Ilustrácia poviedky - Dana Zacharová

Zuzana Šmatláková

Muzikant

Vždy na jar, keď sa aspoň trochu oteplilo, po suchých listoch z jesene, ktoré nám chrúmali pod topánkami, sme križovali široké pastviny a kľučkovali riedkym dubovým lesom, v tenkých bundách, no s čiapkami na hlavách, Len poď, len poď, hovorieval mi, keď som spomalila, lebo moje malé nohy ma nechceli niesť, moje malé nohy nemali toľko síl ako tie jeho a nevedeli chodiť celý deň, preto len zastali a trucovite sa nepohli z miesta. Vtedy si ma vysadil na plecia, Chyť sa mojich rúk, povedal a tak sme šli ďalej a ja som bola rada, že nemusím kráčať pešo, no bola som rada najmä tomu, že vidím na všetko z výšky, z ešte väčšej ako on, ako ten, čo ma nosil s rukami natiahnutými hore, aby som sa mala o čo podopierať.
A keď sme niekde zastali, keď si kľakol na jedno koleno a zohol hlavu, aby som mohla zosadnúť, vedela som, že sa stane niečo pekné, že sa zasa budem môcť pozerať, ako pomocou svojho vreckového nožíka vyčaruje niečo, čo mi potom daruje - na jeseň mi zvykol z gaštanov a paličiek poskladať celú zoologickú záhradu - mala som poličky plné srniek a vlkov, mala som aj žirafu a jedného hrocha, dokonca aj jedného leva s hrivou - no vráťme sa späť k jari a miestu, kde ma raz zložil z pliec a usadil na machovitý peň; tiekol tam potok a pamätám si, že tiekol pomaly a nesmelo, bol veľmi mierny a on mi povedal, To je preto, že je jar, že sa všetko ešte len zobúdza, aj voda, čo spala pod ľadom sa zobúdza, a preto žblnká tak potichu. A ja som poslušne sedela na pníku, nohy som vykopávala pred seba a obzerala sa, kam to vlastne chodí, čo to vlastne robí; a on chodil od stromu k stromu a prstami ohmatával tenké halúzky, až jednu z nich napokon odlomil, tenký a hybký vŕbový prútik, a prudko ním zahvižďal vo vzduchu sem a tam, zo strany na stranu, a ten prútik vydal krásny zvuk. Usadil sa blízko mňa, na iný peň, vytiahol nožík a začal niečo rezať a strúhať. A rezal a strúhal a ja som sa postavila a kráčala k nemu, videla som, ako od jeho rúk odskakujú poskrúcané pilinky, niečo vybral a ohobloval, ostrúhal a vložil späť, na kôre spravil súmernú dierku, nožík si očistil, zasunul čepeľ a schoval do vrecka. Pozri sa, povedal a ukázal mi píšťalku, čo bola ešte pred chvíľou vŕbovou halúzkou, pozri sa, zopakoval a ukazoval mi ju zo všetkých strán a ja som nenatiahla svoju malú ruku, neprosíkala som o píšťalku, len som čakala, kedy to začne, tušila som, že začne hrať - doma mal za skriňou schovanú trúbku v koženom púzdre a myslel si, že o nej neviem, ale ja vypátram všetko, predo mnou nič neschová, vedela som, že vie hrať, aj keď som ho ešte nikdy nepočula - len čo mi pošepla babka, keď ma našla vychádzať z kúta, Hral v dedinskej dychovke, ale bolo to veľmi dávno. A ako hral? pýtala som sa a babka prevrátila oči dohora a povedala Božsky, to by si musela počuť. Potom sme sa dlho smiali, lebo babka sa ním začala vystatovať a napodobňovala, ako drží v rukách trúbku, turúru-turúru, smiali sme sa a ona sa tvárila hrdo, a keď smiech ustal, pocítila som, že nie som celkom spokojná, že mi k tomu niečo chýba, že ho aj ja potrebujem počuť na