Ilustrácia Igor Derevenec

Flaubert Pico

Napísal Koloman Kocúr

Akcionári sa zišli v oválnej zasadačke na streche najvyššieho vežiaka v meste. Ten o niekoľko poschodí prevyšuje Hradný vrch. Zasadačka má presklené steny a ponúka tristošesťdesiat stupňový výhľad na celé mesto-každý, kto sa tu ocitne, musí sa citiť ako naozajstný pán a vládca krajiny.

Na jednej strane stola sa osamotene hrbí strhaný päťdesiatnik s nakrátko ostrihanou šticou a pichľavými očami. Je to Flaubert Pico, znamenitý syn slovenského národa, doktor práv, zakladateľ a predseda politickej strany, bývalý predseda vlády, poslanec národnej rady, autor, milovník sochárskeho umenia, filantrop a dobrodinec. Skrátka, všestranne nadaný a vplyný človek.

Druhú stranu stola obsadil výkvet slovenského veľkopodnikateľského neba. Všetci, ktorým Flaubert vďačí za svoj vzostup, pád, opätovný vzostup a opätovný pád. Ľudia, ktorí ho kedysi zachránili, aby ho vzápätí potopili. Ľudia, ktorí odvtedy vládnu nad jeho životom-Koláčik, Stenačka, Okrajňák, Vrtkay, Rasper, Úzky, Sobolec, Beduš a tiež ničomník Zemeguľa.

Je nedeľa, tretí jún 2018, deň po parlamentných voľbách. Picova strana v nich znova, ako už toľkokrát pred tým, získala väčšinu a znova, ako už toľkokrát predtým, nie je schopná zostaviť vládu.

„Bohatstvo! Zase tí Picundovci!” zakričí najedovane jeden akcionár. Postaví sa, zatne päste, kopne topánkou do stoličky a znova zreve: „Zase tí hnusní Picundovci!”

Topánka je hranatá. Má hrubú podošvu a tučnú striebornú pracku. Budí mohutný dojem. Stála veľa peňazí. Jej majiteľ, veľkopodnikateľ Ľubor Zemeguľa, kráča s módou. Preto má takú topánku, modernú. Kúpil si ju v Dubaji.

„Prefíkaní, úlisní Picundovci!” vykrikuje ďalej Ľubor Zemeguľa. „Koľko rokov sme ju vlastnoručne budovali, cizelovali, hýčkali a rozvíjali!  Čo nápadov, čo energie, čo času a peňazí sme do nej vrazili! A zase nič. Volebné víťazstvo nám zase čmajzli Picundovci. Chápete? Zase tí Picundovci!”

Ostatní veľkopodnikatelia, usadení okolo stola, chápu. Hlávkami prikyvujú, prstami po naleštenej tabuli stola dôrazne poklepkávajú. Prejednávaná záležitosť je záležitosťou života a smrti.

Ľubor Zemeguľa je v tvári celý brunátny. Mávajúc v ruke bulvárnym denníkom, znova sa rozkričí: „Zase budeme v opozícii! Zase si ani neprdneme! Vyjdeme všetci na psí tridsiatok, chápete? Toto je koniec! Bankrot! Krach!”

Veľkopodnikateľ Koláčik ho zahriakne: „Dobre, dobre, nebujač už toľko!”

„Ja že nemám bujačiť?” zvrieskne fistulou Zemeguľa a začne sa biť do pŕs: „Ja som do strany vrazil kus seba! Šestnásť rokov svojho života! Čo nás to stálo námahy, kým sme to všetko poskupovali, posceľovali a pozlučovali! Čo sme sa natrápili, kým sme vycepovali tohto naivného trubiroha! Čo sme do toho všetci vrazili peňazí, energie a času! A teraz, keď je všetko vybudované, keď sú ľudia namlsaní a podchytení, keď je všetko vybavenené, rozbehnuté a zariadené, keď by to už malo začať poriadne sypať, tak zase nezostavíme vládu? Mňa z toho drbne!”

„Tak choď von, nech ťa drbne tam, a nás nechaj riešiť veci,” navrhne mu sucho Koláčik.

