Zuska Kepplová (*1982) Debutovala vlani dvojnovelou Buchty švabachom, s ktorou bola nominovaná na cenu Anasoft litera 2012, získala za ňu prémiu Ivana Kraska a Cenu Jána Johanidesa v kategórii mladých autorov. Uverejnený text je úryvkom z pripravovanej novely 57 kilometrov od Taškentu.

Zuska Kepplová

Bill a Zoli

Retro. Taký bol dress code na večierku expatov v Budapešti. Zvláštne, že sa tam objavili aj Bill a Zoli. Mali predsa v pase napísané magyar, mali tu byť doma. Expati sú ľudia, čo žijú mimo svoju domovinu. Ako ona, Srbka v Maďarsku. Tu v Budapešti sú cudzinci roztrúsení po bytoch na pavlačiach, s večne pokazenými bojlermi, prskajúcimi rozvodnými skriňami, zatečenými stropmi, z ktorých opadávajú štukové kvety. Častokrát sú osamelí. Niekedy nerozumejú ani slovo v novej krajine. Je treba ich začleniť do spoločnosti ďalších podobných ľudí. Organizácia, ktorá mala nastarosti, aby expati neboli sami, mala zopár zásad. Sme jedna veľká rodina, tvrdili na svojej webstránke, ak uvidíte niekoho stáť v kúte len s welcome drinkom, predstavte ho svojim známym. Sme tu predsa všetci spolu. Našim cieľom je, aby ste sa cítili ako doma. Pomôžte nám plniť tento záväzok najlepšie, ako sa dá. Samozrejme, v slovenčine, srbčine či maďarčine to vyznie trochu kostrbato a neúprimne. To sa v angličtine nemôže stať, je absolútne neutrálna. Aspoň tá cudzinecká. Ako základná farba na plátne, pizza margerita alebo tikot dobrých náramkových hodiniek.

Podujatia organizácie sa častokrát odohrávali na luxusných lokáciach. Na streche hotela bola fľaška minerálky drahšia ako sedmička dobrého balatonského vo vinárni dolu. Expati dostávali do mailovej schránky ponuky na nákup dizajnového nábytku alebo zľavové poukazy do exotických denných spa. Organizácia bola presvedčená, že si ich klienti zaslúžia veľa pozornosti. Niektorí totiž naozaj dobre zarábajú. Mnohí prihlásení však solventnosť len predstierali, aby si na večierkoch mohli užívať prítomnosť tých za vodou.

Tak, ako ona. Ešte spomínala na balkánsky vidiek, kde sa každý rozhovor stočil na vojnu. Ľudia si po krátkom rozhovore vyhŕňali oblečenie, aby mladej výskumníčke ukázali jazvy a rozprávali o domácich zvieratách v maštaliach, ktoré si počas bombardovania v hrôze obhrýzli mäso z nôh. Zdalo sa jej, že sa predháňajú v nechutnostiach. „Nemám rada biedu a utrpenie,” usúdila, akoby bolo možné myslieť si opak, a zmenila tému výskumu. Odišla na asfaltový koberec mesta s otázkou: Prečo by si ľudia žijúci mimo zón konfliktu nezaslúžili pozornosť? Nasledovala stopu dobrej korenistej voňavky, ktorá ju teraz vyviedla na dvor podniku, kde sa konala retro párty. „Prečo neskúmať kontúry dobrého života, jeho výstavbu, symetrickú štruktúru?”

Bill dokázal odfrčknúť špak do koša vzdialeného pár krokov. Na škole v Štátoch hrával basketbal. „Bill alebo Béla. Ako chceš,” predstavil sa. Sedel celý večer pri jednom pohári rosé riedenom minerálkou. Vysadil antidepresíva, zriedil víno. Uchlipkával a z času na čas zopakoval: szomorú vagyok, teda že je smutný. Jeho smútok sa jej zdal oproti balkánskemu vystatovaniu len kultivovaným spleenom. Dokonca to bol veľmi príťažlivý smútok. Úplne jej stačil. Vravela si, že toľko smútku zvládne a dokonca ju to možno obohatí. Takýto smútok budil záujem, citlivosť, milé otázky, myšlienky na šťastie. Bill ju predstavil svojmu kamarátovi z detstva - koľko sme sa už nevideli? - Zolimu.

„I like smoking,” povedal Zoli. Hneď sa aj na tej vete zasmial. Oči mal veselé, medzi zubami dosť miesta nato, aby si tam zapichol špáradlo a otáčal ho jazykom dokola, až kým sa nepichol do podnebia. S cigaretou alebo špáradlom trčiacim pod orlým nosom vyzeral ako filmový mafián. „I do business, just some business,” povedal a spýtal sa, čo robí ona. „Na projekte, na takom nejakom projekte.” Fajčili. Dym pokojne stúpal dohora, nefajčiarov nedráždili. Boli v jednom z podnikov aké sú iba v Budapešti. Bez strechy, nad hlavou len štvorec neba. Okolo tehlové múry, z ktorých obili omietku a pripevnili dekorácie. V starom židovskom gete premenili celé bloky na také podniky. Cestičky vybetónovali alebo vysypali štrkom a položili drevené mostíky vedúce k barom. Turisti to tu milovali. Hlavne v lete pobiehali po uliciach a hľadali ruin bars: oázy zábavy vrastené medzi múry domov určených na zbúranie.

