Ilustrácia Katarína Slaninková

Uršuľa Kovalyk

Čipka

Bradavica na pravom líci rástla. Najprv to bola len malá čierna bodka, ktorú si Magdaléna všimla v zrkadle pri umývaní. Neskôr sa bodka zmenila na výrazný hrboľ, ktorý zreteľne cítila na bruškách prstov. Neprikladala jej veľký význam. Už dávno sa zmierila s tým, že sa jej telo mení, stárne a tak ju nerozhádzali prvé starecké fľaky na rukách ani malinké, hnedé bradavičky na krku. Magdaléna bola skladateľka hudby. Pracovala síce v čistiarni šiat, ale vo svojom vnútri skladala tie najúžasnejšie prelúdiá, plné melancholických tónov klavíra. Na klavíri hrať nevedela. Dokonca nepoznala noty a nedokázala zaspievať ani blbú detskú pesničku. Hudbu počula iba vo svojej hlave. Naliehavo a každý deň. Naplňovala jej vnútro, rozťahovala zrenice. Rozochvievala jej srdce, prechádzala cievami a každučkým svalom, až sa niekedy úplne celá roztriasla. Akoby ju prepadla zimnica. Magdaléna vtedy prestala ukladať vyčistené šatstvo v priesvitných igelitových vreciach a otvorila dokorán ústa. Aby jej tá hudba neroztrhla telo. Kolegyne sa jej vysmievali, že znova robí kapra a niektoré si ju aj fotili na mobil. Magdaléna nebola hluchá. Dobre vedela, že jej z úst nevychádzajú žiadne tóny. Bolo to prekliatie. V okamihu keď hudba opustila jej telo, sa vyparila. Jednoducho zmizla. A nezanechala ani najmenšiu zvukovú stopu po dokonalosti ktorá vznikala v jej hlave a ktorú nedokázala ani pomenovať. Chýba mi komunikačný kanál, myslela si. Som upchatá studňa v útrobách ktorej vyviera vzácna voda. Určite prasknem. Nikdy nezabudne na ten deň, keď sa hudba nasťahovala do jej hlavy. Šla na obed do jedálne oproti čistiarni. Restovaná pečeň ohromne voňala a kuchárky búchali obrovskými hrncami. Magdaléna si uvedomila nezvyčajne silný zvuk padajúceho príbora, ktorý niekto hodil na kovovú tácku. A odrazu zvuky z kuchyne začali vytvárať rytmickú melódiu, ktorá silnela a ku ktorej sa postupne pridávali rôzne hudobné nástroje. Odvtedy žila Magdaléna vo svojej hudbe úplne sama. Prežívala rána plné rezky znejúcej bagatelly a večery s depresívne znejúcou fugou. Najfantastickejšie to bolo v čase búrky. Hlava jej dunela, vlasy elektrizovali a Magdaléna mala pocit, že je napojená na trafo stanicu. V jej vnútry znela búrlivá symfónia, nástroje dychové, sláčikové sa prekrikovali, bicie duneli až sa niekedy stalo, že v tranze odpadla. Každá činnosť pri ktorej vznikol zvuk v nej spúšťala lavínu nepretržitej melódie a tak sa stalo, že sa v práci započúvala do šuchotania igelitu alebo šumenia záchodového splachovača.

