Ilustrácia Dalibor Kristek

Koloman Kocúr

Patálie v kostole

Kýrsky kostol praská vo švíkoch.
Každý Kýrčan si pokladá za povinnosť blysnúť sa na prestížnej stredňajšej rannej omši. Odkedy bola zavedená povinnosť dojjazyčných bohoslužieb, obe strany chodia v hojnom počte, aby ich tá druhá nebodaj neprehlušila silnejším spevom alebo hlasnejšou modlitbou.
Ľavú polovicu kostola majú od nepamäti vyárendovanú Naďkýrčania. Sú to pôvodní obyvatelia Kýru maďarského pôvodu, predkovia ktorých v obci bývali od nepamäti, prežijúc niekoľko režimov i štátnych útvarov.
Je tu celá veľkokýrska honorácia-Pálinkai Déneš, Pukkanč Peti, Bagóš Ďula, Rák Režő, Kővágó Jácint, Čečetkai Koppány, Uhor Kulač, Nemlehet Szilárd a Turhai Odon. A sú tu aj zástupcovia plebsu Geci Laci, Fingóš Belo, Fošott Ákoš a Ďukóš Elek. Prišli aj vdovice Podszkalszki Juliška, Hlavaty Ibolya a tiež stará dievka Sundy Róžika a sestry Hagyma Zsusza a Hagyma Ildikó.
V pravej časti kostola sa už tradične usadili Kiškýrčania, ktorých predkovia boli presídlení do Kýru v rámci reslovakizácie po druhej svetovej vojne.
V predných laviciach, vyhradených pre honor sa usadili páni Juraj Slošár, Andrej Pernický, Jozef Hlavatý, František Gúcky, Ján Uhrin a Július Petráš. Za nimi sedí plebs-Števo a Toňo Šunikovci, Piťo Kohut a Mižo Grecula zvaný Troťo. Ešte ďalej za nimi sedia vdovice Anna Kuzmová a Ružena Marcinková a úplne vzadu staré dievky Helena Bodnárová, Marča Ečková a Erža Cifraková.
Omšu v oboch jazykoch slúži velebný pán Petesský-Nyári.
Za organom sedí večne opitý organista rómskeho pôvodu Nikolas Lóránd. Práve doťahal poslednú slohu Baránka božieho po maďarsky. Uhne si potajomky z ploskačky chovanej pod lavicou, poprepína registre a spustí ďalšiu pesničku-tiež maďarskú. Tým poruší paragraf o dvojjazyčných bohoslužbách.
Naďkýrčania uznanlivo kyvkajú hlavami, akoby im Lóránd spieval z duše. Očividne im trafil nôtu.
Tváre Kiškýrčanov na pravej strane sú však chladné.
Aj velebného otca Petesského-Nyáriho pred oltárom nepokojne myká. S rukami pokorne zopnutými na hrudi, snaží sa aspoň intenzívnym žmurkaním organistovi znamenie dať, verejnému škandálu predísť. No Lóránd sa však už tak vžil do pesničky, že pre neho svet prestal existovať.
„Očúvaj ty černý pes, teraz máš hráť našu!” zakričí zrazu nahnevane zo zadného radu na plné pľúča chlapík s umastenou šiltovkou-proletárkou v rukách. „Teraz je na rade naša! A pome!”
Nikolas Lóránd sa preberie. Neprestávajúc hrať, zdvihne zadok z lavice a pozrie dolu.
„Ty neočuješ, keď ti pekne hovorím?” kričí chlapík a máva umastenou šiltovkou. „Ty nepoznáš paragrafy? Nemóžeš hráť za sebú dve falatošské!”
Lóránd pozrie na velebného otca Petesského-Nyáriho. Ten s rukami stále zbožne zopnutými na prsiach intenzívne prikyvuje hlavou.
Lóránd utne pesničku v polovici. Naďkýrčania, ktorí spievali s ním, ešte chvíľu ťahajú sami, ale bez hudobného sprievodu sa ich spev rýchlo rozpadne, a začínajú sa obzerať po vinníkovi. V kostole zavládne napäté ticho.
„Hát akkor, kerú zahrám?” bľaboce Lóránd.
„Zahraj tú moju! Gabriela Archanjela, k Panne veďe cesta bílá! Lebo keď ňé, dám ti zežrať túto moju masnú čapicu!”
