Si tu? Chodím spiaci zas

Marcel Lacko

Ráno

Na úsvite za bezoblačného dňa
dva obdĺžniky jasu sa kĺžu
cez východnú stenu tejto spálne
zvýrazňujúc kúsky farby
na obrazoch, ktorými prechádzajú na svojej ceste
sprava doľava, potrblietajúc
reproduktory na hornej polici
a zväzky kníh.
Nedávno si lepenka, ktorú som pomaľoval, našla
miesto pred knižnicou a je to
ranná nádhera, keď svetlo
prebieha z jedného pohára z brúseného skla
k ďalšiemu, je ich šesť, položených
oproti čiernemu horizontu, vulgárne
ako v deň, keď boli rozbalené
ako dar pre nejakú úbohú nevestu.
Mali by sme sa usmiať, alebo uroniť slzu?
Možno je už mŕtva
a tieto trofeje jej šťastia
odvezené na skládku. Črepy.
Ale tu sú ich duchovia, zmáčaní
v slnečnom svetle a v mojej uzavretej jarnej mysli
niet väčšej krásy na Zemi.

Láska

Láska, povieš - milujem ťa. Potom sa staneš
Kúskom slnečného svetla na stene,
Teplom, čo mizne o piatej,
Modelom naznačeným v peknom kameni,
Myšlienkou, latinskou bazilikou,
So šibalskými bájkami odpadávajúcimi z kupoly.

Ty: si oblak, čo nikdy nepomenujem,
Jazyk, aký sa nikdy nenaučím, zápas,
Ktorý neprehrám, ani celkom nezvládnem;
Ilúzia ďalšieho sveta nad
Sveta pod, mimo sveta vo vnútri.
Škúlim, žmurkám - ale ešte stále ťa vidím, láska.

Blog

Musí byť mnoho iných takto zabudnutých -
osirotených, opustených, bezcieľnych z akéhokoľvek dôvodu -
ale len málo ich dokázalo odplávať pred vetrami
virtuálneho oceánu tak svižne ako Manhimself
(názov stránky). Anonymný (autor)
napísal svoj posledný príspevok pred rokmi, a ďalšie roky uplynuli
než komentáre začali pribúdať
ako lastúrniky na trupe lodi
a potom v stále rozdvojených reťaziach
navzájom na sebe. Staré telo sa stalo
útočiskom určitého plachého typu
návštevníka, ako člny pozdĺž nábrežia
prenasledované osamelými dušami, ktoré nedokázali zniesť
stretnutia z očí do očí. Mohli nechávať
svoje listy v štrbinách tejto novodobej
Západnej Steny, vracajúc sa v intervaloch,
aby videli, či niekto odpovedal, preklikávajúc si
cestu nadol od pôvodnej správy -

2. júl. Ďalší šedý deň. Ale možno len u mňa. Inde sa snáď diali zmeny . Len som zvedavý.

cez zákruty a odbočenia
zarastených odkazov, vyznania
lásky pre milovaných, ktorí by sami nikdy netušili,
že po nich niekto túžil, výkriky beznádeje,
bláznivé vtipy a nepodarené žarty, až tam
kde vlákno naposledy bolo pretrhnuté,
len aby zistili, že nie, nikto neodpovedal
na položenú otázku. Pretože,
bezpochyby, neexistovala žiadna odpoveď.
Je vôbec „odpoveď” na vojnu
kdekoľvek tá najnovšia práve prebieha?
Keby sa niekto dokázal dostať dole pod túto loď
a videl všetky tieto lastúry túliace sa
ku kýlu, aký by to bol pohľad.
Aká to biodiverzita! Ale na palube,
tak smutnej, stále tie isté dve kostry,
hracia karta priklincovaná ku sťažňu,
plachty ošúchané a slabo sa trepotajúce, ako obrovský hmyz,
ktorému bohovia nedovolia umrieť.

Dvojitá dúha

Och áno zažili sme skvelé časy Čo z toho dnes zostalo
nie je podstatné musím si zapamätať
filmy aké sa nám obom páčili šaty
ktoré sme si dávali na sviatky
pocit že sme
zvláštni všetky tie veci, vzadu
vo všetkých zásuvkách našich stolíkov
Munícia lásky
tá môže explodovať
kým zistíme že ach môj bože áno
zažili sme to vtedy ten jediný krát čo sme kedy
boli v Ázii - spolu s
tými nechutnými chrobákmi - a tam to bolo kde
sme videli dvojitú dúhu
jednu v druhej
Tak dlho ako existujú
kvapôčky vody a slnečné lúče a oči
aby sme ich vnímali dovtedy budú optické
úkazy tak nepochopiteľne úžasné
a nič nebude musieť byť márne

Pravda 11. decembra 2010