vlastné uši. No a práve teraz to malo prísť a ja som to nechcela pokaziť, nechcela som to svojím prosíkaním zastaviť, preto som so zatajeným dychom sledovala, ako si píšťalku prikladá k suchým perám, pery si oblizol drsným jazykom a až vtedy sa dotkli píšťalky a píšťalka vydala jedno dlhé pííísk a potom ďalšie a ďalšie, všetky zneli rovnako, nebolo žiadne nižšie a vyššie, len pííísk a píísk a pííísk. A ja som od radosti zatlieskala, on sa usmial a pískol znova. Nad našimi hlavami vtedy preletel kŕdel vtákov a ja som nevedela, či sú to husi alebo kačky a teraz to už nezistím, len čo mi vtedy povedal - Vracajú sa z teplých krajín. Pozerala som na vtáky nad nami a vtedy mi napadlo, že sa tu nezjavili len tak náhodou, napadlo mi, že kŕdel nad našimi hlavami mal niečo do činenia s jeho píšťalkou, a keď sme sa vracali domov, všimla som si, že sa spod suchých listov pomalými pohybmi vyhrabalo akési škaredé zvieratko, možno tučná jašterica, a potom som si všimla zopár chrobákov. Nebola to náhoda, vravela som si, začali vychádzať až vtedy, keď zapískal, no on uvidel moju zamračenú tvár, nenapadlo mu, že premýšľam, myslel si, že sa pre niečo hnevám, a tak zaštrngal drobnými mincami vo svojom vrecku, vždy si nosil drobné, keď ma bral von, aby mi cestou domov mohol v krčme kúpiť lízanku alebo cukríky a ja som sa aj vtedy dala zlákať, tvár sa mi rozjasnila a na zvieratká som zabudla, spomenula som si na ne až večer, keď som zaspávala - zatvorila som oči a videla som ho, ako sedí na pníku a hrá, no nehral na vŕbovej píšťalke, ale na trúbke, ktorá sadala prachom za skriňou, jasne som počula, ako na nej hrá a už to nebol len jeden jediný tón, a zrazu zo všetkých strán začali prichádzať rôzne zvieratá, spod ťažkého listu platana sa predral lesklý mlok, z dier v stromoch a v zemi vychádzali chrobáky, zhora zlietali kačky a husi a dokonca sa smerom k nemu pohli aj zvieratká z mojej vlastnej zoo, moje srnky, vlk, žirafa, hroch a aj lev. Všetky zvieratká si posadali do kruhu a počúvali, ako im hrá a ja som počúvala s nimi, toto sa nám ešte bude hodiť, pomyslela som si, toto sa nám raz zíde.
Nasledujúce dni ma len utvrdili v tom, čo som si zmyslela vtedy pri vode, v ten týždeň začalo všetko ožívať, steblá trávy sa pretlačili pomedzi jesenné listy, hmyz si razil cesty všade naokolo, sťahovavé vtáky kačkali a gagotali, v ten týždeň som videla viac zvierat, než za celú zimu dohromady, aj veľké, aj malé, čo sa práve narodili a vyliahli a ani mi nenapadlo, že by to mohlo byť inak, že by to nemalo súvisieť s ním a jeho píšťalkou. Vodil ma do lesov a po všakovakých chodníčkoch, ukazoval mi, Tu je nora, aha, tu istotne niečo býva, možno zajačik a možno niečo iné, aha, pozri, stopy, malá srnka, malý jeleň, počuješ to? to je škovránok, a vtedy nebolo pochýb o tom, že som mala pravdu, že som si to správne vysvetlila, že vyšli za ním, že on ich všetky privolal. K tomu mi za drobné, čo mu štrngali vo vrecku, kúpil veľkú lízanku a ja som si znova vzdychla, toto sa nám ešte bude hodiť.
