Ilustrácia Michal Hlatký

Michal Hlatký

Zlatý vek

Spoza dverí mojej izby počuť hlasy; byt napĺňa fotrov, hlboký a zvučný. Matka sa ozve len raz. Hystericky zajačí a treskne dvierkami od kuchynského drezu. Krátke ticho po jej výstupe preruší ohlušujúce plesnutie, načo sa znova rozhuláka foter, tentoraz bez prerušenia. Hlasy ku mne doliehajú, ale do mňa nepreniknú.

Premýšľam nad minulosťou, nad zlatým vekom, ktorý, zdá sa zmizol, ale ja viem, že to tak nie je, pretože ho nosím v srdci. Verím v zmenu a obrat k lepšiemu, návrat ku koreňom.

Na stene mám zavesený veľký plagát, ktorý Byko namaľoval špeciálne pre mňa, lebo on je na tieto veci fakt dobrý; vždy, keď premýšľam, hľadím naň. Teutónsky rytier v plnej zbroji, na hlave prilba s tepanou orlicou. Kôň pod ním sa chystá vzopnúť na zadné a jazdca zhodiť, ale ten drží uzdu pevne v rukách a víťazí nad jeho vriacou krvou a celou svojou bytosťou mu vnucuje ľudskú vôľu. Chystá sa do boja.

Učiteľ na dejepise nám rozprával legendu o Troch dobách, ktorú vymyslel dajaký rímsky básnik. Podľa neho bol najprv Vek zlatý, keď ľudstvo žilo spravodlivo a počestne, cenila sa odvaha a statočnosť; potom prišiel Medený vek, keď sa všetko začalo kaziť a celá spoločnosť nabrala zlý smer. Teraz je okolo nás samá zhovädilosť, zženštilosť a všelijaká špina, lebo vládne vek Železný.

Keď cestujem električkou, vidím bledé rozkysnuté tváre, nesústredené, uhýbavé pohľady. Kde sa podeli tie rázne čelá a ostro rezané profily, aké môžete vidieť na starých sochách? Také, aký má foter?

***

Ani som si neuvedomil, že byt stíchol, keď sa rozleteli dvere a do izby vošiel foter. Dlhé šľachovité ramená sa mu kymácali popri mohutnom tele. Do tváre som mu nepozrel, hľadel som na jeho širokú žilnatú ruku. Medzi dvoma prstami sa mu chvela dymiaca cigareta. Neznášam cigaretový smrad. Opäť som skĺzol do železného veku.

„A ty čo robíš?” zareval. „Flákaš sa? Choď za mamkou, môžete sa flákať spolu.”

Priblížil sa ku mne, cítil som jeho teplo, trochu som sa odsunul.

„Hybaj niečo robiť, zasran. Prepadáš s troch predmetov! Kto ti bude dávať prachy, keď ťa vyrazia zo školy? Si lenivý ako tvoja mater.”

Iba som sedel a nič nehovoril, len som cítil ako mi niečo stúpa k hrdlu a rastie v ňom. Dvere opäť treskli a ostal som sám.

***

Kedysi bol muž ochrancom žien. A ženy neboli lenivé a zbabelé, takže stálo za to, chrániť ich; teraz je všetko inak. Fotra vyhodili z práce, lebo sa nepozdával nejakému buzerantskému šéfovi a matka… Kto by sa občas nenasral na ženu, ktorá len sedí za stolom a skuvíňa aký máme ťažký život. Horšie je, že ani matka si nevie povedať svoje, a keď jej foter zavalí, je ticho ako pena. Na to sa nedá pozerať.

***

Vošiel som do kuchyne a obišiel mater, ktorá stála nad drezom a miešala niečo v hlbokej miske. Tichá a nepríčetná s odutou tvárou, poťahuje sople a po chrbte nosa jej steká kvapka, ktorá sa na špičke zberá, až kým si ju opakom ruky nezotrie; je taká vždy, keď sa pohádajú. Jej nepreniknuteľnosť ma doháňa do zúrivosti.

„Čo ti zase je?” opýtam sa. Viem, že nezmyselne, ale len aby nebola ticho.

Na okamih sa na mňa pozrie a pokrúti hlavou. „Nič, čo by mi bolo?”

Okrem zúrivosti cítim silné pnutie. Chcem prelomiť tú jej odovzdanosť a dodať jej silu, veď ako môže existovať niekto s takým minimom hrdosti, ako je ona? Ale snaženie je zbytočné, ruky mi zväzuje práve to jej nedotknuteľné, až rituálne utrpenie. Vyžíva sa v ňom.

A tak prejdem okolo obývačky, kde sa rozvaľuje foter a znova sa zatvorím v izbe, kde na mňa hľadí teutónsky rytier a silou svojho ducha krotí zlovoľného koňa.

***

Mám plán, ako som už spomínal, lenže všetko treba prediskutovať a pripraviť. Uskutočnenie plánu by bolo prvou lastovičkou v obrate k Zlatému veku. Problémom človeka je, že zabudol na možnosť zlepšovať sa, zachrániť sa. Všetko ním plynie v akomsi dusnom ustrnutí, duchovnej hnilobe; nechá sa ovládať a zmietať, bez toho, aby ako ten rytier pozdvihol hlavu, meč a vyrazil do boja. Je jasné, že toto bezčasie spoločnosť rozkladá, až má pocit, že nezmôže absolútne nič.

Možno je to tak aj preto, lebo ľudia dnes nepoznajú svojho nepriateľa, nevedia, koho treba potlačiť, aby sa veci začali hýbať tým správnym smerom. Ja ho však poznám, viem, kto za všetkým stojí. Paraziti.