Zemeguľu zadúša od bezmocnej zlosti. Potrebuje vyventilovať. Schmatne stoličku, zdvihne ju nad hlavu a z celej sily ju šmarí do kúta zasadačky. Stolička sa rozletí na milión kúskov. Nato Zemeguľa vyletí na chodbu a nasupene za sebou pribuchne dvere.

„Tak vidíš, Flaubert,” povie chladne Koláčik. „Pokazil si, čo sa len dalo.”

Flaubert Pico mlčí, brvou nervózne myká. Na čele sa mu perlia kropaje potu. Poťahuje si peru palcom a ukazovákom ľavej ruky.

„Flaubert, ide to od desiatich k piatim,” pokračuje Koláčik. Pokynie marketingovému manažérovi Herbertovi Muffmanovi, mladému, vzorne upravenému mužovi v dobre strihnutom obleku a ružovej košeli, sediacom po jeho pravici. Ten položí na stôl hŕbu výkazov zviazaných v hrebeňovej väzbe. Sú to excelovské tabuľky s grafmi a množstvom čísiel.

„Preferencie v jednom kuse upadajú,” pokračuje Koláčik. „Dvetisícdesať-tridsaťpäť percent. Dvetisícštrnásť-už len dvadsať deväť percent. A včera? Dvadsaťtri! Vieš, čo to znamená?”

Flaubert Pico zazerá ako hrom do duba a mlčí. Vie on veľmi dobre, čo to znamená. Mocní sponzori poodskakujú ako potkany z topiacej sa lode a strana, jeho milovaná strana, klesne na dno. O dve ďalšie volebné obdobia po nej ani pes neštekne.

„Včera večer mi volali Výkon a Brhlík. Už ti, Flaubert, nedajú ani cent.”

Zavládne hrobové ticho. Preruší ho veľkopodnikateľ Stenačka: „A komu dajú?”

„Môžeš jedenkrát hádať,” odpovedá Koláčik.

„Tej kurve Picundovi!” zvolá pobúrene Stenačka.

„Presne tak. Menia tábor,” pritaká Koláčik.

„Ten chlap nemá mieru!” rozčuľuje sa Stenačka.

„A prečo by mal mať?” konštatuje sucho Koláčik. „S jedlom rastie chuť. My sme poznali mieru, keď sme mali monopol? Je to naša chyba, že sme pustili trh.”

„Môžem ja za to, že sa k nim pridala tá filcka Surblík?” bráni sa Pico.

„Komu utiekli voliči? No komu? Nie náhodou tebe, Flaubert?”

„Nevyšlo to.”

„Príliš veľa ti toho nevyšlo v posledných rokoch, Flaubert, príliš veľa,” krúti hlavou Koláčik. „Keď to nevyjde raz, je to smola. Druhýkrát je to náhoda. Tretíkrát to je neschopnosť. Toto sú tretie voľby za sebou, čo nie si schopný zostaviť vládu. Dvetisícdruhý rok ani nerátam.”

„Ešte som nepovedal posledné slovo!” vzchopí sa Flaubert Pico. „Sme v parlamente! Budeme bojovať! Mám pripravené bomby. Zákon o maximálnom zisku!”

„To tu už bolo,” odvrkne Koláčik.

„Nie, nie, nie!” tvrdí si svoje Pico. „Toto bude iné, lepšie. Počúvajte sem-zisk niekoho nebude smieť byť taký vysoký, aby si z neho mohol dovoliť nadštandardne žiť. Najmä si zo zisku nebude môcť kúpiť drahé auto, postaviť dom alebo ísť na dovolenku do cudziny. Chápete? Okoreníme to príkladným výpočtom.”

„Ale choď!” zvolá posmešne Koláčik.

„Dáme aj Zákon o práci bohatých!” zvolá zúfalo Pico. „Kto prekročí maximálny zisk, za každé jedno percento, o ktoré ho prekročí, bude musieť odrobiť hodinu na verejno-prospešných prácach. To bude terno!”

„Si ty normálny, Falubert? Kde žiješ? To sú dávno mŕtve témy.”

