Ilustrácia Juraj Puchovský

Balla

V mene otca

Viem, že sa hneváte na otca,” povedal muž, ktorý prišiel za mojím mladším. Mladší ho usadil v kancelárii. Muž vysvetlil, že chce odo mňa kúpiť auto s prívesom, ale vie, že technická dokumentácia prívesu ostala po mojom náhlom odchode v dome na Loveckej.
„Hneváte sa, ale to nerobíte dobre,” pokračoval. „Nenávisť sa človeku vráti. Nespravodlivý postoj, postoj sudcu… Váš otecko vám nikdy neublížil, nesúďte ho! A je mu ľúto aj vašej mamičky. Ľutuje, čo s ňou bolo.”

„S ňou niečo bolo?”
„Áno.”
„A on to ľutuje? Nevie, že on bol príčinou toho, čo s ňou bolo? Ak vôbec bolo.”
„Pán inžinier, nebuďte taký. Aj vy ste si iste všimli, neboli ste predsa už malé dieťa, tie jej stavy. “
„Aké stavy?”
„No, v pivnici.”
„Jej stavy v pivnici?”
„Keď tam kopala.”
„Prasklo potrubie, tak kopala. Kto iný by kopal - otec? Ten trucoval v záhrade alebo v garáži. Alebo hovoríte o tom dávnejšom kopaní v pivnici? Keď ju prerábali? Veď vtedy kopali spolu, on aj mama! Otcov brat, čo postavil náš dom, urobil takú plytkú pivnicu, že sa v nej nedalo ani vystrieť. Mama s otcom ju prehlbovali. Toto ste mysleli? Inak neviem, o akých divných stavoch v pivnici hovoríte.”
„Takže aj váš otecko kopal v pivnici?”
„To vám nepovedal? Hej, spočiatku kopal. Neskôr ho začali chytať raple. Ale dovtedy kopal. Otecko… keď ho tak chcete nazývať. A že s mamou niečo bolo? Obetovala sa pre deti, to s ňou bolo. Toto otec nechápal, lebo on sa vedel obetovať jedine svojim osobným záujmom.”
„No prosím! Už zasa súdite! Nechápete zložitosť života.”
Môj mladší netušil, s kým má tú česť. Pritom pán Labadaj, ktorý mi o stretnutí s mladším neskôr referoval, býval častým hosťom v domácnosti na Loveckej ulici. Je pravda, že to bolo dávno. Kedysi som pozval tohto vzdelaného človeka, neviem, či nie docenta, aby sa pokúsil urobiť niečo s mojou ženou. S ňou a s tým pohanským kultom. Ozaj, len tak pomimo, včera u nás zazvonili dvaja jehovisti. Moja nová žena im šla otvoriť. Pred dverami stál pribrzdene vyzerajúci chlap s mladíkom. Hneď som si povedal, že mladíka treba zachrániť pred pribrzdencom. Ten sa ma zdvorilo opýtal, či môžu na chvíľu rušiť. A či som si všimol negatívne zmeny v našej krajine. Zhoršené vzťahy medzi ľuďmi a tak. Plus prírodné znamenia. Obrátil som sa k mladíkovi a povedal mu: „Toto je kto? Musíš sa od neho odpútať, inak ti navždy zničí život. Zbav sa ho, kokota! Ešte máš šancu.” Chlapec sa urazil. Pribrzdencom ani nehlo. Zabuchol som dvere a vtedy mi zišla na um bývalá manželka. Zrazu som bol na ňu hrdý: vybrala si solitérsku cestu, nie skupinové šialenstvo. Lebo skupinové šialenstvo je vždy poruke, má rozmanité formy, stretneš sa s ním na každom kroku a ak máš fakt vážne problémy, je zázrak, ak mu neprepadneš.
Moja prosba ohľadom manželky a pohanského kultu pána Labadaja zarazila: „Netušil som, že sa u nás vyskytujú aj takéto problémy. Ešte k tomu v priemernej robotníckej rodine!” zvolal.
Neskôr, sklonený nad puklinou v pivničnom betóne, skonštatoval: „Vaša manželka si buduje… povedzme… akýsi zvláštny vzťah k zásvetiu. Myslím, že ide o náhradu zlyhávajúcej manželskej väzby. A vám sa to nepáči. Myslíte si, že je to správny postoj?”
