Ilustrácia (c) Michal Hlatký

Michal Hlatký

Tigre

Hľadel som na ne spoza mreží. Keby boli slobodné, predierali by sa džungľou, alebo by sa brodili vo vysokom snehu tajgy. Pôvod sa dá rozoznať podľa vzrastu a hustoty srsti. Ten huňatý, čo leží, je určite sibírsky, keď páli slnko, nechce sa mu ani pohnúť. Druhý, indický, je kostnatejší - nervne sa prechádza po výbehu. Vzhľad každého z nich je spomienkou na divočinu. Vidím v tom istú formu prírodnej hrdosti, starodávnej neprispôsobivosti, odolávania prechodným podmienkam. Ale možno je to zotrvačný, nevedomý vzdor. Alebo strach.

* * *

Potreboval by som zopár evri.
Zase nemáš? Čo som ti dal si minul?
Na benzín, vieš, keď som šiel do Mikuláša.
Andrej pokrútil hlavou, neviem, o čom hovoríš.
No kvôli sliepkam.
Akým sliepkam, prosím ťa?
Tým, čo podochli.
To si mi nehovoril! Počúvam. Vložil si bradu do dlaní a čakal, kým som nezačal rozprávať; zdalo sa mi, že sa mierne usmieva.
Nakúpil som ich v Galante pod cenu. Som ich viezol do Mikuláša, ale tie spodné pokapali.
Spodné?
V spodnom rade. Do džípu sa inak nezmestili. Ledva som ich tam natrepal.
Do džípu?
No.
Do Ivaninho džípu?
Hmm.
Blázon, bože, čistý magor. A predal si niečo?
Nie. Kupca nebolo. Dosť ich teda aj podochlo, daroval som ich jednému útulku, reku že pre psy.
A tie živé?
Pustil som ich do poľa.
Panenkamária, tebe normálne jebe. Andrej si šúchal dlaňou čelo a smial sa.
Mohol to byť dobrý kšeft, keby sa nebol stratil kupec. Poťahy som mal samý srák a perie, tak som to musel drhnúť a Ivana nadávala, no prosto: blbý deň.
Rehotal sa, až ho prehýbalo - zdalo sa mi, že je vhodná chvíľa zopakovať požiadavku.
Posledný krát! Viac ti nepožičiam; pozri, keby si vedel, koľko som vrazil do baráku…, krov mi bol Buffy opravovať, tam som nechal tri tisícky… 
Potom sa opäť začal smiať a nadávať mi: Sliepky prevážať v džípe. To som ešte nepočul takéto čosi. Byť Ivanou, tak ťa….
Nepripadlo mi to smiešne, len prosto nevyšiel obchod, no a? Nerobil som to pre seba. Chcel som sa zmeniť, presne tak, urobiť niečo pre druhých, pre Ivanu a Marcelku.
Myslíš, že by sa Ivana potešila, keby som prišiel na Vianoce?
Fúha, čo ja viem? Ako to teraz medzi vami je?
Tie eurá chcem pre Marcelku, nie pre seba - kúpim jej hračky. Nejakých sto… Vieš čo? Peniaze ti vrátim do týždňa, súhlasíš?
Andrej mi mlčky podal stovku.
Neveríš mi? O týždeň som tu, ako na koni!
Prstami som ohmatával chladný, hladký papier bankovky. Poskladal som ju a vložil do náprsného vrecka. Odrazu som sa cítil pokojne a isto, počúval som Andreja, ako rozpráva o pôžičke na dostavbu, o obkladoch do kúpeľne a bolo mi teplo a príjemne.

* * *

Matrac je vlhký. Snažím sa nahrnúť si prikrývku pod chrbát, ale nepomáha - tenká deka je nasiaknutá chladom a ja som tiež vychladnutý ako nočná púšť. Štrbinami v plechu na mňa v ostrých a úzkych prúžkoch dopadá slnečné svetlo, ktoré nehreje, len bezducho žiari a rozrezáva mi telo na nerovnaké diely; inak je v búde prítmie a zvonku sa ozýva tigrí rev a nezrozumiteľné nadávky.
Pomocník kopne do dverí, tie sa poodchýlia a pustia ďalšiu dávku studeného vzduchu. Huláka.
Poď pomôcť, človeče, nespi!
Nezostáva mi nič iné, len vyskočiť a začať sa hýbať.
Kŕmime. Som tu pomocník pomocníka. Podávam mu z kadí mäkké skrvavené kusy, a ten ich vnútri kladie na betón do výbehu; tigre stoja obďaleč a uprene ho sledujú žltými očami. K pariacim sa hrudám sa priblížia, až keď zamkne mrežu, akoby až potom pochopili, že potrava je určená im.
Pohupujem sa a mazľavé dlane si skrývam pod pazuchami, pomocník stojí bez pohnutia a sleduje šelmy. Než začali trhať mäso, oblizovali ho a treli si oň široké čelá a papule, až ich mali celé od krvi, ako voľajakí divokí diabli.
Mohol by som ich nabudúce kŕmiť, čo povieš?
Namiesto odpovede pošmátral vo vrecku, vytiahol malborky, potriasol nimi a prečnievajúcu cigaretu si vložil medzi zuby. Potriasol ešte raz. Dáš si?
Do studeného slnečného vzduchu sme vydychovali paru a dym; okrem hrdelného tigrieho mručania a praskania kostí bolo ticho.
Kŕmiť nie. Nepoznajú ťa.
Viem pôsobiť na zvieratá. Ako indiánsky šaman.
Boha, čo si nejaký čarodejník?
Šaman, vieš kto je šaman?
Neodpovedá, len nesúhlasne zavrtí hlavou a odfrnkne špak. Nepoznajú ťa, na triko si to nevezmem. Buď rád, že ťa tu nechám strážiť. Poslednú vetu hovoril poza chrbát a pomaly odchádzal.
Ktovie, čo si ten debilko o sebe myslí. Pol života strávil v unimobunke pri tigroch a teraz robí majstra sveta.
Bol som v Eritrei, Bosne a Kosove a všade som sa pozeral smrti do očí; strach nemám a už vôbec nie z tigra. Chcem mu položiť ruku na hlavu - preto som túto prácu vzal.

