a na zvuky chuti a strachu ktorý vydávalo dávne mesto jej mladosti, križované autami oveľa väčšími než boli ich majitelia, žoviálne, nenajedené a plné drobných živých tvorov v záhyboch. Teraz tu bol už zase pokoj. Len vietor a voda. Zem podriemkavala. Čakala na mäkkonohých. Ako odjakživa.