Jeho kritická naladenosť ma nemilo prekvapila.
„Veď si uvedomte, že ste svoju manželku pripravili o istotu, na ktorej si ženy zakladajú! Manželstvo je uholný kameň. Základ života, ritualizovaný, sakralizovaný. Ona iste nikdy ani len nepomyslela na hľadanie niečoho iného. Iného osnovného kameňa. Po faktickom rozpade vášho manželstva - lebo funkcie manželstva u vás zlyhávajú - už nemá žiadnu oporu. Toho germánskeho boha ste v pivnici videli?” Labadaj si palcom a ukazovákom jemne škrabkal sánku.
„To nemyslíte vážne! Keby som bol videl nejakého boha, tak vás nevolám. Žene šibe, o to tu ide. “
„A čo by ste urobili? To ma zaujíma! Vyznávali by ste boha, keby ste ho videli?”
„To je ale silná káva! Keby som videl boha? Prijal by som jeho existenciu. Aj katolíckeho boha by som prijal. Komunistov som videl, ale tých veľmi nevyznávam. Nechápem, čo vlastne mienite vyznávaním. Keď vidím stôl a viem, že existuje, vyznávam stôl?”
„Ktovie, či tu ide naozaj práve o germánskeho boha. Nie je napríklad slovanský? Alebo československý? Alebo čisto slovenský? Keby sme teraz my dvaja uzreli bytosť, ako vystupuje zo štrbiny v betóne… uprostred dymu a výparov… trojnožku tu nemáte voľakde?”
„Môžete si sadnúť k pracovnému stolu, hneď oprášim stoličku. Dáte si niečo?”
„Alibernet máte aký ročník?”
„Mám pivo. Bažanta. Ja nepijem, ale dve-tri fľašky sa doma vždy nájdu. Žena… no, ona si občas dá.”
„Vidíte. Robíte všetko, len aby ste jej ublížili. Prečo ja, prakticky cudzí človek, mám vedieť, že vaša manželka pije pivo?”
„Keby len pivo.”
„Nehoráznosť, človeče. To je, ako keby ona niekomu povedala, že máte malého vtáka!”
„Zlý príklad. O vtákovi by nikdy nehovorila.”
„Podstatnejšie je, prečo chcete svoju ženu pripraviť o pivničný kult. Na mňa pôsobí celkom nevinne. Je to taká zástupná aktivita…”
„Ide o jej duševné zdravie! “
„Nie je šťastie náhodou dôležitejšie ako duševné zdravie?!” zvolal Labadaj prísne.
„Žena o tých nezmysloch už rozpráva susedom. Ľudia sa jej boja. To nie je úctivý strach, ale taký, akým sa bojíme blázna, lebo nevieme, čo kedy urobí.”
„Ona ten kult potrebuje, aby potlačila úzkosť z rozpadu manželstva.”
„Prečo stále hovoríte o rozpade manželstva?”
„Nebuďte smiešny. Úprimne - kto v meste nevie, čo ste zač? Vlastne asi iba vaša manželka to nevie s istotou, a možno ešte vaši synovia. Aspoň ten mladší. Lebo starší...”
„Kolegyňa Drdavá vás teda podrobne informovala.”
„Pani Drdavá ma informovala vecne.”
„Nechcem, aby sa moje manželstvo rozpadlo!” vykríkol som.
Naozaj, šlo mi predovšetkým o pokoj. Veľmi by sa mi páčilo, keby to bolo takto: žena je doma, stará sa o deti, nič nehovorí, nič mi nevyčíta, ničoho sa nedožaduje a ja chodím do práce, tam mi je dobre, a potom, po príjemne strávenom dni v príjemnom kolektíve, po drobných avantúrach idem domov, kde ona čaká, na nič sa nepýta, položí na stôl večeru, chlapci sa hrajú v izbe, nazriem tam, vydržím tú chvíľu trápnosti, lebo, jasné, nemáme si čo povedať, ale čo má byť? Žiaden z mojich kamarátov na Fatranskej ulici sa s otcom nezhováral. Len prijímali pokyny a referovali o plnení úloh. Tak to šlo dokola. Naši otcovia… starnúci zničení chlapi… roľníci, robotníci, opilci… to