Lóránd popreklápa registre, uderí akord a spustí Garbiela Archanjela. Kiškýrčania pookrejú. Spievajú pesničku spolu s Lórándom, rytmicky sa pohupujú, oči im žiaria.
No v polovici prvej strofy jedna Naďkýrčanka v kvietkovanej zástere vyjde do uličky s rukami v bok a zakričí: „Úcta luďom nemáš, ani bohovi? Polovici pesnička zastavíš, nem dohráš? Ínekešov ínekovať samýh neháš? Šecko pokazíš?”
Lóránd, neprerušujúc produkciu, natiahne krk a zase opatrne vyzrie ponad organ.
Kišýrčania sú spokojní. Nôtia si refrén, uznanlivo kyvkajúc hlavami: „Gááábriéééla Ááárchanjéééla, k Pááánne vééédie cééésta biéééla…”
Naďkýrčania však zlostne hundrú. Súkajú sa z lavíc do uličky a pridávajú sa k ženskej v kvietkovanej zástere. Tá neprestáva ziapať: „Očuješ, Lóránd? Keď začal si pesnička, potom dokončiť mosíš pesnička! Do konca náš pesnička zahraj! Potom až móžeš ih pesnička zahrať!”
Nešťastný organista uprie zrak na oltár, aby u svojho mentora a chlebodarcu, velebného pána Petesského-Nyáriho, podporu a radu našiel. No priestor pre oltárom je prázdy-velebný pán sa v neblahej predtuche odpratal do bezpečia sakristie.
„Čo je toto za robotu? Šak hráu až dve vaše!” vykrikujú naštvaní Kiškýrčania a vstávajú z lavíc.
Zmätený Lóránd prestane hrať.
„Ištenem!” Ohradí sa ženská v kvietkovanej zástere stále vyzývavo stojac v uličke. „Aký dve? Len jeden pesnička hral! Len jeden celý!”
Rad Kiškýrčanov zašumí nespokojnosťou. Slova sa ujme ujko so zamastenou šiltovkou: „Čo to tu tlápeš! Šecci očuli, že vám hráu dve!”
„Uďan Troťo!” odsekne ženská. „Hisen šecci očuli, že druhý pesnička nem dokončil.”
„Nevyprávaj, Sundy Róžika! Hrau dve!” stojí si za svojim Troťo.
„Dobre hovoríš, Troťo!” búrlivo pritakávajú Kiškýrčania. „Veru hrau dve ích. Dve naďkýrské! Dve falatošské!”
„Te šemmirevaló, hasontalan lapaj!” zvrieskne Sundy Róžika. „Nem očuješ, čo já hovorím? Já nem hovorím dve pesnička, ale jeden celý! Jeden celý pesnička len!”
„Nehádaj sa, Sundy Róžika! Keď nesteš veriť, opýtaj sa pána farára, aj ony očuli. Hrau dve!”
„Aj, aj! Troťo má pravdu. Hentí zelenkaví Naďkýraňi si stále scú uchmatnúť vačší kus massa!”
„Uďan uhmatnúť! Aký uhmatnúť?” ohradí sa pobúrene Sundy Róžika.
„Róžika, veď ťa šecci dobre poznáme!” chytí sa Troťo. „Aj mne si sťela prsteň uchmatnúť, keď sme boli mladí!”
„Ty ronď! Ty špiny! Ty… ty… handry!” vykrikuje nepríčetne Sundy Róžika. „Hát ale ty len prišjél a najedól! Nikdy nem hovoril si, že hceš za ženu mňa, ani nič.”
„Nikdy som ti to nepovedau, lebo aj keď si prsteň zebrala, aj tak si dala prennosť druhému!” zvrieskne vyčítavo Troťo. A potom rozčúlene, fiskulou dodá: „To bou drahý prsteň! Smaragdový!”
„Ištenem, že zmaragdový!” spľasne rukami Sundy Róžika. „Veď to ani neból zmaragdový, ale len zelený sklený! Obyčajný sklíčka flaškového! A sklíčko, ten hneď aj vypallo.”
