Václav Kostelanski

Tvrdohlavosť

Pochytila ma túžba, tak som vzal a bežím. Tá pani v pánskej uniforme ma nedobehne, akurát nejaký náhodný hrdina mi dýcha na krk. Robí ale hlúposť. Popri behu na mňa kričí a nazýva zlodejom. Zadýcha sa, odpadne a bude dobre. Kričí chyťte ho, ale prečo by ma mali chytať iní, keď už za mnou beží on. Sám sa rozhodol, nech teda sám beží a beží vytrvalo, prepadá ma zvláštny pocit. Pravdepodobne ma chytí, hop cez zábradlie. Vzďaľujem sa mu, poľavuje. Nadáva, ale veď som nevzal jemu nič, prečo teda beží? On bude asi dobrý človek a chce potierať zlo. Mám krásnu myšlienku: Nasleduje ma dobrý človek. Som hodný nasledovania dobrým človekom. Ozaj, čo taký čestný muž urobí, až ma chytí? A ako ma vlastne chytí, podkopne mi v behu nohu, nech si zlámem krk? To by určite nechcel, alebo ma nechá unaviť a potom ma bezvládneho len zdvihne zo zeme? Ktovie, ale počítať s tým, že sa unavím skôr ako on je hlúposť. Asi nabral druhý dych v momente, kedy ja ten prvý strácam. Príde mi to krutý trest, takto ma týrať až do vyčerpania len preto, lebo ma pochytila túžba. Chápem, ukradol som, ale majú to mať zabezpečené tak, aby zlodej ani päty z obchodu nevystrčil. Tá pani by mi mohla akurát tak dvere zatarasiť svojim mohutným telom, na beh to veru nie je a ani len na krátku trať. Uf, chlap sa približuje, kde len berie dych na tie nadávky, nazval ma toľkými vulgarizmami a vo všakovakých tvaroch, že sa v tom spoznávajú aj nevinní okoloidúci. S takýmto vyjadrovaním to nemôže byť dobrý človek, hnusný pozér, hrá sa na čestného a slovník má horší ako pouličná štetka, k tomu pripočítam tvrdohlavú vytrvalosť a zisťujem, že ma naháňa úplné hovädo a nie dobrý človek. Odvolávam tie predošlé myšlienky.

Rýchla zmena smeru, mám náskok. Hehe, prekvapený, čo? To už musí vzdať, nemá na to potenciál, musí si priznať chybu. Zastal, naberá dych. Stoj! Kričí a čo by teda nikto neuveril, zastal som. Samozrejme v bezpečnej vzdialenosti od neho aj od prípadných ďalších hrdinov. Poď sem! Skúša ešte a asi ma má za hlupáka. Ja mlčím. Ti vravím poď sem, inak si ma nepraj! Hehe, úprimne, kto by si prial také voľačo. Je to blb, ženie sa za človekom v snahe ho chytiť a aspoň bolestivo zovrieť, nadáva a keď vidím to rozčúlenie, bez facky by to nebolo, nejdem. Asi pochopil, rozopol si bundu, vetrá spotené pazuchy. Naberáme dych. Ty sviňa zlodejská, ziape a tým, čo ho počujú a pozerajú na mňa naznačujem gestom, že ten pán je pomýlený, chorý a tak. Asi mi veria, pretože on vyzerá ako obyčajný nervózny chlap, ktorý chce zabiť nevinného mládenca len preto, že mu siahol na dcéru alebo také dačo. Jednoducho je to nervák a s takým sa náhodný okoloidúci nemá chuť zaoberať. Veď ho už ktosi chyťte, zakvílil, ale nedeje sa nič.

Tvrdohlavosť môže byť prospešná, ale v niektorých prípadoch vedie človeka do záhuby. Nevzdáva sa. Doťahuje šnúrky na topánkach, peňaženku a kľúče vybral z vreciek a pevne ich zviera v rukách, nebudú ho tlačiť na stehnách. Má v sebe voľačo zo zvieraťa, nazvime to inštinkt dravca, pričom v tejto situácii to vyznieva hlúpo. Snaží sa nenápadne plížiť, priblížiť sa čo najbližšie a nech má pocit, že je rozumný, tvárim sa akoby som nič nevidel. Ale už je blízko a aby si zas nenamýšľal, skríknem aha zlodej a prstom ukážem niekam za neho. Otočil sa a ja zas bežím. Utekám vlažným tempom, kým sa spamätá, zahreší a rozbehne sa tiež. Vyzerá akoby si bežal po infarkt, dobre, vyšportovaný štyridsiatnik s morálnymi zásadami má asi vysoké sebavedomie, ale je mu na nič, ja mám ešte mladé nohy. Už ani nenadáva, počujem len dupot krokov a aj ten sa spomaľuje. Zastavil? Zastavil. Treba však uznať, vydržal dosť, ale možno už nevydrží dlho. Ako on mne dýchal na krk, dýcha jemu na krk smrť. Normálne mi ho je ľúto, prekonal svoje možnosti. Ako môže byť človek tak hlúpy, keď raz končí s dychom, nech prestane včas. Oprel sa o strom a o pár sekúnd sa zviezol na zem. Leží dýcha zhlboka, do riti, teraz na mňa polezú nejaké zlé pocity. A možno to len hrá, priblížim sa k nemu, chytí ma za členok a bude. Ale, čo, je trochu rozdiel niečo ukradnúť a nechať niekoho umrieť, pomaly pristupujem, nohy má natiahnuté v kŕči, tvár vykrivenú, prepotený odev, lapá po dychu a z vysušených pier mu visí hustá slina. Vravím, na, napite sa a podávam mu litrovku koly, čo som mal celý čas v rukách. Berie, pije lačno a s chuťou, reku bolo vám to treba? Pýtam sa, neodpovedá, pije a pije a keď konečne dopil a vyjasnil sa mu trochu zrak, vravím, ak nechcete byť spolupáchateľ krádeže, bežte teraz do toho obchodu zaplatiť, čo ste vypili. Ja zostávam stále smädný.

Václav Kostelanski
Prozaik, dvojnásobný finalista literárnej súťaže Poviedka (prémia a hlavná cena). Narodil sa v roku 1982 v Považskej Bystrici, žije v Trnave a pracuje ako vychovávateľ v dievčenskej polepšovni. Pripravuje debutovú zbierku poviedok.

Publikované v Pravde 5. marca 2011