Ilustrácia Július Koller

Zuska Kepplová

Ako karyatídy

„Chcem ti niečo povedať. Poviem ti to, lebo už odchádzaš. Nie som z Grécka, som Albánka.” Petra odchádzala z hotela a na jej miesto prišla statná Grékyňa. Jej postava Petre pripomínala karyatídy, ženské sochy nesúce na hlave strechu chrámu. Nebola len pevne stavaná a akoby rovnomerne obliata vrstvou mäkkého tuku, zároveň bola zvnútra spevnená svalstvom. Najlepšia pracovná sila.
Petra jej ukázala, ktorý prostriedok je na čo. Odporučila jej nosiť gumové rukavice, aj keď z nich smrdia ruky ešte ráno, keď lámeš bagetu, aha, dala jej pričuchnúť svoje prsty. Ešte Grékyni pripomenula, že si môže brať prebytky z hotela, staré pečivo a masielka, džemy a mini medy, ale musí sa dohodnúť s ostatnými ženami. Dvíhala práve matrac, aby jej ukázala zlepšovák, ako zapraviť plachtu. „Robíš nejaký šport?” spýtala sa Grékyňa pri pohľade na Petrine napínajúce sa rameno. „Plávam. Budem teraz robiť inštruktorku plávania. Popri škole.” Petra mala po prázdninách v hoteli dosť peňazí na školné a kurzy plávania jej zabezpečia vreckové počas školského roka. Niečo stále posielali aj rodičia. „Ja som juniorská majsterka v džude,” povedala Grékyňa. „To je dobre, tu si udržíš kondičku,” smiala sa Petra. „Pozri na tie africké maminy, čo tu pracujú, všetky sú jak skrine!” Grékyňa povzbudzujúcu vetu prekrútila: „My, čo už od malička chodíme na tréningy vieme, čo je ťažká práca, že?” Potom sa pýtala na peniaze, mala veľa otázok o peniazoch. Akoby jej tými otázkami prezerala vačky, stískala líca a kontrolovala tuk na prstoch, či je po trojmesačnom pracovnom záťahu dostatočne silná a zachovalá.
Výťah naložený vrecami s prádlom ich zviezol dolu do podzemia hotela. Chodbami prešli do práčovne. Petra Grékyni pripla ku kľúčom jeden od miestnosti s pračkami a sušičkami. „To je dobre, že ideš študovať,” povedala zrazu Grékyňa. „Inak sa medzi nich nedostaneš. Keby sme im prestali slúžiť, tak im nebude mať kto uvariť, oprať a postarať sa o deti, že?” Grékyňa jej tým záhadným oni pripomenula mamu. „Tak ja ich teda nenaučím plávať!”, zasmiala sa. Grékyni sa Petra páčila. Poháňal ju endorfín. Látka, na ktorú fungujú ľudia, čo sú stále v pohybe. Nedať si vziať náladu, to bolo tajomstvo tejto práce. Kto stratí náladu, toho vymenia. Preto úsmev. Úprimný. „Myslia si, že ich len klameme a kradneme!”, povedala Grékyňa.
Minulé leto sa u Petry zastavila kamarátka, aby pár nocí prespala. Keď odišla, pod laptopom si od nej našla dvatsaťlibrovku. Kamarátka z detstva chodila na práce do Anglicka. Vyštudovala sociálnu prácu, ale chodila na oberačky jahôd do Anglicka. Sadla na skladačku, zašla k stanici, zamkla bicykel, prikryla sedačku proti slnku a rose Tesco sáčkom. Tam presadla na Karosu, ktorá ju zaviezla na low cost let. Keď sa vracala, odomkla bicykel a šliapala domov. V to leto sa zastavila u Petry, pobehala po Paríži, oddýchla si od upršaného Londýna. Petra jej pripravila bed & breakfast, ako to Anka nazvala. Raz sa spolu opili a ona vravela, že keby všetci prisťahovalci a sezónni pracovníci prestali robiť, čo robia a skutočne odišli, tam kam ich domáci tak často posielajú, celá tá čistá spoločnosť by sa utopila v odpadkoch. „Taký katastrofický film ešte nenatočili! Žiadna hlava Sochy slobody na chodníku! Len jedno ráno, keď všetci farební aj nefarební z Východnej Európy zbalia kufre a bye-bye!” Tá kamarátka vraj bankám neverila tak, že si vždy niesla celú niekoľkomesačnú hotovosť v batohu. Bankovky s hlavou kráľovnej natlačené v igelitke a igelitka v plátenom ruksaku. V skutočnosti banky neverili jej a nikto by jej účet nezaložil. Cestovala s hotovosťou po Európe, zo severu na juh, sama si bola trvalým príkazom.