„No a teraz ťa už mám, Róžika!” triumfuje Troťo. „Očúvajte, luďí! Očúvajte, pán farár! Najprv hovorí, že ňé, potom hovorí, že aj! Tak teda polla mňa klame! A že sa nehanbí, ešte aj v kostole! A vy ostatní Naďkýraňi nekukajte, vy ste šecci takí istí, jak aj ona.”
„Zatvor ten svój hnusný kiškýrský papula!” vykríkne jeden Naďkýrčan na Troťa.
„Ďaďáš Kiškýranok! Trehaňok! Parastok! Büdöš tótok!” vrieskajú ďalší Naďkýrčania.
Z podráždenej skupiny Naďkýrčanov sa oddelí mohutný škuľavý chlap. Tvár má červenú od zlosti, žily na krku navreté. Podíde k Troťovi, schmatne ho za krk a zrúkne: „Ty büdöš gazember! Čo ty hceš Naďkýranokmi, há?”
Pridusený Troťo zachripí: „Já som sťeu povedať len tolko, že vy Naďkýraňi si stále sťete uchmatnúť vačší džganec! A od toho, čo stále pozeráš, že kde by si nám čo ukradóv, si začau škúliť!”
„Škúliť? Hát potom tu máš, keď škúliť!” zreve chlapisko, schmatne Troťa pod krk, zreguluje mu obrovskými ručiskami kyslík a potom ho z celej sily trepne po hlave. Troťo sa omráčený zvezie k zemi.
„Rajta, Geci Laci!” vykrikujú posmelení Naďkýrčania. „Adj neki, drótošnak! Adj neki, gaťášnak!
Geci Laci sa rozkročmo postaví nad odkväcnutého Troťa, ruky skrížené na prsiach: „Azanďalád! Kerý kiškýrský tutajoš hát hce ešte na papuli?”
Pred Geci Laciho sa postaví dlháň v menčestrových nohaviciach a ošuntelom poľovníckom saku-známy malokýrsky bitkár Števo Šunik. Zaujme bojové postavenie tak ako ho to učili starý otec, s naširoko rozkročenými nohami. Jednou rukou si ukazuje na líce a hovorí: „No, jebni mi jennu, pusta báči! Ale presne sem, de ukazujem s týmto prstom. Inde ňé.”
Velikánska päsť škuľavéhho Geci Laciho zasviští vzduchom a minie dlháňove líce o dobrých desať centimetrov. Dlháň mu nastaví nohu-veľký Geci Laci zabalancuje a spadne. Dlháň sa víťazoslávne pochechtáva, ale to už pri ňom stojí rozzúrená Sundy Róžika a mláti ho hlava-nehlava palicou: „Te bitang!”
Dlháň pred ňou ustupuje, kryjúc si hlavu lakťami. Potkne sa o omráčeného Troťa a prekopŕcne sa na zem.
Kiškýrčanom viac netreba. Odkladajú spevníky a igelitky s nákupom a vrhajú sa na Naďkýrčanov. O chvíľu je stredná ulička plná, každý sa bije s každým, hlava-nehlava, ruka-neruka.
Lóránd sa chvíľu zarazene pozerá na patáliu, ktorú spôsobil. Nato povyťahuje všetky temné a dramatické registre-majestátny Vox Humana, dunivý Fortissimo, vznešený Vox Angelis, mohutný Dulcet a tiež strašidelný Diapason, a začne na plno hrať slovenské i maďarské.
Kiškýrčania sa ruvú zúrivejšie, ale Naďkýrčania začínajú mať navrch vďaka svojej početnej prevahe. Vytláčajú Kiškýrčanov postupne z chrámovej lode ku vchodu. Tam ich obkolesia a zatlačia do kúta.
„Uruljebi! Kokotári! Chuchmáci! Hurkári! Šáškári!” snažia sa Kiškýrčania aspoň krikom a nadávkami poraziť presilu.
Zrazu sa ich odpor zlomí. Vylomia masívne dubové dvere a vyvalia sa v panickom ústupe von z kostola, s rozzúrenými Naďkýrčanmi v pätách.

Koloman Kocúr
Autor literárnej grotesky Apáka a mamáka a humoristiskej zbierky Muž dlhým. Spoluzakladateľ hudobných skupín Apendix, Smrad a Saturn. Uverejnená poviedka je z pripravovaného akčného thrilleru „Sracia zbraň”.