Ilustrácia (c) Stef

Lucia Virostková

Dve svadby a čajka

Volám sa Sithembile, ale všetci ma volajú Thembi. Je to logická skratka, ktorú nerešpektuje jediná osoba. Volá sa Tamara a je zo Slovenska. Je to niekde pri Prahe, vo východnej Európe. Neviem to presne, ale ani Tamara a jej rodina určite netušia, kde presne v Afrike leží Zimbabwe. Ja volám Tamaru Tami a ona mňa Tempi. Dohodli sme sa na tom už v prvý podvečer, keď vbehla do spoločnej kuchyne nášho študentského bytu a pozdravila ma. Bola veselá ako ja, keď som pred rokom dorazila do Brightonu. Jasná študentka štipendistka, príliš sa nadchýnala poloprázdnou kuchyňou. Vysvetľovala, že Slovensko je už skoro demokracia, takže ďalší rok dostane jej štipendium niekto z Albánska.
Študenti zo Zimbabwe budú mať nárok na štipendium ešte veľmi dlho. Žije tam aj môj snúbenec. Volá sa Enias a pracuje pre medzinárodný Červený kríž. Patrí medzi solventných a veľmi perspektívnych mladých mužov. Poznáme sa už od detstva. Keď mi prvýkrát vyznal lásku, rozosmiala som sa a šla som domov. Asi ho to trochu prekvapilo. Enias je urastený švihák a vždy sa oňho zaujímali mnohé ženy. Keď ma požiadal o ruku, spýtala som sa: A prečo? Neviem, čo som chcela počuť, už mi predsa vravel, že ma ľúbi a ja som sa chcela za neho vydať. A predsa moje vnútro vydralo na povrch rýdzo filozofický otáznik.
„Ale veď ty si tu už druhý rok, tak prečo ste sa ešte nevzali?” Tami nezaprie svoju európsku uponáhľanosť. Keď A je A a B je B a spolu chcú byť AB, tak rýchlo šup-šup, načo čakať, čas je drahý. Náš čas bol naozaj drahý. Keď išiel Enias prvýkrát za mojím otcom, už som bola v Brightone. Ty vieš, že ťa mám rád ako svojho syna a budem šťastný, keď sa staneš manželom našej Sithembile. Ale Thembi je moja najúspešnejšia dcéra, dokonca ako jediná už letela lietadlom. Keď sa vydá, bude to pre nás obrovská strata. Musím si za ňu vypýtať vysokú sumu, chápeš? Enias musel zostať v Zimbabwe a nájsť si druhú prácu, aby viac našetril.
V byte na štvrtom poschodí študentského internátu na King’s street, pozdĺž pobrežia, býva okrem mňa a Tami aj Li z Číny a Meher z Pakistanu. Každé dievča zasadilo v mojej mysli klíčky predstáv o svojej krajine. Slováci sú neistí a pochybovační, úprimní aj srdeční. Chvíľkami neporiadni, vzápätí horúčkovito čistotní. Číňania sú veľmi neporiadni. Zásadne si po sebe neupratujú sprchovací kút, takže sa ich dlhé čierne vlasy prenášajú z miesta na miesto. Mám vážny dôvod myslieť si, že sú to Číňania, lebo Tami je blond a ja s Meher máme krátke vlasy. Meher krásne husté, mierne zvlnené. Moje sú krátke a riedke, často si ich ale nechám predĺžiť, alebo si ich predĺžim sama. Keď ma raz Tami našla sedieť v izbe s vreckom plným vlasov, niekoľko minút híkala. Zabávala sa aj na parochniach, ktorými si občas doplním šatník. Ona svoj účes nemení. Slováci sú asi len bojazliví experimentátori.
