Ilustrácia poviedky (c) Martin Gerboc:  “Dog (Necromancer)”
(2007, 134,5 x 149,5 cm, kombinovaná technika, súkr. zbierka)

Václav Kostelanski

Čo to tu máte za poriadky!

No ale toto? Nevedel, len zacítil takú poriadnu po papuli, zabolelo, prehlo ho, nespadol, ale ako sa spamätával, videl partiu chlapcov, z ktorých najväčší je vždy hovädo a len tak, aby bolo všetkým menším jasné, dal jednému z nich facku a hotoval sa na druhú. Menší ušiel. Ale ako sa pán spamätával, vidí, že žiadni chlapci tu nie sú, pretože, čo by aj robili v lacnom bodreli, ale nebuďme zlí, on tu je len preto, že na drahší nemá a tá divná pani pozerá, že čo sa to s ním robí a od prekvapenia si silónky nestiahla nižšie ako po kolená. No pekne dole, aspoň z jednej nohy, za toto veru slušný človek nezaplatí a aj po takto zvláštnej veci sa spamätá rýchlo, veď sa sem tešil a od huby si odtŕhal už od utorka, tak šup na vec, ale ako sa blížil k ležadlu, dostal ďalšiu zo strany a vrhlo to ním až dakde za vankúše, kde prevrhol čínsku dózu s kondómami a pani skríkla dačo o príplatku, nevadí, pozerá na črepy a kdesi v nich vidí nepríčetnú ženu s divou tvárou a rybími očami, podobnými ako má Katka, ktorej tento afektovaný výstup ukončil utrápený muž, čo vyzerá akoby hrdinsky po rokoch vyliezol spod papuče, razantným a vysokoenergickým zauchom, ktorým nielenže zarazil krik, kvôli zabudnutému mlieku v obchode, ale aj posunul ženu nešetrne o dobré dva metre bokom. Hm, chlap si trie boľavú hlavu a bol by sa aj zamyslel, že čo to má znamenať, keby pani už nemala pančuchy dole, neupratovala črepy a nekontrolovala, či nie sú prezervatívy narezané. Aký pekný pohľad, keď jej do tváre nevidno, zvrhlo sa zasnil a chcel chytiť, keď vtom dostal po chlípnej paprči dačím štipľavým a skôr než zahrešil, dostal slabú zospodu po sánke, ale ešte aj spakruky a než sa striasol, uzrel typickú učiteľku, ako šľahla vysokému mládencovi s pubertálnymi riedkymi fúzikmi a hlavou kučeravou ako karfiol, pred tabuľou tridsaťcentimetrovým pravítkom po pravej ruke, ten sa po čerstvej mutácii zasmial akýmsi divným zvukom, tak mu teda plesla jednu zospodu, keď na líce nedosiahla a aby ušetrila ďalší pohyb, dala mu kostnatou rukou s odporne tenkou priesvitnou kožou ešte aj cestou späť a ziapala, že ona mu veru vysvetlí, čo to je dokonavý vid.
Čo to tu máte za poriadky! zreval chlap a dáma sa ohradila, že ak sa mu nepáči, nech pokojne ide alebo nech tie črepy pozberá on. To určite, črepy ani šváby mi nevadia, ale mlátiť ma? Za to si veru nepriplatím. Žena na neho pozerá a premýšľa aké to asi bude s retardovaným, ale čo, je profesionálka s mnohými a mnohými rokmi praxe, s predstieranou zmyselnosťou si líha na ležadlo a keby nezašušťal igelit natiahnutý pod plachtou, možno by vyzerala ako roztúžená manželka s deťmi na vysokej škole a možno nie, ale to nevadí, keď je to za takéto peniaze, na vek a tvár sa nehľadí, víťazia pudy a pán zabúda v objatí ženy na všetko zlé, hlavne na to, čo nechal doma. A ako neobratne zhodil zvršky a hrabe sa k žene, vrazilo mu dačo ťažké a rýchle do boku, odletel a zaskučal skrútený v rohu a cez slzy vidí, ako dajaký veľký chlap s holou hlavou a štyrmi zárezmi na mäsitom zátylku nakopol opitého chlapa lezúceho po štyroch do rebier s výkrikom, že robí hanbu národu a ten, rozcitlivený rumom, kopancom a touto silnou vetou pustil do gatí, na čo statný národovec pľuvol a ťažkým krokom šiel preč.
Hej! Vzmužil sa pán a v celej svojej nahej statočnosti sa vztýčil pred ležadlom plný hnevu, žlče a hormónov a chcel nabrýzgať na úroveň podniku a na čudné maniere, no len ako ústa otvoril, akoby mu šplechlo dačo do tváre a cez pysk dostal jemnú facku, ktorá nemá ublížiť telu, ale duši a vidí stolík v reštaurácii tak vychytenej ako dovolí peňaženka sústružníka, kde sedí muž a žena, obaja s červenými karafiátmi v klope a výrazmi stratených ľudí a pani chrstla červeným vínom a muž nechápal, tak mu ešte plesla po tvári nedbajúc, že ešte prežúva vysmážaný syr a on stále nerozumel, alebo rozumel, len má ten tupý výraz stále, tak mu teda povedala, že je hnusné zvrhlé prasa a to, čo povedal sa veru slušnej žene nehovorí a ak napísal do inzerátu, že je vysokoškolák a hľadá úprimný dlhodobý vzťah plný lásky, pokoja a porozumenia, tak je teda ešte aj klamár a na zlej adrese a rovnaká sviňa ako všetci chlapi.
