Literárna príloha denníka Pravda 13.4.2013, ilustrácia Katarína Slaninková

Dominika Moravčíková

Víťazi

Eusebius

Drevené oká na stole ho sledovali pri každom pokuse o rovnomerné dýchanie. Posledné dve hodiny podchvíľou krvácal z nosa, zapapral si knižky. Vreckovky s červenými machuľami hádzal do popolníka. Krv z prstov utieral slinami.

„Janči, tak tu si! Čo sedíš takto v rohu?”

Podal mu ako- tak čistú ruku a odsunul stoličku oproti. Stretol Karola práve v teraz, keď najmenej potreboval žoviálnosť, a zaťal zuby, aby sa nechtiac nezačal vypytovať na otca. Zakryl obrúskom knižku poézie.

„Dám si presso a pôjdeme sa prejsť, nie? Kde sa rozohrávaš?”

„Dostal som triedu na konzervatóriu,” rozložil vreckovku, pach krvi bol v nose opäť.

„Tak pôjdeme k tebe, zahrám ti Kreislerianu.”

Pil svoju kávu a jedným dychom rozprával, že Janči to tento rok vychytal z repertoárom. „Už len za to by som ťa pustil do druhého kola.”

Janči smrkal a nechcel počuť Karolovu Kreislerianu. Tušil v tom nejaké vydieranie. Myslel na to, že by ho chcel chytiť za ruku. Porovnať rozpätie. Zahrá Karol paralelné decimy? Akú má teplotu dlaní? Potia sa mu pred hraním?

Naposledy ho videl, keď mal desať rokov. A teraz sa tvári, akoby sa nič nedialo. Nepoznajú si navzájom ruky.

Celú cestu rozprával Karol. Otec sa má super, založil firmu. Bývajú v Berlíne. Kúpil si talianske auto. Kreislerianu bude hrať v druhom kole.

Obnažil klaviatúru a niekoľkokrát pošliapal na pedále.

Janči ostal stáť. „Neviem, či to chcem počúvať,” povedal na rovinu. „Cvičil si to vtedy, keď ju udrel a spadla na schodoch. Vieš, že si to pamätám.”

Karol stisol pery a zatriasol vekom na klavíri. „Ale až teraz som vyriešil stredný diel ôsmej časti, chcem vedieť, čo na to povieš!”

Janči sa nervózne posadil a noty odhodil. Krutý Karol.

Hral a nešmíroval, ako keď mal štrnásť. Ale už vtedy vyhral túto súťaž v nižšej kategórii. Mama plakala. Janči krvácal z nosa.

„Tak čo vravíš?”

„Je to hrozne pochmúrne.”

„Naser si, bráško,” zarehotal sa a zatočil na stoličke. „Je to predsa o schizofrénii, nie? Mimochodom, prečo mám pocit, že na mňa zazeráš tak ako kedysi na otca?”

Janči nohami ohýbal okraj koberca.

„Bolo to vlastne výborné,” povedal a utrel si nos, ale nezdvihol zrak. „Schumann ti pasuje. Si chorý ako on.”

Karol udrel päsťou do klavírneho veka: „Do riti!”

Postavil sa a schmatol noty. „Nič o mne nevieš.”

Janči si uvedomil, že sa ho bojí menej ako kedysi. Možno to súviselo s klaviristickým sebavedomím. Aj on už vyhral nejaké súťaže. Možno je dokonca už lepší ako Karol. Trénuj, zlatíčko, trénuj, musíš byť lepší ako on, ukáž aj otcovi, že vieš byť lepší.

„Vidíme sa zajtra v prvom kole.” povedal veľmi slabo. Karol odišiel, videl ho kráčať po ulici z okna.

Nalial do kanvice vodu a vytiahol knižku poézie. Po polhodine odhodil knižku a vylial studený čaj.

Florestan

Jediná krčma, ktorú v Bratislave poznal. Mal ju rád, pripomínala divadelné kulisy. Tento večer už nechcel počuť ani tón. Sedel s dvoma dievčatami. Pivo malo správnu teplotu.

Pred polnocou zatelefonoval, roaming mal aktivovaný a bol v nálade, prečo nie. „Nebol dobrý nápad sa s ním stretnúť. Vôbec sa nezmenil.”

Dievčina mu olizovala ucho. Otcov počítačový hlas odpovedal, že si mal dať do repertoáru aj nejakého súčasného skladateľa, najlepšie Slováka.

„Neznášam tie postmoderné a postrevolučné sračky,” zahlásil, „Oci, neboj sa, aj tak vyhrám pre teba hlavnú cenu. Tomu chumajovi som zahral Kreislerianu. Myslím, že plakal.”

Zložil a to druhé dievča sa pýtalo, čo je Kreisleriana.

„Výplod chorej mysle.” zamľaskal. „V každom človeku sú dvaja.”

Utieral si spotenú hlavu do rukávov. Potreboval by si švihnúť. Inak absťáky nemával, len pred súťažami.

„Akí dvaja?”

„Florestan a Eusebius. Stále v tebe bojujú a ty nevieš kto naozaj si. O tom je Kreisleriana.”

Zakopal nohami pod stolom od náhlej neznesiteľnej bolesti zo zrady. „A ja sprostý som mu nechal mamu, lebo na otca by nemal žalúdok!” zakričal.

Na hotel šiel pešo a sám. Hneď vošiel do kúpeľne a kontroloval si pred zrkadlom farbu očných bielok. Mal ich žlté už mesiac, kvôli pečeni. Pervitín.

Zjedol dva suché rožky a otvoril okno. Zvuky mesta, húkačky a vzdialená hudba. Bratislava, to znie ako sláva bratom.

Zavrel a zastrel rolety, stenal do vankúša. Keď zdvihol hlavu, ostala na ňom krv. Rinula sa z nosa. To sa mu v poslednom čase stávalo, keď mal stres.

Uverejnené 13.4.2013, Literárna príloha denníka Pravda

Medzinárodná literárna súťaž Pulz V4 bola vyhlásená rámci projektu Narraton V4 Tournee kultúrnou inštitúciou „Kłodzko 2016” v krajinách Vyšehradskej štvorky. Súťažilo sa o krátku poviedku s mottom „cudzí v mojom meste”. V Poľsku zvíťazili Marcin Pluskota a Jakub Skwarło, v Maďarsku Judit Jassó a László Potozky, v Čechách Anna Saavedra a Patrik Linhart. Slovenskými partnermi projektu boli Martinus, OZ literarnyklub.sk a denník Pravda. Porotcovia Jozef Dado Nagy a Juraj Šlesar posudzovali 112 súťažných prác slovenských autorov a podľa štatútu udelili dve hlavné ceny - Dominike Moravčíkovej a Zuzane Očenášovej Vasičákovej.