„Nie, nie sú! Pre ľudí so sociálnym cítením nie sú! Aha, tu je ďalší nápad-Zákon o milionároch! Každý, kto zarobí nad milión, zaplatí zo zisku milionársku daň stodvadsať percent!”

„Netrep, Flaubert! Prosím ťa, len netrep!” rozčúli sa Koláčik. „Tuná nie si na obrazovke. Toto je vážna vec, biznis. Rozumieš?”

„Biznis? Tak dobre, keď biznis!” kričí vo vytržení Pico. „Tento zákon nosím v hlave už roky. Teraz prišiel vhodný čas. Zákon o predbiehaní, áno? Rýchlejšie a výkonnejšie auto nikdy nebude môcť predbehnúť pomalšie a slabšie auto. Platí to na železnici, prečo by to nemohlo platiť aj na cestách?”

„Prestaň, Flaubert, prosím ťa prestaň už!” skríkne nahnevane Koláčik.

Flaubert sa odmlčí a zarazene hľadí na ostatných sponzorov. Tí jeden za druhým klopia oči. Vedia, čo bude nasledovať.

Koláčik si veľavýznamne odkašle a chladne povie: „Nebudem to ďalej naťahovať, Flaubert. Ľutujem, ale už ťa nepotrebujeme. Končíš.”

Zdesený a hrôzou zmeravený Pico chvíľu civie do prázdna. Celý život sa mu rúca pred očami. Z červenej hmly sa postupne začínajú formovať obludné kontúry jeho stíhačky, ktorá na neho jačí a bije ho po hlave valčekom na cesto: „Ty neschopný imbecil! Ty debil! Ty idiot!” Strhne sa. Nie, nedopustí, aby ho takto ponižujúco odkrágľovali. Musia mu dať ešte jednu šancu! Vrhne na kolená a zopne prosebne ruky. Kvíli: „Chlapci, nerobte to! Neberte mi moju stranu! Všetko napravím, urovnám, zariadim! Dajte mi ešte jednu šancu.”

Koláčik na neho chladne pozerá, brvou nehnúc: „Šancu? Nedali sme ti za tých šestnásť rokov dosť šancí?”

Pico sa na kolenách vrhá od jedného veľkopodnikateľa k druhému, objíma im nohy, žobroní a rumázga: „Ešte raz, dovoľte mi skúsiť ešte raz. Zastaňte sa ma, prosím, zastaňte! Či som sa ja nezastal vás, keď bolo treba? Nechajte si ma a uvidíte, že všetko napravím. Postavím stranu znovu na nohy, prisámvačku, postavím! Uvidíte, čo ešte spolu dokážeme!”

Veľkopodnikatelia pozerajú na svojho koňa bez známky emócií. V hre je priveľa peňazí.

„Flaubert,” povie o čosi jemnejšie Koláčik. „Veľa sme spolu prežili. Nadišiel čas na dôstojný odchod. Zostarol si. Opozeral si sa. Tvoji voliči vymierajú. Musíme zmeniť marketing. Potrebujeme zrevitalizovať a omladiť stranu. Potrebujeme nového, mladšieho vodcu.”

Flaubert Pico vypleští oči: „Čože?! Nechcete mi snáď povedať, že…”

„Buď už ticho, a počúvaj ma!” zrúkne Koláčik. „Do mesiaca zvoláš snem, na ktorom sa zlúčite s Blahovcami pod novým názvom Sociálnodemokratická strana Slovenska. Značka je už kúpená. Ty abdikuješ a za nového predsedu navrhneš Zlatka.”

„Čo? Zlatka Blahu? Toho ulízaného sopliaka?”

„Áno. To bude nový slovenský alfa samec.”

Koloman Kocúr je autorom úspešných humoristických kníh - zbierky poviedok Muž dlhým a literárnej grotesky Apáka a mamáka. Pripravuje na vydanie román Nekonečnopeniazár alebo Sto spôsobov ako okradnúť Slovensko, z ktorého prinášame ukážku. Dielo vzniklo ako autorská fikcia, akákoľvek podobnosť so skutočnými postavami či udalosťami je čisto náhodná.

Pravda 4.12.2010