Petra nechcela rozmýšľať ako ona. Nechcela sa hnevať, keď nakladá práčku, keď tlačí vozík s prádlom, keď si naťahuje gumové rukavice. Ráno si od nej našla pod laptopom dvatsaťlibrovku. Za pobyt u priateľov sa neplatí, vravela si. A ona to porušila. Vytiahla z ruksaku jednu kráľovnú a zastrčila ju pod komp. Petra si pomyslela, že jej tam na ostrovoch načisto šiblo. A potom tu bola ešte Grékyňa, usmiata a plná sily, no nedôverčivá a používajúca magické oni. S mocnými rukami a červenými lícami ako robotníčka zo socialistického pamätníka. Petra nosila vrecia, plávala a od septembra bude chodiť na univerzitu. Mala plán a to jej dávalo pocit, že sa nechce zapojiť do šomrania a obviňovania. Bude nosiť biely plášť a bude oficiálne užitočná pre spoločnosť. „Doktor sa nikdy nestratí, doktorov vždy všetci budú potrebovať,” vravel Petrin otec. „Len ich za to nie vždy budú platiť,” dodala Petrina mama.
„Petruška, ja sa vám mladým čudujem, že chodíte dobrovoľne takto robotovať,” vravela jej pred odchodom do Paríža starká. „Inteligentní mladí ľudia! Aj vás chápem, že chcete mať svoje peniažky a chcete sa osamostatniť, ale za takú cenu, že utierate zadky v Rakúsku? Starý tata, ten keď musel rukami pracovať, prestal rozprávať. Doktora filozofie šupli v 50-tych rokoch do výroby! Prišiel večer domov, ľahol si na gauč a díval sa do stropu. Bez slova. Večeru som mu musela vnútiť. Chodili sme doma po špičkách a to som bola ešte rada, že ani mňa ani tvoju mamu nebil, lebo inde si to odniesla rodina. On bol ale taký človek, že si to všetko držal vnútri. Nechali ho nosiť ťažké veci a keď raz jedného z nich privalilo, tí hlupáci proletárski dali zavolať tvojho starého otca, reku že je doktor. Ani peniaze nevedli spočítať a rozdeliť, lebo ľudí od financií poslali kúriť.”
Grékyňa sa spýtala, či by Petre mohla zavolať, keď bude mať nejaký problém alebo keď bude chorá. „Nikoho tu zatiaľ nepoznám.” Petra súhlasila, aj keď si nevedela predstaviť, ako zoženie lieky bez predpisu. „Ale prečo si nevybavíš dočasné číslo na zdravotku? Budú to po tebe chcieť aj tuto v práci. Bez toho ťa nezamestnajú!” Grékyňu prijali narýchlo namiesto Petry. Sľúbila, že potrebné papiere čoskoro donesie. „Poviem ti to, lebo už odchádzaš. Nie som z Grécka, som Albánka,” povedala Grékyňa. Žiadne papiere nemá. Skúsi to naťahovať, dokiaľ sa bude dať. A buď si ju tu nechajú načierno alebo si zoženie nejaké grécke papiere.
Ak bude pracovať načierno, bude domov nosiť hotovosť v ruksaku ako Anka. Bude striehnuť v autobuse, v letiskovej hale, v lietadle, aby náhodou nezaspala a aby jej ruksak nezmizol. Londýn - Bratislava, Paríž - Tirana. Bez spánku. Petra rozmýšľala, ako sa zatvária colníci, keď ruksak plný peňazí prejde letiskovým röntgenom. Budú jej dávať otázky v malej miestnosti a vypisovať dlhý formulár? Budú ju očuchávať psy? Budú jej pozerať do zadku? Zabudla sa Anky spýtať, kam si peniaze po celý čas odkladala. Doma do kufra? Alebo v sejfe na stanici? Dala Albánke ďalší kľúč od skrinky na šaty a osobné veci. Plechová skrinka vyzerala ako zo šatne, kde sa prezliekajú športovkyne na tréningy. Upozornila novú zamestnankyňu, aby si tam nenechávala cennosti. Potom jej popriala veľa šťastia a silno jej stisla ruku. Albánka sa jej prevesila cez rameno a objala ju. Bolo to objatie pre šťastie s pobúchaním po chrbte, ako keď jedna hráčka strieda druhú.
Petra mala pocit, že jej je Albánka po tej ceste hore-dolu hotelom blízka. Zároveň si želala, aby jej nezavolala. Sama sebe nevedela vysvetliť, prečo si to želá. Bol to len taký pocit. Pocit, že s hotelom skončila. Ide na univerzitu a bude učiť decká plávať. Keď sa obzrela za hotelom a kývla bývalým kolegyniam fajčiacim pri služobnom vchode, znovu si spomenula na karyatídy, mocné ženské rozostavené okolo vchodu. Ahoj, decká, ja som z Grécka… prebehol jej hlavou nápev a zbavila sa ho až v hukote metra.

Zuska Kepplová

Narodila 6. januára 1982 v Bratislave. Je absolventkou dramaturgie a scenáristiky na filmovej a televíznej fakulte VŠMU v Bratislave. Zvíťazila v 9. ročníku literárnej súťaže POVIEDKA 2005 a pripravuje na vydanie debutovú novelu s pracovným názvom Buchty švabachom.

Uverejnené v Pravde 16.4.2011