Ilustrácia Palo Čejka

Eva Maliti-Fraňová

Uväznený riaditeľ

Klárike Prúžkovej vstúpil do života riaditeľ. Nevedela si to celkom dobre vysvetliť, pretože s ním vlastne neprichádzala do styku. V úrade, kde pracovala, sa nestretávali, alebo sa stretli nanajvýš raz za týždeň, niekde na schodoch. Pri takom stretnutí si však riaditeľ Kláriku ani nevšimol a na jej pozdrav neodzdravil, asi ju nevnímal. V tvári mal totiž výraz absolútneho sústredenia, no sústredený bol zrejme na niečo iné než Klárika. Objektívne povedané, Klárika riaditeľa vôbec nezaujímala a nečudo. Na schodoch vyzerala ako sivá myš a niekto by možno povedal, že ako vyoraná myš, lebo mala práve také vytreštené očká...
Riaditeľ sídlil o poschodie vyššie na konci chodby vpravo, kde mu patril sektor so sekretariátom. Do riaditeľského sektoru sa vchádzalo len cez sekretariát, inakšie sa tam vlastne ani nedalo vojsť, pretože do miestnosti, kde sedel, neviedli z chodby dvere. Ale bežní smrteľníci sem ani nevchádzali, pretože riaditeľ bol neustále zaneprázdnený. Klárika mala kanceláriu dolu, hneď oproti kuchynke a záchodu. Keďže sa nestravovala v závodnej jedálni, nosila si z domu obedy a jej cesty smerovali iba od kancelárie do kuchynky a späť, prípadne od kancelárie na záchod a späť.
Za bieleho dňa Klárika Prúžková vídala riaditeľa zriedkavo, no čudné bolo, že ho často videla v noci. Nejakými záhadnými cestami vstúpil do jej snov a pripravoval ju o prepotrebný nočný pokoj. Jeho prítomnosť v Klárikiných snoch nemala žiadne opodstatnenie, iba z toho pohľadu, že Klárika od malička pociťovala bázeň pred autoritami, čo ju sprevádzalo aj v dospelosti, hoci so sebou bojovala a pokúšala sa obáv zbaviť. Vždy sa triasla pred učiteľmi a profesormi, dokonca aj pred školníkom, a teraz stačilo, aby sa jej pred očami mihol obežník podpísaný riaditeľom a už tej noci ju riaditeľ mátal vo sne. Niekde v časopise sa dočítala, že je dobre, pokiaľ sa neurotické sny snívajú v čiernobielej farbe, lebo keby bol sen farebný, znamenalo by to ťažší stav neurózy. Riaditeľ bol vo sne čiernobiely a niekedy mal zrýchlené pohyby, čo Kláriku povzbudzovalo, lebo jej to pripomínalo obľúbené filmové grotesky čias nemej éry. Klárika bola zdravá, len veľmi bojazlivá.
Takto si žila veľa rokov, cez deň v úrade, v neútulnej kancelárii, kde bola sama ako prst a potom večer doma na gauči, v spoločnosti mačky Micky. Zato v noci sa dostala do celkom iného sveta zlých snov, v ktorých jej riaditeľ vyčítal, prečo si neplní pracovné úlohy. Tu treba povedať, že vôbec nemal pravdu, pretože Klárika bola usilovná ako včelička, a pritom nesmierne svedomitá, svoje úlohy si vždy plnila na sto percent. No raz sa jej sníval vskutku ťaživý sen, pravá nočná mora, v ktorej bol riaditeľ veľmi telesný, čo ju zaťažilo ešte viac. Vo sne sa na ňu usmieval a tváril sa, že ju chce pohladkať, ale v skutočnosti jej namiesto hladkania bolestivo štípal plece. V ten deň sa Klárika pobrala do práce bez nálady a po ulici sa vliekla ako slimák s nepríjemnými pocitmi v žalúdku. No v kancelárii si zase len sadla na erárnu stoličku a začala ako obvykle prenášať do počítača numerické údaje z nespočetného množstva faktúr zoradených vo fascikloch. Vtom zazvonil telefón. Kláriku volali zo sekretariátu, aby prišla k riaditeľovi, ktorý s ňou vraj chce hovoriť. Bolo to nečakané! Klárika mala prvý raz v živote vkročiť do riaditeľovej svätyne! Celá roztrasená si prečesala riedke vlásky a nohami ťažkými ako centy stúpala hore schodmi.