* * *

Naštartoval som Jawu a vyrazil som do mesta. Polia boli posiate fľakmi starého snehu, stromy popri ceste nasucho klepotali holými konármi a v ich korunách posedávali čierne vtáky, ako dajaké jedovaté zimné plody. Dakde som stratil kožené motorkárske rukavice a ruky mi celkom sčerveneli a zoschli; keď som pred obchodným domom zliezal zo stroja, ledva som dokázal pohnúť prstami a boleli ma kríže.

* * *

Kúpil som si cigarety a zamieril do neďalekej krčmy. Prisadol som si k starému pánovi v kabáte a ponúkol som ho elemkou. Rád spoznávam ľudí.
Títo krčmy… to neni čo bolo. Kedysi si si sedol za stól a krčmár ci donésol pivo. Teraz ho treba objednávat. Lebo táto kurva pojebaná! Áno, o tebe hovorím, zreval na suchého čašníka, je lenivá jak voš.
Ale dedo, nehnevajte, pite. Čašník pred nás položil pivo.
Dnes idem deckám kúpiť darčeky, povedal som a zodvihol som pohár.
Hmmm… to je dobre, nech sa ci teda darí.
Starý na mňa potom chvíľu civel, dúhovky sa mu zlievali s bielkami, špúlil pery a do pórovitých líc mu vbehla krv.
A to ci hovorím! - vykríkol, že aj ja mam dzeci, ale sú to kurvy pojebané, lebo nehali occa tak!
Ja to tiež nemám ľahké, posťažoval som sa. Mám rád slobodu, tak ma tatko vyhodil…
Jaká sloboda? Neni sloboda, né, né, mával mi pred nosom skrúteným prstom. Každý hentaké vypráva. Ja ci néčo povím teraz: slobodu sce každý, lebo neví, čo ze sebu.
Máte pravdu. Som ako z inej planéty.

* * *

Pozerám si pomedzi nohy. Spopod nich sa rozbiehajú plazivé úponky ozdobené malými kvetmi, spájajú sa s inými úponkami a potom sa uzlia do veľkého ornamentu; kedysi som sa bavil tým, že som očami nasledoval jeden z nich, aby som od začiatku do konca vystopoval jeho dráhu. Nedarí sa mi to, úponky sa mi v pletenci strácajú.
Ivana sedí v kresle, tvár jej osvetľuje televízna obrazovka; lúska jadierka a mlčí.
Priniesol som Marcelke darčeky.
Pozrie na mňa, na spľasnutú igelitku vedľa mňa, zodvihne obočie a vypľuje do misky šupku.
Môžem sa na ňu ísť pozrieť?
Vieš čo, nevymýšľaj, prosím ťa, ledva zaspala. Mal si prísť skôr.
Už zase hľadí na obrazovku; začína ma tupo bolieť hlava. Vytiahol som z igelitky čokoládových mikulášov a cukríky.
Náramne si sa plesol po vrecku!
Pokrčím ramenami, výplatu mám po sviatkoch, utrúsim. Ivanu napne ako tyč: Volala som Andrejovi… No čo, dva týždne ťa nebolo, tak som si povedala, že tvoj kamarát možno bude vedieť lepšie. Dal ti stovku! Predvčerom.”
Kupoval som žrádlo pre tigre.
Žrádlo pre tigre? A čo takto žrádlo pre dcéru? A na automatoch si koľko minul, čo?
O čom hovoríš? Toto mi neprišije!
Mi nehovor, že si nehral!
Iba za dvadsať euro.
Vyskočila z kresla a najedovane odpochodovala do kuchyne. Opäť je všetko zle.
Prehliadam si starosvetský sekretár so starostlivo poukladanými drobnosťami; porcelánový zvonček, hlinené figúrky, vázičky a krčiažky a háčkované dečky, starostlivo vypnuté a bielučké až hrôza; to všetko v prísnom a nemennom poriadku. Útulnosť, teplo, usporiadanosť a ja, cudzí, uprostred. Pochytí ma zúrivosť, vstanem, odsuniem na sekretári sklenené dvierka a ramenom zmetiem tie hlúposti na zem. S klopkaním padajú na koberec, zdá sa mi, že príliš ticho, aby prilákali z kuchyne Ivanu. Zodvihnem malý krčiažtek a plesknem ním o stenu. Ivana stojí vo dverách a udivene hľadí na mňa a na neporiadok a črepy. Zúrivosť sa akoby zázrakom pominie, je mi ľúto všetkých tých predmetov, kľaknem si a začnem ich zbierať a ukladať späť, hocičo urobím, nič ti nie je dobré, poviem, akoby na ospravedlnenie.
Čo… čo si to!? Vypadni, vypadni odtiaľto! Odsotí ma a začne zúrivo zbierať črepy. Choď preč, jačí, páľ, odkiaľ si prišiel. Stojím nad ňou a ruky mi ovísajú pozdĺž tela, rád by som jej pomohol zbierať tie črepy, ale ona len kričí.
Zo spálne sa ozve detský plač. Prebudil som Marcelku! Rýchlo vykročím, obujem sa, ledabolo na seba hodím bundu, nechávam za sebou to rozhárané teplo a vybieham do chladnej noci.

