Perún. Hrom bezbožných

abo POGROM SLÁVIA

fantastico hard action geroi adventura di tutti čili gerojská  adventura z velikých ság a mýtov národa staroslovenského aneb bohovská  fraška

Napísal Aladár Hrča

Zablýskalo sa nad Velikou Sláviou a zadunelo preukrutne, prach a vtáci sa vzniesli do povzdušia. Perún, svantobýk, jak hrom z nebesov uderil na zemskú hrudu dopráskanú i zoschnutú. Vezúcky sa na nijak pohodlnom chrbte svojho hrboľatého mongoloindického sluhu Džingis-Chasa ustanul pred strašivú, neľúdnu jaskyň.

„Ó, aká silná bist Perún, milostivy Bohove!”

Sluha pokľaknúť opäť konečne smel pred svojho Boha a Pána svojho, keď zložil ho z chrbta i ukonaný uľahnul v prachu zemskom.

„Ty svaly, a ty šláchy! Darf ich bitte, smela pochytat?” Pochytkával a miesil Perúna a jeho svaly i veškerú muskulatúru. „Majn gott! Miss Olympia!”

Aj bola to pravda. Perún s radosťou veľkou zrel na svoju sílu. Jeho svalovstvo znova začínalo zvoľna, no isto nadobúdať tvary ozrutné a skalopevné.

„Reč tvoja sprosto pochlebovačná mi navidomoki dodáva reálno síl,” uznal hlasno odpočinuvší Perún. Poznal, kde sa trbliece prameň jeho moci a síly. I mocno zvolal: „Vera, musíme si vieriť! To jediná jest naša rata!”

U diery jaskynnej na nich už čakal a slintal Volk. Boh rodu a hospodstva všeľudského, bedliteľ i ochránca stád aj úrody požehnanej. Džingis-Chas rozhliadnul sa vo všetky strany i roztrasľaveným, neistým to hlasom pýtať sa musel: „A kdepak, kdežpák smej to pristáli?”

Volk zavetril svojím veľkým čiernym nosiskom. Okolo skalnej diery mrchy ležali rozohnité a hŕby kostí ľudských i zverských a šírili sa z nich čuchy aj exhaláty všakoveké. I po chvíli nedlhej Boh Volk šmaril očiská na hlbokú čiernu jaskyň roztvárajúcu sa lačno pred udatnými hrdinami.

„Podľaj čucha mojeho Bohove jest princessima tu - v túto strašivú jaskyň uvrhnutá!” zavrčal cez ostré tesáky nazúrene.

Perún smerom tým pohľadieť ani neráčil.

„Džingis-Chas, nadešiel tvúj čas!”

Obrátku učinil rovno k Mongoloindovi vernému svojmu so slovom milým. Tri rázy zatlieskal, zbúchal na skalu a skričal na svojho sluhu: „Ohlás audiención u Trojjazyčníka!”

Mongoloind hneď za skalu skočil a skryl sa.

„U keho, bite?” Tváriti nechápavo i hlúpo sa nepochopiteľne započal. „Ja nix nerozumiet, nix, Vietnam, student interkontinentál…”

„Iď, marha! Grrrr!!!” Volk spenil a zavyl zversky. Vystrelil spáry špicaté po sluhovi vyľakanom, že ho na mieste roztrhá a roznesie po šírej Slávii. Teda, ak nesplní úlohu svoju posviatnú a nevstúpi v pelech jaskynný.

„Ja vól! Ja vól!” hneď súhlasil úbohý Džingis-Chas pri zočení tej obludy. Horko nad svojim lokajským, jarmovým osudom zaplakal: „Já dobytek…”

No krok spraviť ráčil len jediný. I ten rovno do cesty rozzúrenému a zalizujúcemu sa Trojjazyčníkovi. Prebudil ho buchot a lomoz okolistý. Netvor pekelský s tromi jazykmi sa hrozivo do výšav vytýčil nad odvážlivca pred svojím smradľavým pelechom. Džingis-Chas iba spľasknul rukami.

„No fúj! Jakovýpak Trojjazyčník! Unglaublich!”

Radostne Perún vyskočil a Volk zavrčal: „Stezka ku princessime jest zvoľná!”

Vedno jedným skokom zmizli v čiernej diere.

„Morena!” Perún vbehnuvší v tmu jaskyne volal na svoju milú. „Kiráľovná srdce mójho!”

„A jakový škaredový! A chlupatový! Tfúúj!” kurizoval netvorovi za ten čas Perúnov sluha, by odlákal pozornosť jeho. „Aber, kdepak sou všichni? A pročpak, pročpak sa tak zalízuješ, patvoro?”