Bradavica na tvári ju začala fakt znepokojovať. Nielenže narástla, ale začala vypúšťať akési vlákna. Jemné vlásočnice sa prilepili na jej pleť a vytvárali čudnú kvetinovú vzorku. Rastie to ako popínavý brečtan, pomyslelal si raz večer.Vzala do rúk lupu a podrobne skúmala pavučinu, ktorá už stihla zakryť dolnú časť sánky. Vlákna sa spájali do rôznych ornamentov a vytvárali čiernu čipku, ktorá jej pripomínala kvety magnólie. Čipka rástla každý deň. Magdaléna si všimla, že aj hudba v jej hlave naberá na intenzite a že sa v nej objavujú čoraz čudnejšie zvuky. Do tónov klavíra a sláčikov prenikli zvláštne elektronické zvuky, industriálne rytmy, takže mala pocit, že počuje spievať továreň na výrobu plechu. Začínalo to byť trocha únavné. Rytmus ju zrýchľoval a ona sa prichytila ako v šialenom tempe hádže špinavú bielizeň do bielej dodávky. Raz ráno, keď jej pri šľahaní vajec dunel v hlave železný buchár, si povedala že s tým niečo musí robiť. Objednala sa k dermatologičke. Doktorka sa posmešne vypytovala na jej psychický stav, lenže keď vzala do rúk zväčšovacie sklo onemela. „Neuveriteľné”, povedala a otvorila hrubú knihu v ktorej dosť dlho listovala. „Že by to bola degeneratívna forma bradavice? Opaľujete sa často?” zisťovala, ale Magdaléna ju ubezpečila že slnko od malička neznáša. Doktorka ešte chvíľu prevracala listy encyklopédie, potom si vzdychla a povedala: „Skúsime locacid !” Magdaléna si bradavicu natierala každý deň. Lenže čipka sa rozrastala, zakrývala jej už krk, polovicu tváre a postupovala nižšie a nižšie, akoby ju mienila celučičkú obrásť. Bradavica na nič nereagovala. Mastičky, tekutý dusík dokonca ani laser ju nedonútil aby prestala vypúšťať vlákna. Magdaléna sa menila. Okrem toho že jej tvár, krk, ruky a trup pokrývala súvislá vrstva čipky, začala z nej vychádzať hudba. Áno. Tóny ktoré v sebe roky držala vychádzali na povrch, drali sa čipkou von, nahlas a v divokom tempe. Premenila sa na hrajúcu čipkovanú larvu, z ktorej sa raz možno vyliahne čudný motýľ. V čistiarni ju chodili očumovať davy ľudí a tržby vzrástli o tristo percent.  Ani Magdalénino telo už nebolo také ako kedysi. Čipka vrástla aj do svalov a ona zistila že sa hýbe oveľa ľahšie a dokáže urobiť mostík bez toho, aby pocítila čo len známky námahy. „Som presvedčená, že ste prípad ďaleko za hranicami vedy. Musíme kontaktovať medzinárodné vedecké kapacity. Budú sa organizovať sympózia!” povedala počas jednej kontroly pani doktorka. Magdaléna práve vyhrávala jazz a jej telo, úplne obrastené čipkou sa rytmicky vlnilo. „Počujete?” opýtala sa Magdaléna. „ Čo na tom treba vedecky vysvetľovať, jednoducho som sa uvoľnila!”  Doktorka unavene pokývala hlavou: „Tú hudbu počujete aj v noci?”  Magdaléna jej povedala,  že v noci hrá organický ambient takže si pri tom môže aj pospať. „Lenže mne sa nechce”, zašepkala „mám veľa energie, viete koľko nádherných skladieb tak stihnem zložiť? Premýšľam, že to začnem nahrávať, dokonca som dostala ponuku z jedného rádia” Doktorka ešte hovorila niečo o dôležitosti spánku a podávala jej predpis na akési lieky, lenže Magdalénou sa preliala vlna rýchleho breakbeatu a vyniesla ju za dvere ordinácie, nemocnice až niekam do vzdialeného parku. Hudba vyvierajúca čipkou z jej vnútra pritvrdzovala. Blížila sa jeseň a Magdaléna si všimla, že ráno hrá čoraz tvrdší rock, prešpikovaný metalovými prvkami, takže už radšej do práce necestovala autobusom. Málokto vydržal vedľa nej stáť. Hudba znela príliš nahlas a zákazníci v čistiarni sa sťažovali. „Vezmite si radšej neplatené voľno”, povedala jej šéfka, keď prišla Magdaléna do práce vyhrávajúc šialený punk. „Skúsim sa naladiť na nejaké reggae, snažila sa ju upokojiť, ale šéfka sa chytila za hlavu a kričala: „Vypnite ju preboha niekto!” Začala sa strániť ľudí. Vyhľadávala vyľudnené zákutia horských parkov, kde jej robili spoločnosť vyplašené veveričky. V jeden večer, bol práve spln a ona nemohla znova spať ju drásajúci jungle nútil kráčať až kdesi ďaleko za mesto. Na lúke obrastenej malinčím objavila tancujúcich ľudí. Pár zaparkovaných áut svietilo reflektormi a mladé dievča so slúchadlami na ušiach hralo na čudných gramofónoch. Magdaléna sa usmiala. Jej vnútro sa napojilo na house tečúci z reproduktorov. Čipka pálila, koža sa naťahovala a srdce tĺklo šialene rýchlo. Po niekoľkých hodinách tancovania Magdalénino telo puklo. Z jej vnútra vyletel obrovský biely netopier. Niekoľko krát nehlučne zakrúžil nad hlavami tancujúcich a zmizol v tichej tme vyvierajúcej z útrob lesa.

Pravda 13. 11. 2010