Ilustrácia Juraj Cajchan

Boris Lilov

Ako sa varí… (poviedka)

Všetko už bolo povedané.

Dokonca aj to, že už bolo všetko povedané.

„Prečo už konečne niečo nenapíšeš?“ spýtala si sa ma.

Bože, toľko zážitkov a ja nemám o čom písať, to je trestuhodné. Ale opisovať život je ako by som sa snažil nakresliť kocku v jednorozmernom priestore.

Hm, mohol by som písať o nás dvoch.

Spýtala si sa ma: „Budem tam aj ja?“

Povedal som ti: „Iste, zlatko, ako by si tam mohla chýbať práve ty?“

Zlatko, tak už si tu. Koho ešte pridáme?

Ulica je kartotékou karikatúr. Stačí vyliezť pred dom, zalistovať a vybrať si. Tí najnenápadnejší sú najzaujímavejší. Prečo márniť čas a písať o krásnych dlhonohých, dlhovlasých a krátkozrakých slečnách? Toto predsa nie je plátno či fotografický papier.

Každé napísané slovo o vizuálnej kráse je príšerným mrhaním. Tak ako je mrhaním našich schopností dorozumievať sa, čítať a písať, pokiaľ sa zaoberáme zjavnými hlúposťami.

Spýtala si sa ma: „Ako to myslíš?“

Povedal som ti: „Vieš, ako je fascinujúca taká kvantová fyzika? Alebo genetika či evolučná biológia? Etológia, etymológia? Matematika? Literatúra…? Nechápem, ako môžu ľuďom stačiť tie farebné obrázky, keď sa okolo nich, v ich bezprostrednej blízkosti dejú také úžasné veci.“

Oni ich jednoducho nevidia.

„A ty áno?“ spýtala si sa ma a nežne si sa ku mne privinula.

„Asi by som mal byť skromnejší, čo?“ povedal som a dal ti pusu na čelo.

Príbeh. Ten nesmie chýbať. Vývoj. Pohyb. Zmena. Pochopenie. Precitnutie.

„A o čom to vlastne bude?“ spýtala si sa, keď si sa trochu spamätala a prevalila sa na svoju stranu postele.

„O láske,“ povedal som automaticky. Ústredným motívom musí byť láska. Možno klišé, ale ako som vravel, už sme schopní tvoriť len viac či menej podarené variácie na existujúce témy.

„A čo príbeh?“ nadhodila si ešte trochu zadýchaná. Nie je nič krajšie ako čerstvo uspokojená žena.

„Musí byť hlboký a poučný, aby ľuďom otvoril oči. Aby si ho dobre zapamätali a spomenuli si naň, keď budú riešiť vo svojom živote nejaký zložitý problém.“

„Ale to je prvoplánové, tak ako tie články vo farebných novinách.“

Mala si pravdu, usvedčila si ma.

„Tak dobre, bude ľahký a poetický, vyvolávajúci emócie.“

„To znie lepšie,“ pritúlila si sa ku mne.

Áno, raz som videl plakať nejakú ženu v električke. Čítala knihu.

Bolo ráno a nad lesom sa dvíhal ťažký olovený opar. Oheň v klubovkách vyhasol a dnu sa zákerne vkrádala zima. S nevôľou som opustil najkrajší biologický generátor tepla na svete a šiel som zakúriť. Ako vždy, aj tentoraz zablikali v mojich očiach tie pradávne svetielka, keď sa po chvíli rozhorel.

Rozospato si zabručala, čím si mi chcela naznačiť, aby som sa vrátil.

„Bude pekne, pôjdeme sa pozrieť k tým kameňom, čo ich stále spomínajú domáci,“ navrhol som.

Posadila si sa na posteľ. Očká si mala úzke a napuchnuté, líca a čelo otlačené, vlasy strapaté. V noci sa s nami musí diať niečo nepredstaviteľné, keď sa vieme do rána takto zmeniť.

Kráčali sme po štrkovej kopaničiarskej cestičke a obdivovali zelené odtiene okolitých polí. (A keby som chcel byť patetický, poviem, že tak nejak si predstavujem svoj posmrtný život.)

„Malo by to byť vtipné,“ povedala si odrazu. „Neznášam nudné a mudrlantské úvahy.“

Tak to ťa asi sklamem, zlatko.

„Daj tam aspoň nejaké tie svoje slovné hračky,“ dodala si a zasmiala si sa, pretože si si možno spomenula na môj obľúbený jazykolam.

„Takto trtká tatko?“

„Hej,“ zachichotala si sa.

„A nevieš mi poradiť aj to, ako to tam mám prepašovať?“

Krajinou sa vlnili kopce, lúky a chodníky. Pretínala ju stará kľukatá železničná trať. Mosty, vysoké pylóny, tunely.

Prišli sme na pomedzie lesa. Od okolitých polí ho oddeľoval potok a spájal ho s nimi mostík. Pri potoku, trochu mysticky nazvanom Kostolník, stál starý mlyn.

