2011-04-09 Laco Kerata: Malé domov
Laco Kerata
Malé domov III.
Prečítajte si najnovšie dve poviedky dramatika, prozaika a básnika Laca Keratu z pripravovanej zbierky Malé domov…
Bledý
Pán Gusto Viola si sadol za stôl. Ovoňal kvietok, ktorý mal vo váze pred sebou. Pomyslel si: „Nikdy sa neožením. Aby som nejakej žene kupoval kvet a ona by ma k nemu nepustila, nedovolila mi ovoňať ho? A pritom, to je to najkrajšie na svete.”
Pán Viola sa ešte raz naplno nadýchol: „ Nedám kvet na balkón, lebo mi ho ukradnú muchy, včely, vtáci.”
Pani Anna Violová došla domov. Otvorila chladničku a vykladala nákup. Pozrela sa na muža. Skontrolovala ho letmým pohľadom, či je v poriadku. Zase bola rada, že ho má. Je tichý, pokojný, neháda sa, nechodí s chlapmi do krčmy a každú sobotu bez reptania povysáva celý byt. A čo je už, ozaj, netypické, každý večer, predtým ako ide spať, polieva všetky kvety v byte. Keď ho kedysi dávno doviedla k rodičom, mama jej neskôr tajne povedala:
„Anka, ten Gustík, je dobrý chlapec, ale nie je akýsi bledý? Neviem, či tu bude dlho. Dobrých ľudí si Pánbožko rýchlo berie k sebe, aby mal nimi naplnené nebo. Lebo vieš ako to chodí, nebo nebude plné, Svätý Peter sa pomýli a omylom im tam šupne aj dákeho pľuháka, čo im celé nebo rozbabre. Chyba sa môže urobiť aj v nebi, a takéto chyby sa len ťažko naprávajú.”
Anka sa usmiala a ticho povedala: „Všetko bude, ako má byť.”
Gustík Viola kontroloval okvetné lístky na fialke v malom kvetináči, niečo sa mu nezdalo, preto kvietok ešte raz niekoľkokrát za sebou ovoňal a potom si nahlas kýchol.
Anka ho pozvala k stolu. Pomaly bez slov obedovali. Gustík, akoby ani neregistroval, že sú za stolom dvaja . Ale Anke to nevadilo. Presne takto sa tváril, keď sa po chvíli na ňu pozrel a len znenazdajky vyriekol:
„Dievča, buď mojou ženou.”
Anke hrozne zaimponovala tá jednoduchosť a priamosť. Stretávali sa pol roka, vždy v piatok a v sobotu pred večerom. Tú pravidelnosť si nedohodli, vznikla sama od seba.
Gustík Viola skoro nikdy nič nehovoril, hľadel pred seba, občas bol smutný, niekedy sa len tak potmehúdsky pousmial pod fúzy, ale Anke to prichodilo, akoby rozprával o zážitkoch z celého týždňa. Niekedy si doniesol knihu poézie a nahlas, bez toho, aby jej niečo bližšie povedal, z knihy kúsok prečítal. Keď dočítal, zase dlho spolu mlčali.
Na svadbe mali veľa hostí, každý sa bavil a jej kamarátkam sa Gustík veľmi páčil. Pokukovali po ňom, ale on si ich nevšímal. Smutné bolo, že na druhý deň po svadbe, na svitaní, jeho otec skonal. Vierkina mama len zašepkala: „A aký dobrý človek to bol.”
Gustík na pohrebe neplakal, ani jeho mama, akoby to všetci očakávali.
Dojedli polievku, aj mäso so zemiakmi. Anka spratala zo stola. Gustík sa postavil od stola a ako vždy, ticho za obed poďakoval. Sadol si do kresla na druhej strane obývačky ich dvojizbového bytu. Anka umývala riad a rozprávala mu, koho dnes stretla na Žilinskej na trhu. Niečo sa, vraj, musí diať, lebo dnes tam boli všetci. Zbadala aj mladého Fratrika, ktorý pred dvoma rokmi odišiel do Anglicka a keď odchádzal tak na celú ulicu vykrikoval, že sa sem už nikdy nevráti. Mala pocit, že videla aj Zdena Chúravého, toho elektrikára, o ktorom sa hovorilo, že sa zabil, keď robil niečo na elektrickom stĺpe v Saudskej Arábii. A on žije! Jeho žena Cilka sa má na čo tešiť. Keď si ten vypije, bude určite vyčíňať ako za starých čias. Prúd ho možno v tej Arábii aj kopol, ale nezabil ho, lebo zlá burina nevyhynie.
Anka sa otočila na Gustíka, lebo sa ho už druhý raz spýtala, čo si o tom myslí a on nič. Gustík Viola, sediac na kresle, mal akosi neprirodzene spustenú na hruď bradu, a k tomu mal ešte aj plecia ovisnuté. Anka Violová si tej chvíli uvedomila, že jej mama mala pravdu.
Ilustrácia (c) Monika Mikyšková Pascoe
Dnes
Fero Mackovič si nakázal, že už jej to dnes povie. Na rovinu. Tá jej silná voňavka sa mu síce páči o tom potom, ale žena nemá byť oblečená tak vyzývavo. Keď je pracovníčka v práci, má pracovať a nemá sa snažiť zbytočne upútavať na seba pozornosť. Chlapom sa idú oči vyočiť, keď ju vidia. A čo iné majú, chudáci, robiť? To boli časy, keď sa museli povinne nosiť do roboty modré plášte, alebo monterky! Parom ho!