Omámili nás rečičkami o súcite a blahobyte, ale to len preto, aby nás skrotili a domestikovali, zničili v nás prapôvodné inštinkty a rozložili nám charakter. Dnes si už málokto spomenie na hrdinstvo a česť, pretože nás vmanipulovali do pozície poslušných pritakávačov.

Akým je moja mater.

***

Byko je síce macher na kreslenie, ale mojim zámerom zrejme veľmi nerozumie. Keď sedíme v krčme a vysvetľujem mu všetko, čo som povedal aj vám, debilne sa vyškiera. Tleskne ma po chrbte a zakričí k baru: „Pán hlavný, ešte dvakrát!”

Nevšímam si jeho roztržitú bezstarostnosť a podsuniem mu bielu kartičku a fixku.

„Nakresli rytiera. Toho na koni.”

„Zase?”

„Nakresli. Ale iba jednoducho, v línii.”

Urobí šmyk - šmyk a podá mi kartičku. Fakt je talent!

Ukážem mu ju: „Toto je náš symbol! Bojovník Zlatého veku. Dáme si ho vytetovať na…”

Na stôl doklepli dve pivá. Byko zdvihol pohár, strčil mi ho pod nos a zaručal: „Na bojovníkov Zlatého veku!”

Pivo je husté a sladké, stúpa nám do hlavy. Už starí Kelti varili pivo, aby im dodávalo silu a bojovnosť. Vyrážali na vojnový chodník, odhodlaní brániť svoje teritótium pred parazitmi, a keď sa vracali späť, na bokoch ich koní sa hojdali hlavy nepriateľov.

„Chceš niekoho dojebať, či čo?” Bykov hlas zaniká v rytmickom dunení, ktoré sa ozýva z reproduktorov.

„Nie, chcem spustiť akciu. Našu akciu.”

„Keď chceš niekoho dojebať, tak sa poobzeraj.”

„Všetko treba naplánovať. Najprv si necháme vytetovať toho oného… Bojovníka!”

Jazyk sa mi už trocha plietol, a Byko ma svojou nedočkavosťou rozčuľoval. V čele mi pulzovala tupá bolesť.

„Napríklad henten”, nedal si pokoj, „kukaj aký je vyplašený.

Niečo na tých Bykových rečiach bolo. Prečo by sme nemohli byť spontánni? Posilníme sa božským nápojom, zlosť nám vystúpi až po korienky vlasov, preleje sa cez nás ako mohutná, očistná vlna, ktorá všetko zmetie a zmení. Už nie sme domestikovaní pritakávači, prebúdzame sa, vystupujeme nad všetko a všetkých.

***

„Vidíš, hovorí Byko, hneď nájdeš toho svojho parazita. Ani tetovačky ti netreba!”

Povedal to tesne predtým, než sa chlap oproti zdvihol od stola a snažil sa nám dostať z dohľadu. Vyrazili sme na lov.

Lov je starodávna a ušľachtilá záležitosť. Prapodstatou človeka, symbolom pohybu a zmeny. Bežíme za korisťou, okolo uší nám sviští teplý vzduch, ponárame sa do nočných tieňov a krv nás bolí nedočkavosťou. Už som za ním, počujem jeho kvílivé dychčanie, cítim jeho strach a takmer mu šliapem na päty. Skolil som ho, prevrátil na chrbát a obkročmo som mu prikvačil kostnatý trup.

Hlava mu pod ranami skacká ako lopta, tlmene klepe o asfalt Jeho jačanie vo mne prebúdza mýtickú príšeru. Strojovo pohybujem ramenami, a ako vo mne rastie zlosť, dlane sa mi menia na kladivá a hlavu mám ako z kovu. Pod sebou vidím len tvár.

Tvár, ktorej prízračne zhrubli črty: oči sa rozostúpili a uvoľnili miesto širokému koreňu nosa, čelo bolo odrazu nižšie, preťaté kolmými a vodorovnými vráskami, ústa, predtým malé a úzke sa rozšírili a bolestnú grimasu vystriedal úsmev. Známy pohŕdavý, povýšenecký úsmev! A tĺkol som ďalej do tej fotrovej rozškerenej tváre, až kým mnou neprešla vlna zdesenia a zlostnej radosti, čo stúpala hore od srdca do hrdla. Keď vychádzala ústami premenila sa na výkrik. Rozľahol sa vo mne pokoj. Zlatý vek.

***

Odomykal som čo najtichšie. Keď som vošiel do predizby, videl som, že sa v kuchyni ešte svieti. Pri stole sedela mater a podopierala si dlaňou hlavu. Na líci mala temnú podliatinu. Dvere zavŕzgali, strhla sa.

„Kde si toľko bol? Choď spať. Vieš čo by ti povedal otec…”

Vtedy som urobil to, čo som neurobil hádam odkedy som bol malý chlapec. Teraz mi to neprišlo zaťažko. Podišiel som k nej a položil som jej ruku na hlavu. Strhla sa a dosť zmätene na mňa pozerala.

„Veci sa pohli dobrým smerom, mami. Všetko bude lepšie. Všetko sa mení k lepšiemu. Čaká nás Zlatý vek.”

Odišiel som do izby.

Michal Hlatký
Autor poviedky a ilustrácie je finalistom literárnej súťaže Poviedka Asseco solutions a pripravuje na vydanie svoju debutovú knihu.

Uverejnené v Pravde 12.2:2011