* * *

Vraciam sa späť tou istou krajinou, čo ráno. Hájiky po krajoch polí pod ošarpanou červenou oblohou očerneli, vyzerajú hrozivo a neprístupne, motor hučí do hluchoty a mňa drví zima. Upokojuje ma teplá svetelná elipsa, ktorá uháňa popred motorku a osvetľuje cestu, istotu mi dodáva mohutný chvejúci sa stroj medzi mojimi nohami, sála z neho energia a sila. Mám strach.
Chcel by som sa vrátiť do Pyrenejí. Keď som slúžil v légii, dostal som trojtýždňovú priepustku, zbalil som si vak a odišiel do hôr. Kráčal som chodníčkami v úzkych roklinách, potom som vystúpil vyššie, nad úroveň kosodreviny, kde jeden nepremyslený krok znamenal pád. Bol som šťastný v tej samote a nebezpečnej, rozľahlej divočine. Uvedomil som si tam, že som sa narodil pre tieto miesta, také nekomplikované, jednoznačné, prísne a vľúdne zároveň a cítil som sa vtedy ako ten tiger, čo sa prediera džungľou a ženie sa za korisťou a potom spokojne zaspáva v starostlivo ukrytom brlohu. Pil som vodu z potoka a vyjedal prstom konzervy; za súmraku som pozoroval, ako sa v osadách na úpätí rozsvecujú okná. Nikto ma nevidel a ja som tiež nikoho nespozoroval. Sľuboval som si, že sa tam po službe vrátim, postavím si zrub a budem žiť ako pustovník. Na útvar som sa vrátil špinavý a zarastený ako vlkodlak.
Nechávam mesto za sebou a ocitám sa v prázdnote tejto krajiny. Vraciam sa pustatinou; ani divočinou, ani sídlom - miestom, kde sa ukrývajú líšky, čo vyjedajú smetné koše a utekajú pred náznakom ľudskej prítomnosti, priestorom, kde sa schádzajú čudné figúry: tí čo bočia od ľudí, ale na útek nemajú odvahu.
A odvaha je len iný druh strachu, napadlo mi.

* * *

Celý zvyšok noci som presedel pred klietkou.
Pozeral som pomedzi mreže na tigre. Dôstojne a mäkko našľapovali na betónový podklad výbehu, dvíhali hlavy a vetrili neexistyjúce antilopy, sem tam sa pohašterili a uštedrovali si labami rany, aby precvičili zbytočné lovecké zručnosti.
Vzal som pílku s jemným listom a pílil zámok. Keď bola práca hotová, vstúpil som do výbehu. Keby ma teraz videla Ivana a Marcelka, tie by sa čudovali! Šelmy spozorneli, hľadeli na mňa a ja na ne: približoval som sa, vystieral som ruky, dlane obrátené k zemi v upokojujúcom geste. Tigre sa pustili ku mne a narážali mi mohutnými papuľami do rebier, akoby ma pozdravovali. Nemohol som prejaviť strach, lebo teraz som šaman.
Ľahol som si na studenú zem a ony sa ku mne pritisli a zohrievali ma.

* * *

Druhý deň ma z práce vyhodili. Musím si niečo nájsť.

Autor poviedky a ilustrácie Michal Hlatký (1979) bol ocenený prémiou v literárnej súťaži Poviedka 2008 Asseco solutions. Pracuje na rukopise svojej prvej knihy.

Uverejenné v denníku Pravda 15.10.2011