„Som smädná,“ povedala si. Zložil som batoh a vytiahol z neho fľašu s vodou. No len čo som ju odskrutkoval, spoza rohu sa vyrútili dve psiská a začali na nás zúrivo štekať. Od preľaknutia mi fľaša vypadla z rúk a to tak nešikovne, že sa na zem vylial takmer celý jej obsah.

„Tu máš,“ podala si mi dva väčšie kamene. Stáli sme od nich na niekoľko nebezpečne málo metrov.

„Zbláznila si sa? Nebudem to po nich hádzať!“

„Nesmieš prejaviť strach. Vycítia to.“

Chvíľu sme s nimi hrali tento zvláštny poker, kým sme ho nakoniec ako dve vznešené koruny tvorstva vyhrali. Stačili k tomu kamene v rukách a presvedčivé vnútorné odhodlanie použiť ich.

Keď prestali štekať, začali sa správať trochu zmätene. Boli sme votrelcami na ich výsostnom území, ktorí ich prinútili akceptovať svoju prítomnosť. Odrazu odbehli kamsi za roh.

„Prepáč mi tú vodu,“ povedal som. „Spýtame sa vnútri.“

Vošli sme do dvora, ktorý bol plný haraburdia. Starých plechov, hnijúceho dreva a bujnejúcej buriny. Okrem štyroch spokojných sliepok a jedného nafučaného kohúta tam nikto nebol.

„Dobrý deň,“ zvolal som, ale na scéne sa objavili len psy, čo sa pred chvíľou zľakli našej nebojácnosti.

„Počkaj,“ zakričal som za tebou, ale to si už bola vlastne dnu.

Bola tam tma. Aspoň spočiatku, kým si oči neprivykli. Potom k tme pribudol aj neporiadok.

Stáli sme v malej kuchyni. V rohu bola stará kachľová pec, v ktorej tlelo drevo. Jeden zaprataný stôl a plný drez. Starý, rozheganý vyrezávaný príborník. Všade hrnce, špinavý riad, handry, zvyšky jedál. Igelitky.

„Útulné,“ povedala si s úsmevom.

„Dobrý deň,“ urobil som druhý pokus. Opäť nikto neodzdravil.

Nazrela si do vedľajšej izby a hneď sa v nej stratila. Kým si sa znovu ukázala, opláchol som fľašu a načapoval do nej vodu.

„Zdá sa, že sme tu sami,“ zahlásila si a pohla si sa smerom k stolu, kde ťa čosi zaujalo.

„Je to trochu… hlúpe. Poď, máme vodu, ideme.“

„Počkaj,“ dotkla si sa rukou akejsi knihy, čo ležala na stole. „Pozri,“ povedala si, keď si ju obrátila tak, aby sme videli obálku. Mala starú, rozpadávajúcu sa koženú väzbu.

„Nemali by sme…“ snažil som sa protestovať aj proti vlastnej zvedavosti. Opatrne si otočila list, aby sme videli titulku.

Ako-tak sa mi podarilo rozlúštiť písmo tlačené švabachom. Stálo tam: „Kterak wařiti a chutně připrawiti mnohá masytá a postnj gjdla.“

„Stará kuchárka,“ povedal som viac-menej zbytočne.

„Vydané v Skalici, roku 1835,“ zašepkala si a ihneď si nalistovala nejaký recept.

„Nadjwané kuřátko. Wezma dwě wagjčka, uwař ge na twrdo, olaupage ge, na drobno s petrželným kořjnkem, přidage hrudku nowého másla, usekey, wraz do toho gedno wagjčko, osol, pak zázworem, pepřem a kwětem okořeň, a tak tjm kuřátko naděg, pak w howězý políwce, uwař: můžeš, gakau chceš, zásmažku na to udělati.“

Dostal som hlad.

Ty si zas dostala chuť na mňa.

„Bude tam aj sex?“ zašepkala si mi do ucha tesne predtým, než si sa doňho zahryzla.

„Šibe ti?“ No môj strach ťa rajcoval ešte viac.

„Nadívané kuřátko,“ zaševelila si a neomylne si mi rukou našmátrala rozkrok.

„Ty nie si normálna,“ protestoval som. Už si ma však nevnímala.

„Vezmi dvě vajíčka…,“ – môjtybože! – „...uvař je na tvrdo…“ – zbláznila si sa? – „...s petrželným kořínkem…“ – počula si? Ten zvuk… – „...vraz do toho…“ – niekto sem ide! – „...okořeň...“ – prestaň, ach, prestaň! – „...v hovězí polívce…“ – rýchlo, rýchlo! – „...zásmažku…“ – áno! – „...na to udělati…“ – áááách!

Dvere sa otvorili a stála v nich starena. Ako z rozprávky. Len som hneď nevedel, či dobrá babka korenárka alebo zlá ježibaba.

„Kto je tu?“ opýtala sa smerom k nám.

„Je slepá?“ zašepkal som zapínajúc si nohavice.

„Hovorí sa nevidiaca,“ opravila si ma.