Nestihol sa ani zobzerať. Džingis-Chas v dobu tú útoky chuťových pohárikov Trojjazyčníka odrážať veru už nestačil. I tak si musel pomôcť jedným z umení národa svojho prastarého zvaným tiež karate, ?? alebo po našom fasung.

„Ty skáky robiš do Džingis-Chasa?!” Nebojácky sa zaskrehotal. A vrhnúc sa na jeho jazyky hadiace predviedol netvorovi nemilému zopár klenotov boja. „Haiá! Kosei kusei! Barakuda!”

Vyskočil a Trojjazyčníkovi rovno do papule.

Zotaviaci sa Perún zdarne našiel v čiernej temnici skalnej utrápenú a sputnanú Morenu. Rodovým posviatným kladivom odbil reťaze a zámky na nej a vyslobodil spanilú slávianskú sviaticu.

„Perún! Svantobýk moj milostivý!”

„Krásna Morena! Slávie dcera!”

„Bohove!” Zastonala kráľovská dcéra i právobytná manželka najvyššieho Perúna, keď zmohla náruč jeho silnú znova pocítiť. „Ja vierila tuho, že vy mňa vydobývnete z pazúr teho trojjazyčného nietvora i zverozvestcov pohánskych! Vďak vám nekonečný, geroji!”

Boh Volk pri pohľade na krásavicu vyloženú od túhy samej a vzrušenia prebytku zavyl na celú jaskyň. Jazyk dlhizný vyplázol, rozdychčal sa na plné mechy a z tlamy vypustil potok slín a kúdol dymu. Perún srdcaplne zvítal sa so svojou najmilšou. Zoznámil ju hnedky s plánom svojím a zámermi ďalšími. A k nej priblížiac sa uistil ju hlasom tichým, avšak s hromovou smelosťou:

„Perun teráz odvedne vaše veličanstvo na prebezpečne miesto. Na burg v Kassovii, v posledným baštu empíriuma Velika Slávia. I sprevodí nás bratr môj Bohove - Volk!”

Volk zaskučiac náramne pri správe radostnej vyhnal načisto z tej diery špinavej všetok strach, obavy aj všetke netopiere.

Morena vidiac vonku prekrvavý boj Trojjazyčníka s verným služobníctvom neľutovala uroniť hodne drahocenných sĺz.

„Á, Džingis-Chas milý!” Zvolala zronene. „I on za mňa sa ruje, máruje i fasuje! I fascinuje! Junaku! Bravo!”

Udatný sluha mongoloindický prehrával pomaly zápas so žuvacím svalstvom nadpozemským. Jeho umenia nemali tu nijaký sukces. Trojjazyčník ho v pysku obrovskom lámal zubiskami a mlel všetkými tromi jazykmi.

„Mamma míja, mamma chas míja…” bedákal sluha nešťastný medzi chrupom netvorovým. „Ten nie chutná und ošklivá Trojjazyčník ma normálne regelmesich sežere, zežuje i potrávi, i čisté hovno ze mňa spraví! Slyšíte, Bohove?...”

Bohove rýchlo vyniesli Morenu von z temnice a Perún pocítil v sebe opäť oheň, vzatý mu nevercami a neprajníkmi pohanskými. Zahnal sa svojím hromovým mečom a zaburácal prejasnou rečou: „Perún vďak viere i doviere všech vás znová cíti do sebaj sílu i moc Bohove. I to znamenia, že vieriť jediná jest rata!”

„I tma i mroky čarne rozplyvnú sa!” spevokolným hlasom prorokovala princessima Morena zjavenia nové.

Svantobýk Perún pokľaknul k vyvolenej svojej, udrúc sa do svojich poznove mocných prsov.

„Perún vykľúči vám riaden bezpečnostný zámek, drahocenná. By vás juž nik neuniesov!” zaprisahajúc sklonil sa Boh pred svojou Bohyňou. „I potým sa plnka síly pustí do finále! Do bitvy o Velikuju Slaviu i o calý pozemský Svit! O vaši duši!”

Láska divoko zahorela a s ňou vzplanul i nový apetít do spravodlivého revanšu mocných slávianských Bohov.

(úryvok z diela)
Uverejnené v Pravde 31.12.2010

Aladár Hrča (1970)

Dramatik a publicista. Podľa starobylých manuskriptov z pozostalosti po starom otcovi Aladárovi Hrcsovi (1888 - 1967) spísal a upravil dobrodružnú komédiu zo „staroslovenskej” mytológie „Perun. Hrom bezbožných abo POGROM SLÁVIA!”. Hru uviedlo v premiére 15. decembra 2008 v Bratislave Dezorzovo Lútkové Divadlo, ktoré ju s úspechom hráva na turné po Slovensku a v zahraničí.