Ilustrácia (c) Juraj Puchovský

Václav Kostelanski

Incident s mačkami

Za ľudské duše dobre platia, často i s rizikovým príplatkom. Behať, zháňať a po pár dňoch uštvatý ako pes ľahnúť do postele. Vtedy tieto zapredané a nespokojné ma chodia mátať, nevládzem odolať a pravdepodobne nikto na svete by to nevedel. Hovoria mi, čo si to spravil, bránim sa, veď obchod je obchod a život je krutý, ty si chcela mať obrovský talent, vedieť krásne spievať a vidíš. Stačil jeden podpis a všetko máš, ale že si sa nevedela presadiť, to už nie je mojou vinou, zlez z tej police a nechaj ma spať. Brániš sa, vraj len v jednom regióne je vďaka mne tisíc dvesto rovnako talentovaných žien, nuž, len sa snažím uspokojiť požiadavky, na reklamáciu nemáš nárok. Veď vám vlastne plním sny a kto môže za to, že nechceš niečo originálne, niečo, čo nechce toľko ľudí. Bol tu trebárs chlap, ktorý chcel majstrovsky splietať povrazy, teraz viaže ručne aj oceľové laná a práce má toľko, až nevie kde mu hlava stojí. Ty však nie, spievať chcem vedieť, nuž spievaj, talent máš, nemrhaj ním pokiaľ si mladá, pretože život je krátky. Vtom ma nespokojná v diablových službách pohrýzla do odokrytého palca na nohe.
Keď sa človek zobudí a pamätá si takýto sen, nečaká nič dobré, len má zo seba zlý pocit. Navrch, keď bol do palca uhryznutý naozaj, tečie mu z neho krv a vo dverách do kúpeľne sa ešte mihne mačací chvost. No nič, umyť, obliecť a do práce.
Na chodbe tohto starého domu sa nikdy neotvárajú len jedny dvere. Pri každom vrznutí pántu vrznú i pánty na dverách mojej susedy, starej ženy, ktorá potrebuje mať všetko pod kontrolou, len svoj tucet mačiek ustrážiť nevie. Zamykám a vravím dobré ráno pani Krátka, dnes ma uhryzla tá čierna, idem na vyšetrenie. Šedomodrá hlava s natáčkami zmizne za zvuku pántov. Jedna mačka by mi nevadila, aspoň niet v dome myší, ale viac mačiek už vytvára smrad a to nie je v poriadku. Až si nájdem chvíľu času, musím pozrieť pod vaňu, tam asi bude diera, cez ktorú tá háveď ku mne lezie. Ale nemám čas ani len k lekárovi zájsť, aj tak, čo môže slušný človek dostať od mačky. Dúfam, že sa aspoň stará zľakne a dá si na ne väčší pozor.
Večer sa vraciam unavený a na chodbe bez žiaroviek na mňa vyletí starena podporovaná chórom vreštiacich zvierat. Nadáva spôsobom, aký by nikto od starenky nečakal, dokonca na mňa útočí. Preboha pani, veď vy ste chorá, kričím a utekám sa skryť. Nedbá a päsťami mi búši na dvere, huláka, že som vrah a zavolá políciu, vraj si nezaslúžim žiť. Veď tu sa už ani žiť nedá, kontrujem, ale bez úspechu, asi ma nepočula. Zmizla jej tá čierna a ja som ju zabil. Ťažko ju presvedčím o opaku, keď sa s ňou nemienim baviť. Snáď sa starena rýchlo unaví a ja v kľude zaspím.
Priznám sa, nespávam od toho výstupu pokojne. Dieru pod vaňou som síce zapchal fľašou od šampónu, ale na rímse za oknom mi tie potvory sedávajú stále a odkedy som našiel obhryzené a vlhké kreslo, už ani nevetrám. Mám tajne dúfať, že už čoskoro umrie a bude pokoj? Určite ma potom príde mátať, zatiaľ umierajú len mačky, nedbajú pritom na svojich deväť životov.
Vyčíslila mi to presne, podľa nej som ich už zabil sedem za dva týždne, čo je však podozrivé, stále nebadám, že by ich ubudlo. Pravidelne ma totiž doma vítajú oznamy nalepené na dverách môjho bytu, so stručným znením vrah! V schránke mám len zriedka poštu, zavše leták, každý deň ma tam však čaká oznam, že jej vraždím mačky.
