2010-12-11_Pariláková
Eva Pariláková
/ešte biela/
Vyštudovala estetiku a psychológiu, vyučuje na Ústave literárnej a umeleckej komunikácie FF UKF v Nitre. Venuje sa teórii a interpretácii umeleckého diela, v roku 2008 jej vyšla monografia Pole, strom, kríž... a monitor (K archetypálnym symbolom v súčasnej kultúre). V 2. ročníku literárnej súťaže Básne 2010 Asseco solution získala 2. miesto…
/ešte biela/
Eva Pariláková
/svet, biely rozprestretý svet/
na ružiach ustlané obrázky
otázky preškrtnuté
nad hlavami svätcov
ešte mlčia
naše modré náhody
vymodelované záhadne presne
do práve týchto úst
do práve týchto bozkov
hľadali sme cestu
a preskočili smer
akoby sa nechumelilo
v zasneženej krajine
srny krútili hlavami
a vlky rozmarne cerili zuby
na vyjavený mesiac
hľadali sme spln
a našli obyčajný tanier
v lese osvetlené nádoby
s rukami pred sebou
ako námesačné deti
žobrali sme
o pár jasných slov
aspoň že ešte nožom odrezaný chlieb trvá
elegantne padajúci krajec
s dierkami
netrpezlivo čakajúcimi na maslo
a soľ
radosť z privítania
ozdoba biblická pripnutá na prsia
na tretí deň už iba roztrúsená
pod neskoro rozpoznaným krížom
ešte sa teda čaká na milosť
s hlavou vyvrátenou
k božskej oblohe
alebo
s hlavou stočenou
na chladný mokrý kameň
alebo
s rukami na klavíri a krídle
s nohami kľačiacimi
neďaleko hladujúcich zvierat
alebo
s nohami na špičkách
pri kolíske práve zrodeného kvetu
a milosť prichádza
šúpaním pomaranča
delením sveta
na mesiace a dlane
vkladané do dlaní
podľa jemnej citrusovej vône
/I./
ach, srdce
zdalo sa, že spíš
spokojne si hovieš
v chaluhách všedných dní
a nehovoríš o tom
ale ty
neviditeľne priviazané o návnadu
do úst zošitých háčikom
vykríkneš
na každé potiahnutie
ako ryba
v poslednom pruhu
zvírenej
láskavej
vody
/II./
na váhy prepeličie vajíčko
na druhé váhy srdce
kým sa jazýček hýbe
namáhavo a pomaly
rozprávaš aj mlčíš
až keď sa jazyk zastaví
láska zomrie
uprostred
/III./
v spätnom chode
nikdy nezabudni na srnky
na ranné pískanie sýkoriek na balkóne
slamené ozdoby v kysuckej drevenici
na bežky, krásne trávnaté kopce
na pokoj topánok
kráčajúcich pred tebou
už s opravenou šnúrkou
lebo už prišla víchrica
a cigánky neuhnú pred tvojím krokom
a je potrebné ustúpiť, schúliť sa a čakať
trochu žobroniť a ešte stále plakať
keby sa také srdce dalo z tela vybrať
do čista vyprať
zavesiť do slnka
nech ním prefukuje vietor
pred mojím ťažko svitajúcim oknom
urobila by som to
ale ono musí zostať vnútri
v tichej, praskajúcej krvi
v dvoch útlych komorách
rozhádzaných
ako u alchymistu:
kde sa číria
ohňom a mečom prechádzajú
prichádzajú a odchádzajú
divy
nad slnko nad kríž
všetky naše lásky
divúce