V Pakistane je to so svadbou ešte náročnejšie ako v Zimbabwe. Minule sa v kuchyni stretli všetky svetadiely a Meher akoby mimochodom vyrukovala s novinkou. Bude sa vydávať. Počas vianočných prázdnin jej rodičia predstavili nastávajúceho. „Ty si ho videla prvýkrát, až keď ti ho predstavili?” V ten večer Tami nebolo súdené uvoľniť tlak na očné buľvy. Meher vysvetľovala, že je to syn známeho jej otca. Prišiel na večeru s celou svojou rodinou a zoznámil sa s ňou a jej príbuznými. Poškuľovali po sebe v preplnenej miestnosti a uprosili otcov, aby im dovolili ešte jedno stretnutie. Naobedovali sa spolu v reštaurácii. Celé dve hodiny bez dozoru. „Mali sme šťastie,” žiarila Meher. O čosi smutnejšie nám oznámila, že o dva mesiace odchádza a po svadbe sa už nevráti. „Skoro každý deň si telefonujeme. Asi som sa zaľúbila.”
Telefón zachránil aj náš vzťah s Eniasom. A raz ho zničil. Zavolala som mu ako obvykle, veselo a bezstarostne. Rozplakal sa mi do slúchadla. Zviedla ho naša spoločná kamarátka. Cítil sa sám, chýbala som mu, tak sa s ňou vyspal. Chvíľu sme obaja plakali do telefónu. Cez BT mám predplatené volanie do Zimbabwe za päť pencí na minútu. Neviem, koľko ma tie slzy stáli. Objednala som si letenku. Stretli sme sa v jeho byte a celý víkend sme sa rozprávali. Kričala som na neho, plakali sme spolu, snažila som sa to pochopiť, vylievala som si zlosť. Zasnúbenie sme nezrušili. Sľúbil mi, že pôjde na test HIV. Boli to už tri mesiace od jeho styku s Gloriou. Jeho telo si už v prípade nákazy vytvorilo protilátky a vyšle signál.
Test nám odvtedy pripomínal Eniasov pád. Ako škaredá magnetka na chladničke, ktorú nechcete zložiť, lebo zároveň slúži ako držiak notesu a pera na odkazy. Trvala som na tom, aby sa nechal vyšetriť aj tesne pred svadbou. Trvalo rok a pol, kým si našporil dostatočnú sumu a odvážil sa s ňou predstúpiť pred môjho otca. „Tami, dnes za mňa Enias konečne zaplatil. Vieš, aká som bola drahá?” vítala som udychčané Slovensko v kuchyni. Kurz zimbabwského dolára k britskej libre zostal utajený.
Meher prežívala predsvadobný čas veľmi duchovne. Čítala nám z Koránu a budovala v sebe Alahov pokoj. Očarila nás jej recitácia, svätá kniha znela ako báseň rozpustená v žblnkotavej melódii, pravý opak emócií, ktoré šírili moslimskí teroristi a George Bush. Na univerzite prevládal odpor voči americkým križiakom nad odporom k islamskému džihádu. Jedenásty september bol už dva roky minulosťou, vojna v Iraku osem mesiacov prítomnosťou.
Ja som žila komerčnejšie - dva týždne pred stratou slobody som šla do Londýna kúpiť Eniasovi oblek, šaty pre pani matku, pána otca, sestry, bratov, tety, strýkov a pre nevestu. Vyberala som aj svadobný dar. Podľa tradície mala Sithembile dostať obálku - ako prvý krok slávnostnej procedúry. Druhý krok: príbuzní a známi sa na svadbe rodičov spýtajú, koľko darovali neveste. Potom nahlas žasnú. V mojom prípade bol aj nultý krok. V piatok večer som prišla do Harare. Rodičom som odovzdala tri milióny dolárov. V sobotu poobede bola svadba. V obrovskom stane pred domom sa zišla celá naša štvrť. Koľko dostala Sithembile od rodičov? Dva milióny. Ó, akí ste boli štedrí, blahoželáme neveste.
Už len získať víza.
