Ilustrácia David Baffi

Čakanie na čas

Miriam Landae

Už som v inej dimenzii. Necítim žiadnu gravitáciu. Konečne. Bývam na prstenci, umelo vytvorenom, mohla som si vybrať: Chcete bližšie k súradniciam možnej gravitácie, alebo chcete stavebný pozemok pri krajoch? Gravitácia je mizivá, občas sa Vám môže stať, že zrazu začnete lietať. Áno, to som chcela! Perfektné. Domov chodím výťahom, trvá mi to dva dni. Stihnem prečítat presne 127-stranovú knihu. Murakami ma dostal, nevedela som sa zastaviť, kým nezastavil výťah. Uvažovala som, že by som asi dosť ľutovala, keby už vo výťahu nebola gravitácia a kniha by mi jednoducho odletela. Pozdravila som nových susedov. Nadšená scifi rodinka. Nahýňajú sa z okna, ako keby boli na Zemi. Už minule som im vravela, že ani nevedia ako a gravitácia poľaví, alebo, že ich kľudne môže oslepiť svetlo nejakej hviezdy, ktoré akurát doletí. Nie. Veselo otvárajú a vykúkajú. Je to nebezpečnejšie ako nahnúť sa z lietadla. Tento prstenec je dobrá vec. Mám na okolí dvoch susedov, okrem scifi rodinky tu býva maliar. Starý pán, neviem, čo chce kresliť. Tú tmu??  Okno má otočené do vesmíru. Od Zeme sme vzdialení asi 48 tisíc kilometrov, náš prstenec sa točí rýchlosťou Zemegule, cez deň máme deň, cez noc máme noc, ale všetko tu trvá nejak podivne. Neviem to odčasovat. Mám hodinky, mám dokonca aj kardio hodinky, ktoré mi počítajú pulz na jednotky pozemského času, ale stále to neviem odhadnúť. Musím pozerať správy. Dávajú ich ráno a večer, povedia, koľkáteho je na Zemi a koľko dnes trvá zísť dole výťahom a koľko časových jednotiek prešlo odvtedy, čo to povedali. Vraj to vysielajú z dákej družice. No tá vie asi všetko. Musela som odísť zo Zeme. Otras. Jeden otras. Dlho som nemala kam. Zem sa mi zliala do gule, že vraj modrá... To sme sa kedysi učili v škole. Zapamätala som si ten obraz. Modrá guľa so vzorne uloženými kontinentami osvietená slnkom, chladná voda, zúrivé pralesy, pokojné hory, teplé, mäkké trblietavé pobrežia, sálajúce nekonečné púšte… Zlialo sa to celé, ten zmätok, ten bordel, tá guča, čo nechcela vybuchnúť... Posunuli sme sa vyššie. Leveli sa zmenili. Prstenec je zvláštne miesto. Dimenzia, kde vypadáva čas, gravitácia, kvetiny z okna, len neprísť na okraj. Dá sa vôbec spadnúť dole? Teraz mi napadlo, že noví susedia vlastne neboli na domovej schôdzi. Správca prstenca nás upozornil, ako sa správať. Prstenec má svoj rozmer, pohybovať sa treba maximálne v dvoch tretinách šírky. Ak by sme prišli na kraj, nedá sa povedať, čo by sa stalo. Či budeš padať hore a či dole, alebo poletíš. Individuálne. Musíš si stále kontrolovať časovač, nikdy presne nevieš, kedy sa zotmie, zotmie sa zrazu, zrazu vyjde slnko, nikdy nevieš, aká bude v ten deň gravitácia. Treba nosiť olovený kamienok vo vačku… Treba sa natierať vysokým ochranným faktorom. Aha, tak preto sú tí susedia spálení. Sú to scifi raci. Fakt neboli na tej schôdzi. Tým to ešte potrvá, kým sa tu zorientujú. Šla som behať. Musím nosiť olovený drôt. Priviažem si ho o dvere a bežím. Mám reflexné šponovky, tričko a čiapku a ešte také potítka. Tie, keď sú nasiaknuté potom, začnú blikať. Šupnem si karnitín a blikajú ako besné. Čo ja viem, kade bežím a koľko. Čas nehrá úlohu, prstenec sa točí, krajina sa zmení. Ráno bývam pri umelo vytvorenom jazierku, večer pri starej šope, kde sú dvaja psy. Čo ja viem, z kade sa tu zobrali. Možno aj ja niekde bežím, kde nemám. Možno som o dva dni neskôr doma niekde u iných. Aj tak zázrak niekoho stretnúť. Prstenec sa točí vždy rovnako rýchlo, aby nasimuloval fyziologický deň a tým aj procesy v tele. Akurát, že ak sa rozbehnem a gravitácia mi pomôže, často skončím na úplne opačnom póle. Olovený drôtik ukazuje, že som 589 kilometrov od domu. Gravitácia zas nefungovala, ale tep mám dobrý, ešte chvíľu a rozhodí ma. Rozletím sa na molekuly? Uvidela som šopu so psami. Tak zas som doma u iných? Chcela som sa otočiť a ísť zas niekam, ale psy sa rozbrechali a ja som ostala stáť ako prikovaná aj s gravitáciou.