Chápem človeka, keď zostane na staré kolená sám a zoženie si zviera. Len väčšinou sa vplyvom odlúčenia od spoločnosti to zviera stane lepším a rozumnejším, než všetci ľudia okolo. Tejto chudere musí byť nesmierne smutno, veď tam má celú liaheň mačiek, mohla by však brať ohľad aj na susedov. Ale prečo brať ohľady na druhých, keď sú to idioti a stále majú niečo proti tým milým nemým tváram. Málokedy z tohto boja vyjde človek ako víťaz, ach, keby ešte žil jej starý Miro, omlátil by jej hneď prvú mačku o hlavu. Ozaj, odkedy chudák umrel, nepočul som tu spievať ani jedného vtáka, začina mi to liezť na mozog.
Jeden večer ma prišiel pozrieť kamarát, venčil psa, nuž sa tu zastavil. Už na chodbe sa ten chudák trhal z vodítka, zavýjal ako zmyslov zbvavený a kým sme vypili po pohári vína, začal si hrýzť laby a zbláznil sa úplne. Vraj od tej návštevy ani raz nezaštekal, nezavrtel chvostom a odmieta žrať a aký to bol dobrý pes.
Na pravidelné večerné búchanie na dvere už nereagujem. Trvá i s nadávaním približne osem minút, potom nastane kľud. Nie však dnes, spoza dverí počuť hlas chlapa, že mám otvoriť, je tu polícia. Nakuknem a vážne, za starenou stojí uniformovaný a ešte nejaká ženská v civile zo spolku na ochranu zvierat. To je on, to je on, kričí nepríčetná suseda, to on mi vraždí mačky a žerie ich. Pán policajt, bránim sa proti absurdnosti, vidíte, že tá pani je chorá, neberte ju vážne. Samozrejme mi tá háveď vadí najmenej rovnako ako ona, ale predsa som človek, k vražde sa neznížim a nevidím rozumný dôvod, prečo by som mal tie špinavé zvery konzumovať. Dobre, pán v uniforme vie správne posúdiť realitu, musí ma však v rámci svojej povinnosti pokarhať a upozorniť, pretože pani sa sťažuje na netolerantné správanie voči mačkám a bojí sa fyzických útokov z mojej strany. Na druhú stranu, tiež tuto s milou pani musia skontrolovať môj byt, či nenájdu stopy po týraní zvierat. Nech sa páči dnu, vy nie! zastavil som starenu, ktorá už liezla dovnútra. Musim podotknúť, že jediný týraný som tu ja a týrajú ma mačky a táto stará. Nemôžem vetrať, nemôžem vyjsť z bytu bez toho aby ma zasypala nadávkami a ešte má na svedomí kamarátovho psa, ten sa tu chudák zbláznil. Ozaj, poďte sa sem pozrieť, keď už vás tu mám, vediem ho do kúpeľne, tadiaľto ku mne liezli a v spánku ma tá jedna beštia aj pohrýzla, ukážem vám to. Spolu s ponožkou som si stiahol aj necht, veru sa mi zdalo, že v poslednom čase zmodral a drží nejak slabo. Mávam hnilým prstom na policajta a na prekvapenie oboch, mi z neho kvaplo na dlažbu niečo hnedožlté. Mali by ste s tým ísť k lekárovi, radí mi, reku, chystám sa každým dňom, len viete, veľa práce, času málo.
Medzitým tá ženská presnorila bez úspechu obe izby a našli sme ju ako nevychovane hľadí pod pokrievky. Pani, nehanbíte sa? Nehanbí a pýta sa, čo dobré budem mať na večeru. Hydinové soté, žiaľbohu som nečakal návštevu, nezostane mi pre vás. Nevadí, vraví, nejako zvláštne to vonia, vábne a exoticky. To je indické korenie a prikryte to, kým mi neodveje všetok šmak. Poslúchla a oblízala si prsty. Vtedy si všimla moju nohu bez ponožky, vyvalila oči na farebný prst, rýchlo sa rozlúčila a bežala preč. Príslušník stihol len zasalutovať a zmizol za ňou.
Večeriam v kúpeľni, nemám totiž rád, keď mi niekto hľadí do taniera. Mal by som si zaobstarať rolety, lebo tie mačky mi už vážne vadia. Udierajú labami a hlavami na okno, škriekajú a bojím sa ísť ich zahnať, pretože stará čaká určite len na to. Pozerám na palec, prestáva mi chutiť, veď on hnije, nebolí, ale mám z neho strach.
Všetko plynie v zabehnutých koľajách. Nadávky, nervózne výstupy, suseda sa očividne scvrkáva, chradne. Naopak ja jedávam výdatne, na všetko som si zvykol, obrastám tukom a červenejú mi líčka. Len ten nešťastný palec, vlastne už celé chodidlo. Stále nemám čas zájsť k doktorovi a napadne mi to len vtedy, keď si tú nohu umývam. Necht mi nedorástol, naopak, odpadli i ďalšie štyri, hniloba sa zastavila a stále bez bolesti sa mi zo spodnej strany vytvotil pľuzgier, taký mäkký vankúšik.