Teraz tam chlap stojí a stále chuť nestratil, len sa mu zdá, akoby ho staré hriechy dobiehali a vyplácali mu trest, ale čo, žena pomaly chladne a to nemožno dopustiť, pozerá na neho s obavami, vidí, že dačo nie je v poriadku, ale robota je robota a peniažky treba, vraví no poď zlatko, nevymýšľaj už a poď si užiť pár krásnych chvíľ, lebo z hodiny už máš len dvadsaťpäť minút a nevyzeráš, že by si mal peniaze a výdrž na ďalšiu, šup!
Šup! Vrhol sa pán na ženu predstierajúcu vášeň, skočil a dopadol na tvrdé, akoby hubou, lakťami a kolenami na betón, au, au, kričí, zvíja a sa pani sa tieto jeho praktiky veru nepáčia, okúsila už za život hocičo, ale takýto rev a zvíjanie sa muža, ktorý síce leží na nej, ale chytá si všetky časti svojho vlastného chlpatého tela, veru nie. Skučí a reve a plače a žena by sa rada vymanila spod toho mastodonta, ale je priľahnutá ako novorodenec matkou a lapá po dychu a pán vidí dieťa na bicykli, ktoré má jeho tvár, ako letí dole briežkom a ukazuje deťom jazdu bez rúk a predvádza sa pred dievčatami, ktorým inak pridvíha sukne a ťahá ich za vrkoče a v jednom chlapcovi vzbĺkol hnev a hodil kameňom do predného kolesa a už ďalej dole briežkom pokračuje len jazdec a derie ústa, lakte a kolená o asfalt a reve ako dieťa a nie ako hrdina, ktorým pred chvíľou bol a všetky deti sa mu smejú a tuším zazrel ako Zuza pobozkala na líce útočníka a chechtaním ušla a on tam leží celý boľavý a vidí, že bude mať ohromné chrasty ako prvák a bude si ich strhávať, lebo má z toho zvrhlý pôžitok a keď sa nikto nebude dívať, zavše jeden strhnutý kúsok aj zje.
Fuj! Skríkol chlap a žena to vzťahovačne vzala na seba, hotuje sa na nadávku, ale on ju predbehol a tvrdí, že je z kameňa a žena by mala byť príjemne mäkká a tvárna, aby bolo za čo chytiť a zvlášť v jej veku a ona oponuje ešte horšie, kričí, aby vypadol a na recepcii zaplatil a on vraj, keď si nevrzol, za stratu času veru groš nevyplatí, že alebo na to skočia a spravia, po čo prišiel, alebo ušetril a s nepríjemným zážitkom pôjde preč a veru keby sa nehanbil za túto návštevu a nepokazil si tým dobré meno, všade by roztrúsil ako si v tomto podniku zákazníkov ctia a ona kričí, že chyba je veru v ňom, robí zo seba debila, hádže sa o steny, reve a kričí a ona sa snaží a on, jelito, sa k ničomu nemá a ako bola takto rozohnená, pán trochu vychladol a zistil, že jej to neskutočne svedčí a zmohol sa ešte na jeden výpad, zostalo mu ešte pár minút a objal ju a zaručal ako tur a tisne ju lepkavým telom k ležadlu a cíti, že do neho vošlo sto čertov aj s chvostmi a kopytami a bude pánom sveta a ukáže jej po čo prišiel a bude sa jej to páčiť a výskať bude ako mladé dievča zo Sľuku a pani zostala zarazená, nevie či sa brániť alebo smiať a pochopila, že sa vzchopil a reku, nech spraví čo vie a pán sa zdá byť mocný a odhodlaný a vrhol ňou na ležadlo a vie, že táto chvíľa je jeho a pani to vie tiež a aj sa trochu teší a v polovici ďalšieho z mnohých výkrikov pán zostal v kŕči a bez hlasu a zlomilo ho v polovici, otvorilo ho a klesol na kolená a z diery v bruchu z neho vyliezajú všetky zlá a hriechy a je ich viac ako tých sto čertov, vracia sa mu pred oči všetko to, čo videl pred chvíľou a čo boli len malé tresty a bolo to nič proti všetkému, čo z tej čiernej duše vylieza teraz, lebo už nemohlo byť vnútri a tí diabli, ktorí s vycerenými zubami toto svinstvo žerú, po každom zlom skutku rastú a zväčšujú sa a pán sa scvrkáva a až sa nažrali, zmizli, len smrad po nich zostal a chlap sa zavrel a zostal prázdny a potrestaný a než sa štetka spamätala, vrútil sa dnu statný chlap, čo tu dáva pozor a päsťami nešetril a bil a bil a kopal a vzal z gatí peňaženku a z nej všetko aj drobné a chlapa v polobezvedomí si prehodil cez rameno a šiel ho vyhodiť dozadu za plot ku potoku, kde už ani polícia nechodí zberať ľudský odpad, tam sa len človek preberie a ide kam vie, alebo ho na druhý deň prídu zahrabať, keď už si z neho samo peklo živú polovicu zobralo.

Václav Kostelanski

Prozaik, dvojnásobný finalista literárnej súťaže Poviedka (prémia a hlavná cena). Narodil sa v roku 1982 v Považskej Bystrici, žije v Trnave a pracuje ako vychovávateľ v dievčenskej polepšovni. Pripravuje debutovú zbierku poviedok.