“Mio, prestaň” priplazil sa po zemi chlapík. Už som ho párkrát zahliadla. Stále sa plazí, asi má problémy udržať gravitáciu, alebo jednoducho má problémy. Na kolenách mal chrániče. Aha. Tak mu to nejde. Nie je to len momentálny stav.
„Ahoj, som Ivan. Už som ťa videl, ako behávaš, nechápem, ako to dokážeš?”
“Ahoj. Teší ma. Eva.”
„Ešte som na to neprišiel… Ale zohnal som si chrániče.” usmial sa. Kľakla som si, aby sa necítil malý. Musí to byť otravné. Stále len liezť po štyroch.
„A nejde ti to? Skúšal si sa postaviť?”
„Jasné! Vždy som odletel… Hrozné. Písal som aj správcovi, že čo robím zle. Veď nosím aj tie olovené kamene vo vačkoch a nič. No fakt, ako môžeš behať??”
„Čo ja viem, som tak naučená.”
“A psov sa nemusíš báť. Kľudne môžeš dobehnúť, kedy chceš. Nič ti neurobia.”
Pozrela som sa na motúz, bohvie koľko času sa tu rozprávame. Skoro 600 kilometrov. Radšej pobežím späť, to je dosť... Začala som sa pomaly priťahovať a gravitácia frčala so mnou, za polhodinkovú jednotku som bola nazad. Inak, perfektný čas, keby niekomu na tom záležalo. Trafila som sa do domu a zaľahla som. Môj krásny život na prstenci. Som tu len ja. Pohybujem sa kde chcem, ako rýchlo chcem. A môžem aj vzlietnuť. A necítim. Bolesť, nič... Žiadne chrániče nepotrebujem. Vstúpila som do výťahu s ďalšou knihou od Murakamiho. Boli tu so mou ešte dvaja ľudia a scifi susedia. Tí si mysleli, že keď sa ide výťahom dva dni, musia si brať so sebou rezne. Vidno, že nemajú pojem o čase. Neznášam vyprážané. Strašne to smrdí a chrúme pod zubami. To si dám radšej to čierne vajco, čo som jedla minule. Rezne bolo cítiť na celý výťah, otras. Kebyže môžem, vystúpim. Ale nemám kde a vlastne možno už čoskoro budeme na Zemi. Rýchlo nakúpiť, navšttívíť rodičov, babku a zarobiť nejaké peniaze podstivou prácou a zas výťah hore. Učím ľudí dýchať. Nádych, výdych. Pravidelne. Kardiovaskulárny systém rovnomevne nahromadiť krvou, prelievať ju, okysličovat. Spaľovať kyslík, frčať na plný plyn, ale dýchať. Mamy pred pôrodom, starci pred smrťou, astmatici pred záchvatom, hypertonici pred infarktom, utopenci pred zadusením… Tých všetkých to učím. Dýchaj. Nos, ústa. Dnu a von. Výťah hore. Čo to je?? Ešte nie som ani v polovici knihy a už stojíme? Otvorili sa dvere a dovnútra sa doplazil Ivan. Zmeral si ma od päty až po hlavu. Tmavomodré kozojebky na 7 centimetrovom opätku, čierne koženné nohavice, blúza s vtákom Kiwi, modré naušnice…
Vypleštila som na ňho oči: “Čau, to kde si nastúpil?”
“Ahoj.” vypadlo z neho. “Vypadol som.”
“Zas si sa skúšal postaviť?” Ešteže nie na hlavu…
“Už som aj stál, normálne som sa pohyboval, ale kydol som dole, ja neviem, veď som bol v prostriedku prstenca a zrazu nie?!”
Zrazu. To je ten pojem. Šli sme spolu vo výťahu asi jeden a pol dňa. Bolo to super, aj sme sa trochu pripili. Ivan si totiž dal do vačkov okrem olovených kameňov aj fľaše tequili. Myslel si, že mu pomôžu udržať gravitáciu. Neskutočne bozkáva. Úplne ľahučko, akoby mi dal pusu vietor, zacítiš náhly tlak, no nebolí ťa, zavrieš oči a krútiš sa rýchlosťou svetla. Pusa ostane nalepená, lížeš, nedočkavo hltáš, môže to pominúť. Zrazu. Dvere výťahu sa otvorili, začala som utekať, narušená gravitácia nepustila. Dal sa znova na štyri a plazil sa. Doma som bola prvá, ešte som sa stihla osprchovať a umyť si hlavu. Prišiel až keď som varila večeru. Zo vzduchu sme jedli kung pao, musel sa celý čas držať postele, ja som lietala…
Moje srdce nevie dýchať. Mám všetky stavy. Topím sa, rodím, mám záchvat, zomieram, infakrtujem…

***

Svitlo. Drsné svetlo ťa núti otvoriť oči. Nie je to nepríjemné, len je to zrazu. Neležal vedľa mňa, pozrela som sa o kúsok vyššie. Bol nad posteľou zakrytý paplónom. Chytíme sa? Prečo aj tu slzy padajú dole.

Uverejnené v denníku Pravda 1.10.2011