bolo normálne! Ešte dnes, keď vidím budovateľské filmy, prichádza mi zle. Tam vidno našich otcov. Ako vyzerali? Čo im to zožieralo ksichty? Aká lepra? Nejaké všeobecné socialistické kiahne? Kožná choroba režimu? Otcovia a deti našich čias chodili po Fatranskej okolo seba mlčky. Otcovia nanajvýš niekedy niečo rozkázali a tu i tam prudko spakruky udreli. Hotovo. Nazrel by som do izby, synovia by sklopili zrak. Mali by pocit viny, syn pred otcom zákonite musí cítiť vlastnú nedostatočnosť, problémovosť, musí mať ustavične na pamäti, že čosi nezvláda, lebo sa málo snaží.
„Nie je tu nič výnimočné,“poznamenal docent Labadaj a oprel sa o yggdrasil. „Ani len zápach síry. Naivní ľudia si myslia, že s bezbožnosťou či herézou je nerozlučne spojený zápach síry. Taký odér, ako na kúpalisku v Dudinciach. To by znamenalo, že zlo je liečivé? Ako nejaký prírodný prameň! Nehnevajte sa, ale ak mám byť úprimný,” docent sa na mňa zahľadel a potom dokončil, „tak podľa môjho názoru ste zákerný všivák. Komu chcete nahovoriť, že vaša žena komunikuje s bytosťami z germánskej mytológie? Kde by ona vzala čo len takú predstavu? A kde ste ju vzali vy, to by ma tiež zaujímalo. Pozrite sa, ak si máme rozumieť, láskavo akceptujte, že vaša manželka je nešťastná, nič viac, nič menej. Zničili ste ju. Také veci sa stávajú. Svet je kruté miesto. Kým budú ľudia rozdelení na dve pohlavia, bude zúriť boj, selekcia. A po boji a selekcii zakaždým nastane párenie, rozmnožovanie sa víťazov, čiže budúcich porazených. Taký bol zámer inak nie zámerne konajúcej prírody. Príroda je bezcitný automat. O cite tu vlastne nemá zmysel hovoriť. Ani mŕtvolu predsa neobviňujeme z bezcitnosti. Príroda je mŕtvola, udržiavaná pri živote prístrojmi, ale eutanázia je našťastie už za rohom. Neobviňujme teda prírodu. Hoci vy by ste obvinili hocikoho, však? Len aby ste ostali bez viny. Môžeme sa priateliť, chodiť spolu na kávu alebo čaj. Alkohol nepijete, jasné. Zlí ľudia sa nepotrebujú opájať narkotikami, sú opojení sami sebou. Pozrite sa na svoje obočie. Spojené! Ako hrubá čierna čiara cez čelo, temná čiara. Keby som mohol ohmatať vašu lebku… možno raz aj na to príde… keď si budeme bližší... tak potom, podľa jej tvaru, budem o vás môcť povedať viac. Boli také náuky koncom devätnásteho a začiatkom dvadsiateho storočia… Ale keď Hitler prehral vojnu, aj niektoré zaujímavé vedecké poznatky sa stali neželanými. Keby som vás len ohmatal! Keby som koncom ukazováka mohol prejsť po vašom nadočnicovom oblúku! Vedel by som vo vás čítať ako v otvorenej knihe! Ozaj, počuli ste o Baldurovi?”
„To je nový sused, čo stavia oproti Emberovcom.”
„Nie, Baldur je najkrajší, najčistejší, najmladší germánsky boh. To by ste mohli byť aj vy, nie? O tom svedčí stopa božieho mena vo vašom priezvisku. Určite si niekedy predstavujete seba samého ako mladého boha. Máte na to predpoklady… Ale keď už hovorím o predstavách: v očiach vašej manželky ste medzičasom transformovaný na Černoboga. Práve na toto odkazuje aj to vaše nešťastné obočie.”

Balla
Autor siedmych prozaických kníh. Úryvok je z pripravovanej knihy V mene otca, ktorá bude uvedená na festivale Pohoda 2011.

Uverejnené v denníku Pravda 21.5.2011