Ilustrácia (c) Igor Ondruš

Hotel

Napísal Tomáš Varga

Hotel v Leviciach mal na prízemí zadymenú kaviareň-reštauráciu, ktorá aj začiatkom deväťdesiatych rokov vyzerala stále ako za socializmu. Otec ma zobral na nejaký svoj kšeft s kradnutými autorádiami, ale Maďar Mário, s ktorým sme pred hotelom mali „jednať” sa neukázal. Preto sme vošli dnu.

Otec vchádzal do barov s veľkým pôžitkom. Jeho vysoká a chudá postava v čiernom plášti z lacnej napodobeniny hadej kože pôsobila ako výkričník a on to vedel. Vkročil obradne a ležérne. Dal si záležať. Takmer dofajčená Sparta v kútiku úst mu dymila do očí, takže ich mal prižmúrené. Cestou k stolu nám objednal dva koňaky a čaj.

„Mati ešte robí v tom bare? Tam… u toho jej bratranca, či čo to je,” zamračil sa a rázne típol špak.

„Hej, robí.”

„Odkáž jej, že keď sa chce nehať očumovať sedlákmi, tak nech tam robí na plný úväzok!”

„Nemáme peniaze.”

„Peňáze! Furt peňáze! Ani ja nemám peňáze, Džimi. A ty by si si mal zarobiť vlastné peňáze, aby si…”

„Jasné, budeme spolu predávať kradnuté Blaupunkty z Rakúska!”

„A čo sa ti na tom nelúbi?! Móžeš byť rád.”

Keď dorazil čašník, otec zdvihol pohár, štrngol si a koňak hodil do seba.

„Ešte dvakrát!”

„Fuj, tatko, ja už nechcem.”

Karpatské brandy ma rezalo v krku.

„Čo? Jeden zneseš.” Mávol na barmana „Mne aj mladému ešte po jednom!”

Otec vybral z vrecka na košeli Sparty a ponúkol ma. Bol som športovec a nefajčiar, ale pri otcovi všetky moje mladícke zásady padali. Vzal som si. Opreli sme sa a rozhliadali sa po miestnosti. Na druhom konci kaviarne sedeli dve devätnástky. Boli dôverne naklonené k sebe a bezstarostne sa bavili. Otec prižmúril oči a labužnícky si potiahol.

„Pozri na tie kurvičky. Tie sa vyznajú.”

„Mhm.”

„A čo, ešte furt nemáš štetku?”

„Nemám, tatko.”

„A prečo?! Šak máš skoro sedemnásť. Ja už som kefoval, až mi uši odstávali!”

„Žiadna ma ešte neoslovila.”

Nebola to pravda. Bol som po uši zaľúbený do spolužiačky. Samozrejme romanticky a samozrejme som niečo také otcovi nešiel vešať na nos.

„Čo ťa má čo oslovovať! Pokefuj a hotovo! Si mój syn, alebo nie?!”

„Štve ťa, že tvoj najstarší syn je panic?”

„Teba by to malo štvať!”

Zasmial som sa.

„Povedz, chceš štetku? Povedz, že chceš a ja ti ju zoženiem…”

„To nie je môj štýl, tatko.”

„Mňa z teba drbne, Džimi!”

Prišiel čašník, na stôl položil dve „KáBéčka” a pobral sa preč.

„Počkaj, čo pijú tie dve pipky?”

Otec personálu zásadne tykal.

„Vodku s džúsom.”

„Zober im. Že to je tuto, od mladého.”

„Nech sa páči.”

Otec sa na mňa zaškeril.

„Čo robíš?”

„Neboj sa, Džimi. Keď henten ukáže na teba, zdvihni koňak, akože im pripíjaš. Musíš sa vedieť správať v spoločnosti.”

Dievčatá som si premeral. Jedna bola strašne zmaľovaná, vlastne obidve, ale tá druhá vyzerala celkom v pohode. Tmavé vlasy mala na temene vysoko vypnuté do chvosta, ktorý sa jej pri hovore hojdal zo strany na stranu. Bolo to príťažlivé.

Pozoroval som, ako sa k nim od baru blíži čašník s táckou. Naklonil sa a ukázal na náš stôl. Prišla moja chvíľa. Zodvihol som s úsmevom svoj koňak. Dievčatá sa pozreli na seba a zasmiali sa. Poháriky kopli do seba rýchlo.

Usrkol som si z koňaku a otočil sa k otcovi. Bol spokojný.

„Vidíš, jak ti to ide! Za chvílenku pójdeme za nimi, neboj sa.”

„Na to zabudni, tatko.”

„Jak že zabudni?! Nelúbia sa ti, alebo čo??”

„Čojaviem… Sú to len také štetky, nie?”

„Zedou si ty hadovi chvost! A čo by si chcel, aby recitovali Ranenú brezu? Po kom ty len si?!”

„Po tebe!” Začal som sa smiať.

„Neser tigra, Džimi! Nessser ty tigra!!”

Zakrútil hlavou a vypil svoj koňak na ex. Dievčatá sa rozprávali ďalej, možno čakali viac. Otec vždy tvrdil, že existuje spôsob, ako každú ženu dostať do postele: „Cez deň väčšinou štetku tak ľahko neukecáš. V dennom svetle je problém skryť všetko pod make-up, tak sa hrajú na poctivky. Ale večer vedia, čo si môžu dovoliť. Až vtedy hrajú to svoje divadielko…”

Otec tento krát nemal prachy nazvyš, aby dievčatá začal opíjať. Obaja sme to vedeli. Kde-kto mu dlžil a on bol dlžný na všetky strany. Mal problémy s levickými cigáňmi a tie autorádiá od Maďara Mária boli len na prilepšenie.

„Dostaneš odo mňa poriadnu štetku, Džimi. Darček na sedemnáste narodeniny.”

„Ale ja nechcem štetku, tatko.”

„Dostaneš štetku, lebo štetku potrebuješ. Keď si nájdeš kočku a pójdete do postele, budeš celý dosraný. Ale štetka ťa naučí a ty budeš frajer! Sedí vec?” Povie a podáva mi ruku.

„No, neviem…”

Otec mávol na čašníka.

„Dáš si ešte?”

„Už nie. Poďme.”

Prišiel čašník. Otec vytiahol z vnútorného vrecka plášťa guču bankoviek, ktoré sa mu rozsypávali po stole. Boli to len okolkované dvacky a päťdesiatkorunáčky, ale na vrchu mal preloženú stovku, aby to nejak vyzeralo. Zaplatil a gestom naznačil - to je dobre! Zdvihli sme sa a vtedy sa dievčatá opäť pozreli smerom k nám. Otec na mňa mrkol, pripálil si Spartu a z dymového oblaku sa ozvalo božské:

„Bolo nám cťou a potešením, dámy!”

Bezducho sa zachichotali.

Tomáš Varga sa narodil sa roku 1980 v Zlatých Moravciach. Síce doteraz nepublikoval časopisecky ani knižne, pred mesiacom uspel v 14. ročníku literárnej súťaži Poviedka 2010 Asseco Solution. Tretie miesto získal so svojou krátkou prózou „Grázel”, na ktorú tematicky nadväzuje aj poviedka „Hotel”.

Pravda 6.11.2010