Umrela. Zistil som to ja, nie, že by mi chýbali odkazy a nadávky na chodbe, ale predsa to boli jediné prejavy jej existencie a tie jedného dňa pominuli. Dokonca aj mačiek očividne ubudlo. Až keď sa z jej bytu začal šíriť smrad neporovnateľný s predchádzajúcim, upozornil som políciu. Vraj ležala na posteli v rozklade, sčasti obhryzená domácimi miláčikmi, nuž je to smutné, snáď už bude v dome pokoj.
Spím pokojne, vetrám, pretože už môžem, dokonca musím, rozliezol sa totiž ten zápach po celom poschodí. Zrazu sa zo spánku strhnem a určite sa mi to nezdalo, na chvíľu mi v obrannom reflexe vyleteli z pokazenej nohy pazúry. Vrah! Počujem známy hlas. Stará sedí na polici a nenávistne na mňa pozerá, vôbec jej pritom nevadí, že som len v trenírkach, je totiž strašne teplo. Všade po podlahe ležia mŕtve mačky. Všetky, ktoré som vraj zabil. Po vulgárnych prejavoch prechádza do útoku, na moje prekvapenie sa nedokážem brániť. Ona je duch a márne sa snažím roztrhať ju pazúrmi, prechádzajú ňou skrz bez účinku. Naopak ona, neviem ako je to možné, ma mláti zdochlinami hlava nehlava, no väčšinou hlava, len zavše netrafí, lebo utekám. Je rýchla, mrštná a nesmierne to bolí dostať mŕtvou mačkou po ústach. Veď som nič nespravil, tak prečo takáto pomsta. Dlho to trvalo, našťastie asi po hodine z ničoho nič zmizla, ľahol som si a nadránom nepokojne zaspal.
Zvláštna vec, totiž ráno som už nevstal. Neviem určite, či to všetko bol len sen alebo nie, faktom je, že pozerám na vlastnú mŕtvolu. Jednoducho ma v noci porazilo. Než som sa stačil spamätať, volá spoza kuchynských dverí nedočkavý úradnícky hlas, ďalej, ďalší, no tak! Nuž teda vojdem, nik iný tu nie je. Za kuchynským stolom sedí žena, že už na mňa čakajú vraví a ukazuje na dvere, ktoré som vo vlastnej kuchyni nikdy nemal. Len vojdem a hneď som pred súdom, mám zlé tušenie, či to nie je ten obávaný súd posledný. Tak to máme, spustil chlap v mózartovskej parochni, celý život planý, no na očistec by to stačiť mohlo, ale je tu incident s mačkami. S tým ja nemám nič spoločné, bránim sa. Tak teda mačky plus klamstvo, pokračuje, priznanie a ľútosť vám asi už nepomôžu, ale uľaví sa vám, no? Vôbec nič velebnosť, ako tu pred vami stojím, neviem o ničom, len, že mi prekážali a jedna ma uhryzla. Zrazu sa za ním otvorili dvere, zasmrdela síra a bolo počuť krik mučeného chlapa. Ej ha, dobre teda, zožral som ich niekoľko, len pár, uprel na mňa pohľad, dobre, presne sedemnásť som ich zjedol, priznávam sa. Na cesnaku, v hríbovej omáčke, na prírodno aj paprikáš som z jednej uvaril, tiež indické kari, z kostí som spravil vývar a z ostatných klobásy, ľutujem, plačem a prosím o milosť, snáď sa s tým dá ešte voľačo spraviť. Zaváhal a spustil, k vašemu dobru treba uznať, že voňalo to veľmi vábne, vráťte sa na sekretariát a nadiktujte tam všetky recepty, ja zatiaľ uvážim, čo s vami. Ďakujem vám velebnosť, splním, nadiktujem všetko, dovidenia. Popri diktovaní som premýšľal, aký usporiadaný život začnem viesť od tejto chvíle, aké dobré skutky sa naučím robiť a čo všetko pekné ma čaká. Žena sa usmiala, poďakovala, vraví nech sa páči a vedie ma ku dverám do obývačky, vravím vďaka, veď u seba doma trafím i sám, ale ona, že ma predsa vyprevadí, veď toto sa človeku nedeje každý deň, teda vďaka, otvorím dvere a zrada, bezodná priepasť, rev, plamene, síra a s pekelným rehotom ma kopla do chrbta.

Václav Kostelanski (1982) - Prozaik, dvojnásobný finalista literárnej súťaže Poviedka (prémia a hlavná cena). Pracoval ako vychovávateľ v dievčenskej polepšovni, v súčasnosti je nezamestnaný.

Uverejnené v Pravde 9.10.2011