Aj Štovíčkovi o tom už hovoril a niekoľkokrát, ale ten sa len uškŕňa. Tak mu povedal, že s ňou už odmieta sedieť v kancelárii. Ale ani so žiadnou inou ženskou! Nemá čas na ich sprosté reči. Má zodpovednú prácu. Ide o dopravu celého podniku. Jeho nezaujíma, či majú v obchode čerešne z Afriky, cukor z Guajany alebo či dostali v piatok supermoderný nový prášok na pranie, čo zničí aj fľak po dedkovi z vojny na Pijave. Dôležité, predsa, je, či tá Avia s Mišom v pondelok ráno vyrazí a či je do večera bez patálií naspäť. A cestou zoberie v Púchove tie batérie. A na druhý deň musí zafungovať to isté. Drôty z Prešova musia doraziť do Senca do deviatej, inak sa zastaví celá stavba. A Pokapovičovi nedovolí „turovať” vé-tri-esku vnútri areálu podniku. Chujovi sprostému.. Veď pohonné hmoty sa v športke nevyhrávajú a nikto zdravý nemusí čuchať ten chorý smrad.
Ale Štovíček je bambuľo a ako vedúci je úplný srab. Ženská pred ním zatrasie ceckami a on jej splní všetko, čo si vie len taká koza v hlave s dvoma závitmi vymyslieť. Jasné, ona chce mať kanceláriu na prízemí, lebo keby chodila každý deň po schodoch, tak by jej zhrubli lýtka a narástol zadok. Musí predsa, nejako vyzerať, keď všetci sa majú z nej poondiať! Ale on je nútený mať kanceláriu na prízemí, aby mal blízko k šoférom, doparoma! Aby mohol promptne riešiť veci.
Aj včera mala taký rúž, nech sa na neho nehnevá, no vyzerala ako strašidlo. A ešte vie na chlapa vypliešťať tie zmaľované očiská, akoby ho chcela zjesť aj s jeho koženou peňaženkou. Aj jej to už včera skoro povedal. Dobre, on je starým mládencom, ale nie preto, že ho žiadna nechcela. Ale to jemu, jemu sa žiadna z tých, čo sa po ňom „ciapali” nepáčila. Tých ženských bolo za vagón! Čo vagón, celý plný vlak! Ani si ich mená nemôže pamätať. Aj sa ho včera pýtala, že kedy naposledy s nejakou spal. Nespal so žiadnou, teda, na základnej chytil spolužiačku, ako sa volala, no, tá, kúrnik, nevedel si spomenúť, tá ryšavá, chytal ju za prsia, ale to sa asi neráta. Šak, chvalabohu. A včera bola náramne zvedavá, že či je plodný a tak, či nemá niečo s hlavou, no to bol už vrchol, čo si taká ťapa dovolí, no, čo jej ho tam má položiť na stôl alebo čo?! Skoro už chcel za tú urážku ísť aj za Štovíčkom, ale on, mäkkýš jeden, by aj tak nič neurobil. Zaslúžila by si oficiálne pokarhanie! Akože, keď si ho ona dovoľuje zosmiešňovať, a to mu určite robí aj za chrbtom, pred jeho podriadenými, pred šoférmi, tak nech ju presťahuje k niekomu inému do kancelárie! K Jarjabkovi! Ten by jej švihol za také reči riadnu po ústach! Aj maľovka by jej zbledla! Ten by sa nedal, možno by si to s ňou prišla vybaviť aj jeho tlstá Viera. I keď, nakoniec, baby sa vždy dohodnú. Baby držia spolu, ako lekári, keď niektorému umrie pacient. Ženskej umrie muž na mŕtvicu a na vine je zlé počasie, nie ona, čo ho stále dennodenne rozčuľuje, podvádza ho s kolegami, fajčí s nimi vonku pred vrátnicou, ako taká fľandra. Šak, keď je chlap normálny a chce mať zdravé potomstvo, tak ju aj preplieska za tú cigaretu.
Včera sa ho pýtala, kam chodí na pivo. On jej povedal, že na pivo chodia len tí, čo im nestojí, lebo riadny chlap si nenechá ničiť prostatu tými bublinkami. Ona mu na to povedala takú vec, čo sa ani nedá napísať na papier. Papier by sa z toho sám skrčil a sám by sa aj bez vplyvu človeka dotrhal na marné kúsky. Ale ona to aj tak vypustila z úst, oštoba jedna. Včera mal kvôli nej hrozný deň. Večer ho ani telka nebavila a celú noc nemohol zaspať.
Dnes trochu mešká, ale práve došla. Má zase zmaľované ústa, na očiach linky, sukňu obtiahnutú okolo bokov, akoby nemala peniaze na väčšie číslo. Chce jej to povedať. Požiada ju, aby nosila plášť. Nemusí modrý, môže aj biely, ako, dajme tomu, sestrička, alebo doktorka, to je jedno, a ak treba,aj sám jej ho kúpi, len nech je pokoj.
Ona sa usmieva a spokojne mu vraví ešte vo dverách, ako sa včera večer k nej zase vrátil muž. Ako im bolo dobre. V posteli. Vraj, ten celý rok, ako boli bez seba, akoby ani nebol.
Zbledol. Nedokázal povedať ani slovo, zabudol na plášť, díval sa meravo na jej krásne zakrojené ústa, do jej hlbokých očí. Nemá nemá inú možnosť, iba požiada toho truľa Štovíčka o predčasný dôchodok. Avie budú chodiť aj bez neho. A Pokapovič si môže spokojne turovať vé-tri-esku aj priamo u nich, v kancelárii. Jej pod nosom.