„Dobrý deň,“ pozdravil som. „Prepáčte, že sme vám sem tak vtrhli. Šli sme len okolo a potrebovali sme si nabrať vodu. Nehnevajte sa.“

„Ále,“ mávla starena rukou a doširoka otvorila takmer bezzubé ústa. „Jak ste došli ve zlém, chodte kčertu, jak v dobrém, pomóžte mi aspon v nečem.“

V ten deň sme ku kameňom už nedorazili. Ani na druhý deň. Vlastne ani neviem, koľko času prešlo, kým sme pochopili, že sme uviazli v tomto starom mlyne, ktorý nás nechcel prepustiť zo svojich útrob. Ja som rúbal drevo, opravoval podlahu, steny a strechu, kvapkajúce vodovody, pokazené svetlá, zástrčky a vypínače, pálil domácu slivovicu. Ty si upratovala v dome a na dvore, umývala si trámy a hrady, zašívala si záplaty na starých obliečkach, plela si záhradu, natierala drevené zárubne a okná. A starena nám celý ten čas varila podľa svojej kuchárskej knihy z roku 1835.

„Nemáš pocit, že nám do toho jedla niečo dáva?“ spýtala si sa ma raz nečakane.

„Nebuď paranoidná,“ odbil som ťa.

„Ako dlho tu už sme?“

„Ja neviem. Rok, dva, desať?“

„Nechcel si písať tú poviedku?“

„To už je dávno.“

„Ako je možné, že sme prestali vnímať čas?“

„Možno je tu nejaká patogénna zóna.“

Mal som pocit, že nestarneme. A ani starena nie a nie umrieť.

„Je ti tu zle?“ spýtal som sa ťa.

„Práveže nie a to ma tak trochu desí.“

„Mali by sme sa vrátiť.“

„Myslíš?“

„Hej. Pripomína mi to takú tú insitnosť slovenských rozprávok a poviedok.“

„Rázovitosť, magický realizmus?“

„Presne. Takto skončiť nechcem.“

Hneď na druhý deň sme sa rozlúčili vyhovárajúc sa, že hľadáme svoj osobný príbeh. Starena nám požehnala, zabalila koláče na cestu, spravila krížik na čelo a spolu so psami a sliepkami nás vyprevadila k mostíku cez potok Kostolník.

„Milá babka,“ nadhodil som cestou.

„Áno, som rada, že sme ju nemuseli položiť na lopatu a hodiť do pece.“

„Naše rozprávky sú kruté metafory, ktoré sa však vždy skončia dobre.“

„Len zdanlivo dobre, zlatko, len zdanlivo.“

„Ako to?“

„Aj Janko s Marienkou sa nakoniec vrátili k svojej ľahostajnej matke, ktorá po nich ani nenechala vyhlásiť pátranie.“

„Cynička,“ povedal som ti, ty si sa rozosmiala a rozbehla si sa preč, čakajúc, že za tebou tiež pobežím.

„Hlavne, aby to nebolo moc dlhé,“ povedala si mi, keď som si konečne sadol k počítaču a spustil textový editor.

„Prečo?“

„Čas je vzácny, ľudia nemajú kedy čítať nejaké ságy a traktáty.“

Ja viem. Čas je rozdelený medzi prácu, rodinu a televíziu. Navyše značne nespravodlivo. Aj farebné noviny to už pochopili. Preto skrátili dĺžky článkov na nevyhnutné minimum a novonadobudnutý priestor nahradili väčšími titulkami a farebnejšími fotografiami.

„A skončí sa to dobre?“ spýtala si sa zjavne si uvedomujúc, že ma už trochu zdržuješ.

Ako vravíš, zlatko, čas je vzácny.

„Čo myslíš?“ Viem, že odpoveď otázkou nemáš rada.

„Podľa mňa by malo, inak si ťa čitatelia viackrát neprečítajú.“

„Mám byť teda podľa teba prvoplánový? Nadbiehať komerčnému vkusu priemerného konzumenta? Nie sú to náhodou práve slabí spisovatelia, nazvime ich grafomanmi, ktorí kazia čitateľov, ako keď rodičia rozmaznávajú svoje deti tým, že im všetko kúpia, len aby si to u nich nepokazili?“

„Áno, daj tam ten hepiend, ale neurob to tak okato, rozumieš?“

Už-už som mal na jazyku otázku, či sa za mňa vydáš. Pri tvojich slovách som si to však rozmyslel, pritiahol som si ťa k sebe a vlepil ti jednu dlhú vlhkú pusu. Potom som ťa otočil o stoosemdesiat stupňov a buchol ťa jemne po zadku ako kobylu, aby si odcválala preč.

Mal to byť príbeh o chlapíkovi, ktorý sa snaží pochopiť svet okolo seba, prežíva svoju veľkú lásku a zároveň hľadá námet pre svoju poviedku. Nič svetoborné, ale veď to už vlastne vieme. Hlboko som sa zamyslel a napísal som prvú vetu:

Všetko už bolo povedané.

Boris Lilov (1977)
Autor zbierky aforizmov Mimikry a masakry. Publikuje prózu a aforizmy na internete a v tlačených periodikách. Spoluzakladateľ občianskeho združenia Literis, zameraného na podporu a prezentáciu pôvodnej umeleckej tvorby.

Uverejnené v Pravde 10.9.2011