Prekvapilo ju, že na schodoch sa oproti nej tmolili skrúšené postavy niekoľkých kolegov, ktorí s nemou otázkou v očiach ukazovali rukou na dvere sekretariátu. Klárika nechápala, čo si má o tom myslieť, ale išla ďalej Keď ju sekretárka uvádzala k riaditeľovi, nenápadne jej zašepkala magické slovko: „Reštrukturalizácia…” Riaditeľ na ňu ani nepozrel a povedal len: „Slečna…”, asi si nepamätal jej meno. Klárika ticho doplnila: „Prúžková.” „Slečna Prúžková...” zopakoval riaditeľ zamyslene a zmĺkol. A potom naraz vypálil: „Vy podávate slabý výkon, slečna Prúžková, a ja vám za to dávam okamžitú výpoveď!” Kláriku akoby obarili vriacou vodou. Už dva roky si v duchu potajomky predstavovala, že požiada o zvýšenie platu, ktorý bol veľmi nízky a nezodpovedal počtu rokov odpracovaných v úrade, ani jej pracovnej náplni. A teraz sa od riaditeľa dozvedela niečo hrozné. Má byť do mesiaca prepustená! Neodvratné rozhodnutie ju tak ohromilo, že vo svojej plachosti náhle stratila reč a vôbec sa nebránila. Tu k nej riaditeľ ešte raz vzhliadol: „Alebo… alebo vás môžem presunúť na iné miesto. V podstate budete robiť to isté, čo teraz, iba váš plat bude o polovicu nižší,” po čom vystrúhal žalostivú grimasu a dodal: „Žiaľ, ináč to nejde, slečna Prúžková.”
Kláriku s jej rešpektom pred autoritami riaditeľove slová tak dojali, až ho začala ľutovať. V momente sa vzdala akýchkoľvek predstáv a za zníženie platu sa mu úprimne poďakovala. Riaditeľ sklonil sústredenú tvár k papierom na pracovnom stole a Kláriku si prestal všímať. Po tomto vycúvala z miestnosti. 
Sekretariát bol prázdny. Klárika si spomenula, že sekretárka mala ísť na lekárske vyšetrenie do miestnej polikliniky. Chvíľu len tak stála v očakávaní nejakého zázraku, predstavujúc si, že sa zrazu roztvoria dokorán dvere riaditeľovej miestnosti, vybehne sám riaditeľ a zvolá: „Blbosť, zmýlil som sa, všetko je omyl!” No dvere ani nevrzli a Klárika Prúžková sa voľky-nevoľky vrátila do reality. Vyšla na chodbu. Vo dverách sekretariátu zbadala zvonka zasunutý kľúč. Klárika sa zamyslela a mechanicky otočila kľúčom, aby do miestnosti počas sekretárkinej neprítomnosti nikto nevošiel. Keď zostupovala dolu schodmi, ozval sa zúrivý buchot a hysterické výkriky o pomoc. Niekto znútra mlátil do dverí sekretariátu. No Klárika na počudovanie nezastala a nevrátila sa, ale naopak, zbehla po schodoch ešte rýchlejšie. Na konci zoskočila z troch schodíkov naraz, ako keď bola dievča…
Ocitla sa na ulici zaliatej jarným slnkom. Obďaleč stál nejaký muž, ktorého Klárika nespoznala, lebo bol otočený chrbtom. Podišla k nemu bližšie, a keď sa obrátil, ukázalo sa, že je to on, riaditeľ. Ale Kláriku to neprekvapilo, hoci vedela, že má byť hore na poschodí, uväznený vo svojom sektore. Viac ju zajala jeho strhaná, bledá tvár. „No čo, skočím dnes do Dunaja,” povedal jej zronene. No Klárika nepomyslela na samovraždu, vybavil sa jej známy bratislavský obchodný dom, ktorý sa niekoľko rokov rušil, no podnes sa nezrušil a ostalo z neho už len prízemie s predajom kozmetiky a prvé poschodie, kde ponúkali všelijaké haraburdy. Chcela vykríknuť: „Ale veď v Dunaji nič nemajú!”, no zahryzla si do jazyka a v duchu si povedala, nech na to príde sám. Nechala teda riaditeľa svojmu osudu a išla ďalej. Dostala sa až na dunajské nábrežie. Už zďaleka jej udrel do očí zhluk ľudí okolo mostu SNP. Keď sa priblížila, počula jasne, ako vykrikujú: „Samovrah! Pozrite, tam je samovrah!” Klárika zodvihla zrak a skutočne, na moste stál samovrah a sústredene sa díval nadol. Nakoniec sa odhodlal a skočil do Dunaja. Všetci zdesene zhíkli, ale samovrah mal šťastie v nešťastí. Neutopil sa, možno si na krk zabudol uviazať kameň a po krátkej chvíľke sa na hladine ukázala jeho hlava, unášaná mocným prúdom. Hlava plávala dolu po rieke, postupne sa vzďaľovala, až vyzerala ako špendlíková hlavička…
Klárika Prúžková slobodne kráčala po nábreží. Na tvár jej dopadalo svetlo hrejivých slnečných lúčov.

Eva Maliti-Fraňová
Je autorkou prozaickej knihy Krpatý vrch a divadelných hier Krcheň Nesmrteľný, Jaskynná panna, Vizionár, Unavená Medea. Venuje sa literárnej vede a umeleckému prekladu.

Publikované v Pravde 19.2.2011