A na jeseň toho istého roku zomrela babka, bol to smutný a sivý deň. Prišli po ňu a odviezli ju v lesklej rakve, zostala po nej rozostlaná posteľ, ktorú už nemal kto upraviť a ešte ozvena v izbe, naozaj som v tej izbe počula, ako sa smeje a ako sa chváli, že ten, komu patrí trúbka za skriňou, hrával v dychovke. Izba bola tmavá, v to ráno nemal kto odostrieť, sama som sedela na posteli a pozerala na ornamenty zo záclon, čo na závesy pootláčalo slnko, až kým ku mne podišiel, vzal ma za ruku a vyviedol von. Pochovali sme ju v jeden slnečný deň, stáli sme v čiernom rade pri jame, ktorú potom zasypali, on stál hneď vpredu a vzlykal, ja som naňho videla spoza dlhého čierneho kabáta; vzal do rúk hrudu zeme a premieľajúc ju medzi prstami, sypal zem ako omrvinky, a tie potom bubnovali o horné veko rakvy. Spomínam si, že som vtedy mala slzy na krajíčku, no neplakala som, mala som vymyslený plán, len bolo treba počkať do jari, počkať nejaký ten mesiac, inak to azda ani nepôjde, lebo čo sa na jeseň schová do zeme, to na jar vyklíči, čo odíde na jeseň, to sa na jar vráti, hlavne keď sa rozozvučí píšťalka alebo trúbka.
Čakali sme. Keď nastal správny čas, vzal ma za ruku, nikomu nič nepovedal, len ma vzal so sebou, hoci sa stmievalo, Pôjdeme, povedal, keď mi obúval topánky a ja som si vtedy všimla, že má pripravenú tašku a z tej tašky trčali sviečky - istotne preto, aby nebol podozrivý, aby sa ho nikto na nič nepýtal, napadlo mi. Spolu sme šli k cintorínu, Máš drobné? spýtala som sa ho a on sa usmial, isto vedel, že si nepýtam na lízanku ani na cukríky, preto len štrngol po svojom vrecku, vždy ich má, pomyslela som si. Prišli sme k bráne, ktorá bola dokorán otvorená. Kaluž, povedal a pozrel na moje plátené topánky, premeral si moje malé nohy a usúdil, že ju sama nepreskočím, Choď sám, povedala som mu a on prikývol; kaluž bola naozaj široká, voda vypĺňala žľab, preliačenú betónovú jamu a ešte aj široké okolie brány. Bola to najväčšia kaluž, akú som kedy videla, zastala som teda pred bránou, Dávaj si pozor, pošepkal a vykročil do tmy, kaluž nepreskakoval, počula som, ako cez ňu kráča, čľup, čľup do tmy a ticha cintorína, jeho silueta sa stratila a ja som sa začala ošívať, no nebála som sa, cítila som pokoj, bola som rada, že môže podniknúť takúto výpravu. Bola som najtichšie a najposlušnejšie dievčatko, ukryla som sa do tieňa tují, aby ma nikto nezazrel, aby ma náhodou nevidel niekto, kto večer kráčal z kostola alebo do krčmy, krčila som sa v tieni a čakala, tŕpla som, ako sa vráti, či sa to všetko podarí. A čas plynul a ja som nevedela, koľko ho uplynulo, odkedy vošiel do brány, no zrazu som začula kroky, ktoré sa ku mne blížili z cintorína, boli to pokojné, no smutné kroky, jeho kroky, keď prechádzal kalužou, čľup, čľup, čľup, už som ho zazrela, už som jasne videla jeho siluetu a potom aj celú tvár, ktorá na mňa smutne pozrela a ja som vedela, že už neexistuje cesta, že nie je nijaká možnosť, bol sám. A taška, ktorú držal v rukách, bola prázdna.

Zuzana Šmatláková
V rokoch 2008, 2009 a 2010 získala ocenenia v literárnej súťaži Poviedka Asseco solutions. Narodila sa v roku 1988 v Oponiciach, študuje na Filozofickej fakulte UK v Bratislave. Pripravuje debutovú zbierku poviedok.

Publikované v denníku Pravda 12.3.2011