„Páči sa ti tu?” Zoli sa spýtal a nijako neohraničil, či myslí tu, ako v Budapešti alebo tu, ako v tomto bare . „Neviem, vyber si, ktorá otázka ti sedí a odpovedz.” Zoli mal rád staré filmy a preto vedel konverzovať. Staré filmy, hovorila ona. Klasika, opravoval ju vytrvalo on. Muži dnes už nepoužívajú silné vety či zaujímavý tón. Ani vo filmoch príliš nie. „Nemáme štýl,” potiahol si z cigarety a skrčil čelo imitujúc Bogarta a možno kohosi iného. Ona si klasický odkaz nevšimla, myslela si, že je to originál. Stáli tam natiahnutí v retro oblečení. Dress code Zoliho pritiahol. Spoločnosť si ho pridala na mailing list a o pár dní dostal prvý spam s ponukou nákupu dizajnového nábytku a poukazu do spa. Kúpil si väčšiu posteľ a poukaz daroval jej. Bol to dobrý zákazník a pozorný muž.

Keď sa posadila medzi nich, objednali červené tak, ako si priala. Boli ako Jules a Jim. Ten film má Zoli rád. Je o dvoch mužoch zamilovaných do jednej ženy. Obraz je v sépiovej farbe a keďže dej sa odhráva začiatkom minulého storočia, herci nosia kostýmy. Režisér Truffaut chcel asi rozmýšľať o voľnej láske. To ich ale nezaujímalo. Nechceli provokovať spoločnosť. Napokon spoločnosť tu bola pre nich, aby neboli osamelí. Oni iba doháňali zanedbanú intimitu.

Opýtali sa, čím by chcela byť. „Asi by som chcela byť bohatá,” odpovedala so smiechom, „Ale dá sa mať viac, aby niekde inde neubudlo?” Zoli ju chytil okolo ramien a poznamenal: “práve preto ťa máme radi.” Pretože svetu vôbec nerozumie. „Nie, že nerozumiem. Mám rešpekt,” povedala. „Nie, že máš rešpekt. Máš strach!” dodal Bill a položil jej ruku okolo pása. „Zaujíma ma spravodlivosť,” ruky rozhodila po stranách na ich plecia. „Presne tak, aj nás,” povedal Zoli, „treba ale začať od seba”. Ochutnal víno, vylial ho do kvetináča a objednal fľašu ťažkého červeného. Rioja.

Zlúpli si nálepky s menom a národnosťou. Pri vstupe ich nimi vybavila organizácia, aby im uľahčila nadviazanie kontaktu. Mená si nalepili na poháre do ktorých si dolievali. Bill nie, ten naďalej zohrieval v ruke to jedno rosé. Nebolo treba veľa piť. Aspoň nie v úvode. Boli spokojní, že nasávajú teplo z tela študentky antropológie. Každý po jednej strane, teplo rovnomerne rozdelené. Zoli ten večer označil za „kvalitný”.

Kvalitný bol tiež Billov parfém, ktorý k nim údajne dievča prilákal. Tak to tvrdila ona, keď si spomínali, ako sa zoznámili. „Sedela som medzi nimi a trošku viac som sa nakláňala k Billovi.” Zoli sa o to viac snažil. Živo gestikuloval, pýtal sa a keď odpovedala, díval sa na ňu tak uprene, až ju to rozosmialo. S potešením zistila, že nemá hanby. Nikdy neuhol pohľadom a nezdalo sa, že by ho čosi vedelo uviesť do rozpakov. Neverila, že pracuje v čokoládovni. To by mohol povedať každý.

Samozrejme, nebola to celkom pravda. Tá čokoládovňa mala v Maďarsku zatiaľ len fabriku na výrobu žrádla pre domáce zvieratá. Nová prevádzka bude stáť v Dunaújvárosi alebo Taškente, ešte to nie je isté. Systém výrobných liniek programujú experti ako Zoli a v továrni sa tak stroje automaticky pohybujú dvatsaťštyri hodín, sedem dní v týždni. „Možno je aj lepšie, že pri výrobe nie sú ľudia,” mieni Zoli. „V továrni je horúco, nie je to nič príjemného aj napriek vôni.”

Tyčinky v školských automatoch sa pre ňu stali suvenírmi. Každú jednu možno naprogramoval Zoli. Potom si zbalil cestovný kufor, tašku z rovnakej sady položil na vrch, batožina sa zacvakla do seba a hrkla o prah, ona sa na chvíľku prebrala a hneď buchli dvere a on sadol na taxík. „Na letisko,” povedal. Uvoľnene vtipkoval s vodičom a díval sa na uplývajúce mesto. Mohla to byť Budapešť alebo New York. Dunaújváros alebo Taškent. Nič za sebou nenechával. Všetko ležalo pred ním, odmeriavané taxametrom.

Z taxíka mohlo byť každé mesto New Yorkom. Bill si oprel čelo o sklo okienka, zavrel oči a nechal, aby mu pásy svetla robili za viečkami kino. Vodič zatiaľ prehodil taxameter, číslice sa tak točili oveľa rýchlejšie. Považoval zákazníka za cudzinca, keď nevedel najkratšiu cestu, nechal sa rozvážať bulvármi a potom ochotne zaplatil škandalóznu sumu. Bill bol taxikárovi vďačný za tých pár minút, keď mohol byť akože v New Yorku.

Vystúpil pred hotelom New York na rohu Erszébet körút a Dohány utca, stúpil na červený koberec a vošiel sklenenými otáčavými dverami. Začínala mu nočná: bude stáť za nalešteným pultom uprostred preskleného átria. Kroky v noci rezonujú na mramorovej dlažbe, keď hostia podídu k pultu a pýtajú si kľúč či žiadajú rady. „V poslednom čase sa oplatí nakupovať nehnuteľnosti,” spomenul akýmsi mužom. Chodia sem za obchodom. Možno sa s nimi bude vedieť nejako dohodnúť. Možno sa nájde cesta z hotela New York do mesta New York, ktoré mu tak chýba. Szomorú vagyok, naučila sa. Čiže smutný som.

Uverejnené v denníku Pravda 3.11.2012