Prvýkrát sme šli k ambasáde už v pondelok, druhé ráno po svadbe. A potom tretie a štvrté a piate. Celý týždeň sme spali v aute. Bol s nami aj môj mladší brat, lebo rýchlejšie beží. Zamestnanci ambasády každý večer kontrolovali bezprostredné okolie, nebolo povolené parkovať príliš blízko. Ráno okolo šiestej otvorili železnú bránu a zo stoviek áut vystrelili zjavní milovníci britského kráľovstva. Až vo štvrtok sme sa dostali k vytúženému okienku s prísnym diplomatom. Márne. V Británii vraj pribúda Zimbabwčanov, ktorí dostanú víza na rok a potom tam zostanú žiť a pracovať načierno.
A tak som tu. Vo voľnom čase predávam podprsenky v Marks&Spencer a posielam peniaze rodičom. Aj manželovi, lebo pred svadbou podal výpoveď. Tami je celá nešťastná. Prežíva to so mnou rovnako emotívne ako svoju brigádu v starobinci. Vždy po službe rozpráva celému apartmánu zážitky s britskými seniormi. V hlave má miniatúrny diktafón a nahráva si ich výroky. Môj syn je inseminátor, hovorí akási Mary. Nabúchava kravy.
Moje podozrenie, že si Tami vyberá prácu v Anglicku podľa umeleckých kritérií sa potvrdilo, keď sa po odchode z Brightonu uchádzala o miesto dobrovoľníčky v londýnskom hospici pre chorých na AIDS. Jej študijný kurz však trval len tri mesiace a úradníci si za ten čas nestihli overiť jej totožnosť a vydať jej povolenie na neplatenú prácu. V Londýne si musí človek aj flek bez zárobku zaslúžiť. Nikoho nepustia len tak obšťastňovať umierajúcich.
Sklamalo ju to, nariekala, keď ma prišla cez víkend navštíviť. Ale aj to je na reportáž, hrdinsky presviedčala seba aj mňa počas prechádzky po rušnom móle. Deň žiaril, ako by sa malo stať niečo výnimočné. Od mojej svadby s Eniasom uplynul práve rok aj dva týždne. Tristo sedemdesiatdeväť dní, od kedy som ho naposledy videla. Na vďačnosť za dovtedajšie kontakty s britskými úradmi som nemala dosť duševnej miazgy.
Tami ma zavolala k stánku s palacinkami. „Pracuje tu moja bývalá spolužiačka zo Slovenska, pamätáš?” Kamarátka Simona nám už podávala voňavú nádheru v papierovom obale. Dve za cenu jednej detskej porcie, pozornosť podniku. Opatrne sme si ich zobrali a vykročili k železnému zábradliu. Slnečné lúče masírovali tyrkysové vlnky, neďaleko vyhrával britský pop, prerušovaný hracími automatmi z krytej časti móla. „Jeden môj profesor na Sussexe tvrdí, že takto vyzerá peklo,” povedala Tami s plnými ústami a ukázala na sieň s blikavými obrazovkami a postavami s tupým pohľadom.
A vtedy sa to stalo. Palacinku, ktorú som si slastne posúvala k ústam, mi zrazu vytrhla čajka. Veľká ako sivá sliepka. Celkom inteligentne, do obidvoch pazúrov, v rukách mi zostal len papierový obal. Tami zabehlo a aj jej palacinka takmer vypadla na zem. „Ohohó,” bavili sa okoloidúci. Hlava pobrežného operenca mi preletela okolo tváre hádam o milimeter, tuším som cítila jej dych. Keby netrafila, skončila by som zo zobákom uprostred čela. Premkol ma pocit bláznivej radosti. Enias dnes dostane víza. Vyštartovala som domov, aby som nezmeškala jeho natešený telefonát.

Lucia Virostková
(1978)
Pochádza z Oravy a žije v Pezinku. Pôsobila ako reportérka v Bruseli a od roku 2009 ako redaktorka a moderátorka spravodajstva v Slovenskom rozhlase. Momentálne je na materskej dovolenke. V oblasti literárnej tvorby zatiaľ publikovala iba recenzie v týždenníku Kultúrny život.

Uverejnené v denníku Pravda 22.10.2011